rozhovor Ivan Ostrochovský Režisér Ivan Ostrochovský na festivale v Karlových Varoch. Foto: Filmservis MFF Karlove Vary

rozhovor Ivan Ostrochovský

Vždy vo mne zvíťazí režisér nad producentom

Jena Opoldusová

Písmo: A- | A+

Zaujímajú ho málo známe príbehy. A vyberá si náročné výzvy, pretože práve v tom vidí zmysel svojej práce. Takou bol pre režiséra a producenta Ivana Ostrochovského aj jeho tretí celovečerný hraný film Prameň. Dráma, ktorá mala nedávno svetovú premiéru v Hlavnej súťaži 60. ročníka Medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch, a odniesla si odtiaľ cenu FIPRESCI. Momentálne sa premieta už aj v českých i slovenských kinách.

S akými pocitmi ste sa vrátili z Karlových Varov, kde ste predstavili v oboch svojich polohách – ako režisér aj ako producent? Ako režisér hranou snímkou Prameň i dokumentom Igor a potom, ktorý uviedla sekcia Zvláštne uvedenie/Classics, ako producent filmom 33 krokov, ktorý súťažil v sekcii Proxima.

Karlove Vary boli pre mňa výnimočné. Ani nie tak preto, že sme tam mali tri filmy, ale preto, že každý z nich vznikal mnoho rokov a každý sa venuje úplne inej téme. Samozrejme, cena FIPRESCI pre Prameň ma veľmi potešila. Filmoví kritici vidia ročne stovky filmov a ich ocenenie je pre režiséra veľmi cenné. Film 33 krokov získal Zvláštne uznanie poroty súťaže Proxima. To je pre režijné duo Šimona a Annu Domčekovcov veľmi dobrý začiatok ich celovečernej tvorby.

Do akej miery vás zaujímajú reakcie festivalového publika, ktoré sa predsa len odlišuje od divákov hľadajúcich v kinách skôr relax?

Festivalové publikum je otvorenejšie náročnejším filmom, ale úprimne povedané, pri Prameni ma oveľa viac zaujíma to, čo bude nasledovať po festivale. Dôležitejšie než samotný festivalový úspech je pre mňa to, či film otvorí diskusiu o probléme, ktorý zobrazuje.

Netajíte, že vás zaujímajú málo známe príbehy. Spomeniete si ešte na okamih, keď ste si povedali, že téma nelegálnych sterilizácií rómskych žien je „to pravé“, čo by mohlo byť jedným z motívov filmu Prameň, ktorý chcete režírovať?

Postaveniu Rómov na Slovensku sa vo svojich filmoch venujem už takmer dvadsať rokov. Môj prvý celovečerný film Koza z roku 2015 je o mojom kamarátovi zo Žiliny, boxerovi Petrovi Balážovi. Rómskej téme sa venuje aj film 33 krokov. S Paľom Pekarčíkom som spolupracoval na filme Hluché dni z roku 2018 a v súčasnosti dokončujeme ďalší film z perspektívy rómskeho dievčaťa, ktoré bojuje so stereotypmi.

Prameň sme mali s Marekom Leščákom na stole už dlho. Po Služobníkoch som už v podstate nechcel robiť ďalší film odohrávajúci sa v osemdesiatych rokoch 20. storočia. V čase, keď sme uvažovali nad ďalším filmom, sa však rómske ženy súdili na Európskom súde pre ľudské práva. Uvedomili sme si, že od obdobia, ktoré chceme zobrazovať, uplynulo už takmer päťdesiat rokov a že nebude dlho trvať, kým mnohé z týchto žien už nebudú medzi nami.

Aj pri svojom treťom hranom filme ste spolupracovali so skúseným scenáristom Marekom Leščákom. V čom vidíte plusy vašej spolupráce? A ako dlho ste vlastne hľadali príbeh Prameňa?

S Marekom spolupracujeme už dlhé roky a myslím si, že sa veľmi dobre dopĺňame. Máme rozdielne povahy aj spôsob uvažovania a práve to je výhoda. Dokážeme si navzájom spochybňovať nápady a nikto z nás sa neurazí, keď ten druhý povie, že niečo nefunguje.

Prameň vznikal veľmi dlho. Nie preto, že by sme nepoznali tému, ale preto, že sme dlho hľadali správnu a funkčnú perspektívu, ktorá by sa dokázala dostať pod kožu aj ľuďom, ktorí majú voči Rómom silné stereotypy. Nechceli sme nakrútiť film, ktorý bude iba ilustrovať historickú krivdu a presviedčať ľudí, ktorí už sú presvedčení.

rozhovor Ivan Ostrochovský Tvorcovia filmu Prameň na červenom koberci na MFF Karlove Vary. Foto: Filmservis MFF Karlove Vary
Tvorcovia filmu Prameň na červenom koberci na MFF Karlove Vary. Foto: Filmservis MFF Karlove Vary

Nezvolili ste cestu žalobcov, značkujúcich svojich hrdinov prívlastkami obeť a páchateľ. Niektorí kritici vám to dokonca vyčítajú. Vybrali ste sa inou. Prečo ste sa rozhodli pre príbeh o schopnosti človeka pochybovať o systéme a prijať za vlastné konanie aj zodpovednosť?

Pretože si nemyslím, že svet funguje čiernobielo. Mnohé nespravodlivosti v dejinách nepáchali psychopati, ale obyčajní ľudia, ktorí boli presvedčení, že robia správnu vec, alebo jednoducho prestali premýšľať o dôsledkoch svojho konania.

