Producent Jakub Viktorín v roku 2014 absolvoval štúdium na Katedre produkcie a distribúcie filmového umenia a multimédií Filmovej a televíznej fakulty VŠMU. Za desať rokov praxe si so svojou spoločnosťou nutprodukcia stihol vybudovať renomé spoluprácou na oceňovaných hraných, animovaných i dokumentárnych filmoch nielen s etablovanými režisérmi a režisérkami, ako napríklad Agnieszka Holland (Cez kosti mŕtvych, 2017), ale aj debutujúcimi tvorcami ako Teodor Kuhn (Ostrým nožom, 2019), Michal Blaško (Obeť, 2022) alebo Zuzana Kirchnerová. Tá sa tento rok s filmom Karavan dostala až do súťažnej sekcie Istý pohľad festivalu v Cannes. Od roku 2011 je výkonným riaditeľom medzinárodného podujatia Visegrad Film Forum.
Začnime filmom Karavan, ktorý mal pred pár dňami svetovú premiéru v Cannes. Ako ste sa stali jeho súčasťou?
Keď Zuzka Kirchnerová hľadala producentov na svoj debutový projekt, oslovila Pavlu Janouškovú Kubečkovú a mojich kolegov z českej spoločnosti nutprodukce. V tom čase som s nimi začal spolupracovať na našich projektoch ako <em>Ostrým nožom alebo Cez kosti mŕtvych Agnieszky Holland, popritom sme vyvíjali aj ďalšie, ako Obeť, Tonko, Slávka a kúzelné svetlo a jedným z nich bol aj Karavan. Začali sme hľadať talianskych koproducentov, ktorých sme našli v spoločnosti Tempesta. Pôvodne som si myslel, že Slovensko bude minoritný koproducent a že to bude koprodukcia možno s Francúzskom alebo s inou krajinou. Ale ako sme sa o tom začali baviť, tak Zuzka prišla s tým, že jedna z hlavných postáv má byť Slovenka, a zaujala ju i práca kameramanky Denisy Buranovej. Postupne sme si uvedomili, že projekt môže mať aj silnejšie slovenské zastúpenie a stať sa aj paritnou alebo ko-majoritnou koprodukciou. Pavla Janoušková Kubečková napokon z osobných dôvodov prestala na projekte spolupracovať, na českej strane ho prevzala producentka Dáša Sedláčková zo spoločnosti MasterFilm a spolu sme získali na film prvé české financie. Takže film je teraz po tretinkách česko-slovensko-taliansky.
Bol to pomerne dlhý proces…
Trvalo skoro 5 rokov, než sa začalo nakrúcanie. Dúfali sme, že film sa dokončí v roku 2024. Ja som sa zapojil niekedy v roku 2018. Potom dlho trvalo financovanie, samotná predprodukcia. Nakrúcanie v Taliansku, strihová etapa, všetko si vyžiadalo špecifický čas, ktorý je v zásade dlhší, ako býva bežné.
Do akej miery bolo náročné a špecifické nakrúcanie aj vzhľadom k tomu, že jednu z postáv hrá neherec s Downovým syndrómom?
Kasting bol plánovaný inkluzívne, aby sme naozaj nenakastovali niekoho, kto bude takúto postavu iba hrať. David Vostrčil je chlapec s Downovým syndrómom, ale vo filme hrá chlapca s poruchou autistického spektra, čo je diagnóza, od ktorej sa jeho vlastná odlišuje. Samozrejme, plán nakrúcania musel byť upravený na základe toho, že nie je plnoletý, nemôžete s ním točiť ako s dospelým hercom. Film, ktorý by inak trval možno 25 až 35 filmovacích dní sa točil 45 dní v priebehu niekoľkých mesiacov práve kvôli tomu, aby to mohol fyzicky, ale aj herecky zvládnuť. Ale v konečnom dôsledku musím povedať, že on bol jeden z tých najspoľahlivejších elementov výroby filmu. Aj sme mali určité obavy, lebo sme nakrúcali na juhu Talianska, kde sú cez leto naozaj tie najvyššie teploty v rámci Európy, ale David bol v rámci štábu jeden z najväčších profíkov, išiel úplne na 100 % a podal skvelý výkon. Bolo privilégium s ním spolupracovať.</p>
<p><p>
Bola to teda aj ľudsky obohacujúca spolupráca?
