Zaujímajú ho málo známe príbehy. A vyberá si náročné výzvy, pretože práve v tom vidí zmysel svojej práce. Takou bol pre režiséra a producenta Ivana Ostrochovského aj jeho tretí celovečerný hraný film Prameň. Dráma, ktorá mala nedávno svetovú premiéru v Hlavnej súťaži 60. ročníka Medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch, a odniesla si odtiaľ cenu FIPRESCI. Momentálne sa premieta už aj v českých i slovenských kinách.
S akými pocitmi ste sa vrátili z Karlových Varov, kde ste predstavili v oboch svojich polohách – ako režisér aj ako producent? Ako režisér hranou snímkou Prameň i dokumentom Igor a potom, ktorý uviedla sekcia Zvláštne uvedenie/Classics, ako producent filmom 33 krokov, ktorý súťažil v sekcii Proxima.
Karlove Vary boli pre mňa výnimočné. Ani nie tak preto, že sme tam mali tri filmy, ale preto, že každý z nich vznikal mnoho rokov a každý sa venuje úplne inej téme. Samozrejme, cena FIPRESCI pre Prameň ma veľmi potešila. Filmoví kritici vidia ročne stovky filmov a ich ocenenie je pre režiséra veľmi cenné. Film 33 krokov získal Zvláštne uznanie poroty súťaže Proxima. To je pre režijné duo Šimona a Annu Domčekovcov veľmi dobrý začiatok ich celovečernej tvorby.
Do akej miery vás zaujímajú reakcie festivalového publika, ktoré sa predsa len odlišuje od divákov hľadajúcich v kinách skôr relax?
Festivalové publikum je otvorenejšie náročnejším filmom, ale úprimne povedané, pri Prameni ma oveľa viac zaujíma to, čo bude nasledovať po festivale. Dôležitejšie než samotný festivalový úspech je pre mňa to, či film otvorí diskusiu o probléme, ktorý zobrazuje.
Netajíte, že vás zaujímajú málo známe príbehy. Spomeniete si ešte na okamih, keď ste si povedali, že téma nelegálnych sterilizácií rómskych žien je „to pravé“, čo by mohlo byť jedným z motívov filmu Prameň, ktorý chcete režírovať?
Postaveniu Rómov na Slovensku sa vo svojich filmoch venujem už takmer dvadsať rokov. Môj prvý celovečerný film Koza z roku 2015 je o mojom kamarátovi zo Žiliny, boxerovi Petrovi Balážovi. Rómskej téme sa venuje aj film 33 krokov. S Paľom Pekarčíkom som spolupracoval na filme Hluché dni z roku 2018 a v súčasnosti dokončujeme ďalší film z perspektívy rómskeho dievčaťa, ktoré bojuje so stereotypmi.
Prameň sme mali s Marekom Leščákom na stole už dlho. Po Služobníkoch som už v podstate nechcel robiť ďalší film odohrávajúci sa v osemdesiatych rokoch 20. storočia. V čase, keď sme uvažovali nad ďalším filmom, sa však rómske ženy súdili na Európskom súde pre ľudské práva. Uvedomili sme si, že od obdobia, ktoré chceme zobrazovať, uplynulo už takmer päťdesiat rokov a že nebude dlho trvať, kým mnohé z týchto žien už nebudú medzi nami.
Aj pri svojom treťom hranom filme ste spolupracovali so skúseným scenáristom Marekom Leščákom. V čom vidíte plusy vašej spolupráce? A ako dlho ste vlastne hľadali príbeh Prameňa?
S Marekom spolupracujeme už dlhé roky a myslím si, že sa veľmi dobre dopĺňame. Máme rozdielne povahy aj spôsob uvažovania a práve to je výhoda. Dokážeme si navzájom spochybňovať nápady a nikto z nás sa neurazí, keď ten druhý povie, že niečo nefunguje.
Prameň vznikal veľmi dlho. Nie preto, že by sme nepoznali tému, ale preto, že sme dlho hľadali správnu a funkčnú perspektívu, ktorá by sa dokázala dostať pod kožu aj ľuďom, ktorí majú voči Rómom silné stereotypy. Nechceli sme nakrútiť film, ktorý bude iba ilustrovať historickú krivdu a presviedčať ľudí, ktorí už sú presvedčení.
Nezvolili ste cestu žalobcov, značkujúcich svojich hrdinov prívlastkami obeť a páchateľ. Niektorí kritici vám to dokonca vyčítajú. Vybrali ste sa inou. Prečo ste sa rozhodli pre príbeh o schopnosti človeka pochybovať o systéme a prijať za vlastné konanie aj zodpovednosť?
Pretože si nemyslím, že svet funguje čiernobielo. Mnohé nespravodlivosti v dejinách nepáchali psychopati, ale obyčajní ľudia, ktorí boli presvedčení, že robia správnu vec, alebo jednoducho prestali premýšľať o dôsledkoch svojho konania.
Práve to ma na tejto téme zaujímalo najviac. Ako je možné, že vzdelaný človek, ktorý chce pomáhať, začne robiť niečo, čo dnes považujeme za neprijateľné? Myslím si, že práve v tejto otázke je film aktuálny aj dnes. Nie preto, že hovorí o minulosti, ale preto, že každý z nás môže podľahnúť presvedčeniu, že koná správne.
Hannah Arendt v súvislosti s Adolfom Eichmannom použila pojem „banalita zla“. Nemyslela tým, že holokaust bol banálny, ale že na páchaní obrovského zla sa môže podieľať aj obyčajný človek, ktorý rezignuje na vlastné morálne uvažovanie a začne sa skrývať za pravidlá, systém alebo príkazy.
Hrdinka príbehu, gynekologička pracujúca v zastrčenej okresnej nemocnici, stojí náhle zoči-voči morálnej dileme. V nutnosti voliť medzi dvoma protichodnými možnosťami možno nájsť aj tú vami spomínanú paralelu so súčasnosťou. Veľmi sa mýlim?
Nemýlite. Myslím si, že ľudská povaha sa za posledné desaťročia veľmi nezmenila. Menia sa technológie, mení sa jazyk, ktorým o veciach hovoríme, ale mechanizmy, ktorými si racionalizujeme vlastné rozhodnutia, zostávajú veľmi podobné.
Aj dnes sme presvedčení, že práve náš pohľad na svet je správny. Často nám ani nenapadne, že o dvadsať alebo tridsať rokov sa môže spoločnosť na niektoré dnešné rozhodnutia pozerať úplne inak. Práve preto ma viac než samotná história zaujíma