Práve to ma na tejto téme zaujímalo najviac. Ako je možné, že vzdelaný človek, ktorý chce pomáhať, začne robiť niečo, čo dnes považujeme za neprijateľné? Myslím si, že práve v tejto otázke je film aktuálny aj dnes. Nie preto, že hovorí o minulosti, ale preto, že každý z nás môže podľahnúť presvedčeniu, že koná správne.

Hannah Arendt v súvislosti s Adolfom Eichmannom použila pojem „banalita zla“. Nemyslela tým, že holokaust bol banálny, ale že na páchaní obrovského zla sa môže podieľať aj obyčajný človek, ktorý rezignuje na vlastné morálne uvažovanie a začne sa skrývať za pravidlá, systém alebo príkazy.

Hrdinka príbehu, gynekologička pracujúca v zastrčenej okresnej nemocnici, stojí náhle zoči-voči morálnej dileme. V nutnosti voliť medzi dvoma protichodnými možnosťami možno nájsť aj tú vami spomínanú paralelu so súčasnosťou. Veľmi sa mýlim?

Nemýlite. Myslím si, že ľudská povaha sa za posledné desaťročia veľmi nezmenila. Menia sa technológie, mení sa jazyk, ktorým o veciach hovoríme, ale mechanizmy, ktorými si racionalizujeme vlastné rozhodnutia, zostávajú veľmi podobné.

Aj dnes sme presvedčení, že práve náš pohľad na svet je správny. Často nám ani nenapadne, že o dvadsať alebo tridsať rokov sa môže spoločnosť na niektoré dnešné rozhodnutia pozerať úplne inak. Práve preto ma viac než samotná história zaujíma





Režisér a producent Ivan Ostrochovský na festivale v Karlových Varoch. Foto: Filmservis MFF Karlove Vary

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Peter Jaroš (22. 1. 1940 Hybe – 8. 11. 2026 Bratislava). Foto: Zuzana Mináčová/SFÚ

in memoriam Peter Jaroš (22. 1. 1940 – 8. 11. 2026)

Aby na svete vôbec mohol žiť, musel ho – či už v umení alebo aspoň súkromne – dennodenne ironicky glosovať. Život na Zemi ho k irónii nielen nabáda, ale aj vychováva. Tak nahliadal na tvorbu od svojich začiatkov Peter Jaroš. Dnes nikto nepochybuje, že jeho literárne aj sfilmované diela nesú práve túto stopu. Uznávaný slovenský spisovateľ, scenárista a dramaturg zomrel vo veku 86 rokov. Hybe, ktoré hýbe Keď sa povie Peter Jaroš, jednoznačne vyskočí v pamäti Tisícročná včela – monumentálna románová sága, ktorá sa zaradila medzi vrcholné diela slovenskej literatúry 20. storočia. Zachytil v nej tri generácie liptovskej murárskej rodiny Pichandovcov v období od konca 19. storočia po koniec prvej svetovej vojny. Ich život plynie v dedinke Hybe, odkiaľ Peter Jaroš sám pochádzal. Reálne, historicky presné prostredie bolo preňho mnohokrát silnou inšpiráciou, na ktorej mohol ako literát stavať svoje bizarné situácie, sny, mýty a symboliku v duchu magického realizmu. Narodil sa v roku 1940 ako prvorodený syn. Otec bol murár, mama skúsená a rozhľadená žena v domácnosti. Základnú školu vychodil v rodnej dedine Hybe, gymnázium v Liptovskom Hrádku. Napokon vyštudoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po škole chvíľu pôsobil ako redaktor vydavateľstva Mladé letá. Krátko nato, v rokoch 1964 – 1965, bol redaktorom týždenníka Kultúrny život. Potom do roku 1971 pôsobil...
Wirbel Záber z filmu Wirbel. Foto: sentimentalfilm

Wirbel – film o krajine, ktorá zhltla tajomstvo

Mysteriózna česko-slovenská dráma Wirbel je celovečerným debutom režiséra Tomáša Hubáčka. V príbehu o sile krajiny, ktorý sa odohráva v českom pohraničí, sa predstavia David Švehlík, Judit Pecháček, Martin Finger či Milan Mikulčík. Film mal svetovú premiéru na IFF Art Film v Košiciach a od 9. novembra prichádza do slovenských kín. „Na začiatku pre mňa boli knihy Václava Cílka alebo Pavla Hájka, vďaka nim som objavil, že na krajinu sa môžeme pozerať inými očami. Dosť som sa zaujímal o fenomén liečenia krajiny alebo geomantiu, veľkou inšpiráciou boli tiež naše barokové komponované krajiny a tzv. ley-línie, teda záhadné priamky spájajúce staré posvätné miesta alebo výskumy venujúce sa našim dochovaným menhirom, ako je Kamenný pastýř pri Klobukoch alebo Kounovské kamenné řady,“ vysvetľuje genézu námetu režisér a scenárista Tomáš Hubáček. „Zdalo sa mi fascinujúce, že ľudia, ktorí do krajiny postavili menhir alebo sochu svätého, vnímali toto miesto ako svoj domov, ako niečo posvätné, inak by to predsa nerobili. To znamená, že mali voči krajine zodpovednosť presahujúcu dĺžku ich života. Presne tento prístup je nutný, pokiaľ ako ľudstvo nechceme vyhynúť. Dnes totiž často vidíme opačný prístup – krajina je proste zdroj surovín a po nás potopa,“ pokračuje Hubáček. Wirbel je podľa neho o krajine a tajomstve, ktoré z nej vyžaruje. A tiež o tom, ako sme...
Zobraziť všetky články