Pri predstave dobrého príbehu mu v mladosti často vŕtala v hlave myšlienka nakrútiť poetický film so silou westernovky Butch Cassidy a Sundance Kid. Keď sa potom s Dušanom Hanákom pustili do spolupráce, vyšli im z toho Ružové sny. Od vzniku legendárneho diela slovenskej kinematografie ubehlo rovných päťdesiat rokov a spisovateľovi Dušanovi Dušekovi sa ním svojho času splnil sen byť scenáristom. Jeho texty majú dodnes tú krehkú silu. Sú plné empatie, cítiť v nich mladícku iskru aj kus tragikomédie. Ako autor sa vždy rád otváral svetu a usiloval sa vnímať ho ako pekné miesto pre život. Dnes sa potrebuje pred vonkajšími vplyvmi viac chrániť. „Človek sa postupne chúli,“ vysvetľuje cez spomienky na blízkych ľudí, ktorí ho v tvorbe inšpirovali. Vek mu však rozhodne nebráni v tom, aby ostal dobre naladený, najmä ak môže okrem písania v dôchodkovom tempe sledovať aj svoje obľúbené športy. Akosi prirodzene sa náš rozhovor začal práve takto.
Rád sledujete šport?
Poviem vám pravdu, predplatil som si u operátora balík, len aby som mohol sledovať rôzne športové kanály. Sú tam rôzne futbalové ligy, aj tenis, hádzaná, dokonca kanadský hokej. Šport pozerám rád, to mám od malička, keď som ešte športoval.
Aký šport ste robili?
Hrával som v Piešťanoch, ako všetci chlapci, futbal, ale bol som aj plavec. Keď som prišiel na strednú školu do Bratislavy, myslel som si, že budem v plávaní nejako pokračovať, tak som išiel na tréning Slávie Bratislava, kde som mal spolužiaka, ale ukázalo sa, že potrebujú prsiara a ja som bol krauliar. Tak mi otec pomohol s vybavovaním a dal som sa na volejbal. Strávil som s ním desať rokov. Vtedy mohli hrať volejbal aj také výšky ako ja, robiť nahrávača a tak.
Za koho ste hrali?
Hral som za Červenú hviezdu Bratislava a mám na to pekné spomienky, s dorasteneckou ligou sme veľa cestovali po Slovensku. Neskôr, v béčkovej lige, prichádzalo už, samozrejme, menej šancí, hrali tam lepší. Ale boli sme hrdí, že máme medzi sebou Janka Tokára, ten bol aj reprezentantom Slovenska, neskôr trénoval Červenú hviezdu, žiaľ, už nežije. A potom som hrával mestské súťaže v Bratislave. Vtedy bola v meste kopa ihrísk. To naše patrilo pod kovospracujúci podnik, volali sme sa Kovo Bratislava, bolo na Sokolskej ulici, presne tam, kde býva súčasný premiér vo veľkej bytovke. K ihrisku patrili aj tribúnky a chatky so sprchami. Príjemné to bolo počas celej vysokej školy.
A potom ste so športom prestali?
Vrátil som sa k nemu po rokoch, keď sme už ako zrelí páni začali hrávať tenis. V tom čase som bol na voľnej nohe, na kurtoch dopoludnia nikto nebol, tak sme si zahrali, polebedili a hovorili si, ako je nám chvíľu dobre na svete.
To boli ešte časy totality. Čo presne znamenalo byť vtedy na voľnej nohe?
Najprv som pár rokov normálne pracoval. Začalo sa to tak, že po vysokej škole mi uverejnili v Mladej tvorbe pár poviedok, a tak sa mi podarilo dostať sa k novinárčine.
Páčilo sa vám to?