<p><p><p><p><p><p><p><p><p><p><p><p><p><p><p><p><p><p><p><p>
<!– /wp:paragraph –><p><!-</p>
</p>
– wp:para</p>
graph –&
gt;
<p>Áno, urč
ite. Kont
akt s ním</p>
nad ráme
<p>c bežnej
prá
ce mal
o viac
čl
<p>enov štábu, sa<
/p>
moz
rejme, to
puto medzi Aňo
u Geisler</p>
ovou, ktorá hrá jeho matku, a Davidom pretrváva dodnes a pravdepodobne pretrvá roky, ak nie celý život, čo je vý
sledkom toho, ako sa dokázali počas výroby stm
eliť. Dali tomu naozaj všetko a vďaka tomu mohol vzniknúť tak
ýto film.
<!– wp:paragraph –>
<strong>Áno, je veľmi intenzívny a hovoríme aj o špecifickom vnímaní sveta Davida ako človeka a o špecifickom vnímaní sveta, ktorý má jeho postava. Spomínali sme Denisu Buranovú. Vybrala si ju sama režisérka alebo ste ju nasmerovali na filmy, ktoré robila?</p>
Vybrala si ju Zuzka, ale zároveň pri Denise musím povedať, že by som ju „ponúkol“, pretože za mňa je to jeden z najsilnejších kameramanských hlasov na Slovensku. A bolo to o to obohacujúcejšie, že Denisa ten projekt začala, ale vzhľadom na jej zdravotné problémy ho dokončila Simona Weisslechner. Simona dokázala nielen naskočiť do rozbehnutého vlaku, ale vniesla do filmu aj niečo ďalšie, špecifické, zároveň sa starala aj o farebnú stránku v rámci postprodukcie, keď sa robil grading.
<!– /wp:paragraph –>
Cesta filmu do Cannes sa začala vlastne už dávnejšie…
<!– /wp:paragraph –>
Scenár vybrali do prezentačného fóra LʼAtelier canneského festivalu, čo je svojím spôsobom koprodukčné fórum, kam vyberajú na základe scenárov rôzne projekty, ktoré s Cannes nemusia mať ani nič spoločné, len sa využíva festivalová pôda a nejaká podpora na to, aby si našli koprodukčných alebo distribučných partnerov.
<p><p> <!– wp:paragraph –>
<p>To znamená, že tam projekt vyberali na základe scenára, ale to negaranto
valo selekciu do Cannes. Zuzka so
svojím študentským filmom vyhrala v Cannes pred niekoľkými rokmi študentskú sekciu. A toto víťazstvo garantuje autorovi, aby jeho debutový film uviedli v Cannes. Toto pravidlo už dnes neplatí, my sme boli asi jeden z posledných projektov. Tá garancia však bola zároveň iba o tom, že film je niekde v programe, čo ja nazývam, že sa môže hrať kľudne pod schodmi. Ale výber do súťažnej sekcie Istý pohľad je nad rámec všetkého, je to pre nás zadosťučinenie a potvrdenie, že ten film má svoje kvality.
<strong>Prinieslo to už záujem o film v zahraničí?</strong>
<!– /wp:paragraph –>
Určite. Sme radi, že ako medzinárodného sal
es agenta môžeme mať spoločnosť práve z Francúzska Alpha Violet. O film mali záujem ešte predtým, ako si ho do oficiálnej sekcie vybral festival v Cannes. A vďaka nim sme získali aj francúzskeho distribútora, ktorý uvedie film do francúzskych kín. To je ešte pred tým, ako vôbec bola svetová premiéra, skvelá správa. Spolu teraz pracujeme na tom, aby si film našiel distribútorov aj v iných krajinách. Takže z tohto pohľadu nám selekcia v Cannes naozaj otvorila dvere na medzinárodný trh a teraz už ide iba o to, ako obstojíme v konkurencii ostatných filmov.</p>
<!– wp:paragraph –>
Aj komunikujú, že čo i
ch na filme najviac zaujalo?
Oslovil ich veľmi citlivý a špecifický prístup k postave matky a k tomu, čo cíti, ale aj to, ako je film spracovaný, čo sa týka strihu, hudby, kamery, a teda najmä hereckých výkonov.
<!– wp:paragraph –>
Je to téma, ktorá je prenosná aj mimo sveta ženy, ktorá vychováva handicapované dieťa. Ja ho vnímam ako film o sebaprijatí, o potrebnej sebaláske, na miesto Davida môžeme dosadiť čokoľvek iné, čo ženu nejakým spôsobom limituje a hľadá v tom všetkom samu seba.
Presne tak. Alebo to môže byť aj muž, otec. Takže pokiaľ to tak bude fungovať aj na di
vákov, budeme le
n radi.
<!– /wp:paragraph –> </p>
Hovoríme o debutujúcej režisérke, čo sa týka dlhometrážneho filmu, a vo vašom portfóliu nájdeme naozaj celé spektrum – od debutantov a debutantiek až po renomované mená.
<!– /wp:paragraph –>
Veľa z tých projektov, ktoré sú debutantské, začalo vznikať ešte v štádiu, keď som bol aj ja začínajúcim producentom. Nemám pocit, že by som mal toho za sebou veľa. Projekty ako Obeť, Tonko, Slávka a kúzelné svetlo</em>, Karavan boli teda prepojením stretnutí s autormi, kde nastal nejaký „klik“, z čoho vzišla vzájomná dôvera v dobe, keď ešte nemala naša spoločnosť v portfóliu filmy ktoré má teraz. Podporovali sme sa navzájom a teraz, ako pokračujeme ďalej, je pre nás dôležité hľadať silné hlasy a témy, a to bez ohľadu na to, či sú autor alebo autorka debutantmi. Ide o to, čo chcú rozprávať a ako k téme pristupujú. A, samozrejme, z tohto pohľadu sa vždy obraciame na autorov, s ktorými sme už spolupracovali, či prinášajú nejaký nový námet, pri ktorom sa vieme nejako prepojiť. Takto to máme aj s Mišom Blaškom a Jakubom Medveckým, s ktorými pripravujeme nový film <em>Cowgirl. Alebo s Alicou Bednárikovou, ktorá je absolventkou VŠMU a teraz študuje na FAMU, vo vývoji máme jej celovečerný debut. Zaujíma nás, čo už ukázali v rámci krátkometrážnej tvorby a aké témy alebo námety prinášajú do svojho debutového filmu.
<!– /wp:paragraph –> </p>
<p>Je to aj výzva pre producenta získať peniaze pre debutanta či debutantku?</strong>
Čo sa</p>
týka renomovaného tvorcu, tak tam nemám toľko skúseností z pohľadu hlavného producenta. Ak má debutant za sebou úspechy s viacerými krátkymi filmami, môže to znamenať otvorené dvere, fondy chcú dať autorom alebo producentom šancu. Často sa hovorí, že n
ajťažšie je zafinancovať práve druhý film, samozrejme, pokiaľ váš debut nebol v Cannes alebo na inom prestížnom festivale. Alebo ak nemal veľký divácky úspech. Každý film je z hľadiska náročnosti financovania osobitý. Nedá sa to povedať na nejakej všeobecnej úrovni. Filmový svet je v tomto špecifický, aj tie najväčšie mená vždy začínajú s prázdnym papierom. To znamená, že nie je žiadna automatická garancia toho, že človek, ktorý mal film v Berlíne, automaticky získa dostatok financií a bude aj úspešný. Ten film sa môže skončiť aj neúspechom.
<p>
Aj
to vás na produkcii baví?
Je to
jeden z aspektov. Vždy začíname nanovo, takže pre mňa je zaujímavé byť súčasťou procesu od začiatku a hľadať cesty, ako ten-ktorý projekt a scenár postaviť. A je tam aj napätie, človek má dôveru v scenár a dúfa, myslí si, že vie, ako to dopadne, ale nikdy tam nemáte 100 % garanciu.
<!– wp:paragraph –>
Zobrali by ste projekt, na ktorom by ste sa kreatívne podieľali iba minimálne? Pretože sú rôzne typy producentov…
<!– /wp:paragraph –>
Nemám potrebu meniť projekt kreatívne, skôr iba viesť diskusiu o otázkach, čo od filmu autor chce, a teda, či sme na jednej vlne v rámci očakávaní.
</p>