No, nemám sa až tak čím chváliť. Najprv som pracoval v denníku Smena na spravodajstve – každé ráno som vyrazil do terénu, napríklad do Slovnaftu na tlačovku alebo niekam na pole, keď neboli zemiaky, a potom som odtiaľ napísal materiál. Takto som fungoval pár mesiacov, potom som musel narukovať. Po dvoch rokoch vojenčiny som sa vrátil k predstave, že sa chcem novinárčine venovať ďalej, ale tentoraz som sa chcel zamerať na športovú žurnalistiku. Dostal som miesto v časopise Tip, kde robil šéfredaktora pán Hornáček, náš sused. Veľmi som si fandil, aký ja budem športový novinár, chodil som po zápasoch na tlačovky, na Slovan alebo na Inter, spovedal som trénerov a hráčov. Ibaže onedlho som zistil, že hovoria stále tie isté frázy – ako sa chlapci snažili a nevyšlo to a ako sme sa poučili, takže to bolo také o ničom. Skrátka, po pár mesiacoch sa ukázalo, že nemám dostatok trpezlivosti, že to nebude práca pre mňa. Nemal som na to.
To bol dôvod ísť na voľnú nohu?
Vtedy som nad tým ešte neuvažoval, radšej som skúsil využiť ponuku, ktorú som predtým odmietol – byť súčasťou redakcie časopisu Kamarát. Miesto sa uvoľnilo po Rudovi Slobodovi, bolo stále voľné a napokon som ho dostal. Prežil som tam päť príjemných rokov. Mal som na starosti kultúru, uverejňoval som poviedky mladých autorov a ilustrácie výtvarníkov, viacerí z nich boli moji kamaráti. Práve oni ma začali presviedčať, že na voľnej nohe by mi bolo lepšie. Najmä výtvarník Stano Dusík mi hovoril – neboj sa, choď, keď ti budú chýbať peniaze, ja ti požičiam. To, samozrejme, nemohla byť žiadna dlhodobá záruka.
Čo vás teda presvedčilo?
V tom čase mi už vyšla knižka a najmä, trochu som sa uchytil aj v televízii a vo filme. Bolo to obdobie po Ružových snoch, ľudia mali ten film radi, práve vďaka nemu som dostal v televízii priestor, i keď skôr v tvorbe pre deti a mládež. Ale to bolo vlastne fajn, lebo tam neboli politické tlaky, mohol som písať o mladých ľuďoch, ako sa do seba zaľúbia a mohol som o tom písať príbehy. Nezažíval som tam buzeráciu, že mám tvoriť angažované veci. Za dva-tri mesiace sa dal napísať scenár k inscenácii a z peňazí, ktoré som zarobil, som potom pol roka mohol písať vlastné poviedky, bez ohľadu na to, či to niekto chcel vydať, či nechcel. A tak som sa opýtal mojej ženy, čo si o tej voľnej nohe myslí. Povedala, choď, zvládneme to.
Často ju spomínate vo svojich knihách. Rozumela vašim literárnym ambíciám?
Lepšie, ako ja sám. Bola lekárka, povedala, však choď, veď keby čokoľvek, na chlieb budeme mať. A napokon som sa uživil. Začal som písať scenáre k večerníčkom, k inscenáciám aj k televíznym filmom. A s Dušanom Hanákom sme urobili aj druhý celovečerný film.
Film Ja milujem, ty miluješ je jeden z najkrajších slovenských filmov. Vtedy šiel rovno do trezoru. Prečo vlastne? Veď v ňom nič politické nebolo.
Výhradou bolo, že je nihilistický a hrajú tam škaredí ľudia. Asi sa papalášom zdalo, že u nás po ulici chodia len samí Alainovia Delonovia a Claudie Cardinalové. Dôvody na zákaz boli väčšinou úplne iracionálne, hocičo si vymysleli. My sme s Hanákom chceli jediné – urobiť pravdivý film.
Ružové sny neboli pravdivé?
Boli pravdivé, ale menej realistické, viac poetické. Samozrejme, problém cenzúry nespočíval v tom, aký je
