Režisérka Viera Čákanyová je výnimočným zjavom na našej kinematografickej scéne, svojimi dielami ďaleko presahuje hranice Slovenska. Filmová vedkyňa Jana Dudková, ktorá pôsobí ako vedúca oddelenia vedy a výskumu v SFÚ i v Centre vied o umení Slovenskej akadémie vied, sa rozhodla Čákanyovej tvorbu preskúmať. Jej monografia Človek na okrAI s podtitulom Postantropocén Viery Čákanyovej mala krst na nedávnom MFDF Jihlava pred uvedením režisérkinho nového filmu Bardo (2025). Tak ako Čákanyovej filmy, aj Dudkovej kniha otvára množstvo dráždivých otázok.
Čím ťa zaujala Čákanyovej tvorba, že si sa rozhodla venovať jej knižnú monografiu?
Musím sa priznať, že prvý Čákanyovej film, ktorý ma skutočne hlboko zasiahol, bol Biela na bielej (2020). No ak by som na základe tohto jedného filmu mala určiť to, čo ma na jej komplexnom „diele“ zaujalo, tak by som sa dostala do slepej uličky. V centre knihy stojí Čákanyovej trilógia venujúca sa, veľmi zjednodušene povedané, otázkam ľudského prežitia na Zemi v kontexte klimatickej úzkosti, nástupu umelej inteligencie aj krízy demokracie a všadeprítomných predĺžených rúk ľudskej sebastrednosti a koloniálneho prístupu k svetu, ktorý obývame.
No ani táto trilógia nevyčerpáva to, čo ma na Vierinej tvorbe najviac fascinuje. Po zoznámení sa s jej študentskými a televíznymi dielami ma na nej začalo napríklad fascinovať, aká je neuveriteľne štylisticky a tematicky rozmanitá. Na jej tvorbe ma teda zaujíma skutočne rozsiahly okruh otázok. Nielen tie spomenuté, ale aj celkom základné. Ako: čo je to autor, čo je to film, čo je to ľudské, ako sa správať zodpovedne voči planéte a pritom tvoriť umenie, pre koho tvoriť, kto je adresát našich výpovedí, komu chceme hovoriť a bude nám rozumieť i ďalšie.
Sú to otázky, ktoré siahajú k podstate bytia. Dáva Viera na ne vo svojej tvorbe jednoznačné odpovede?
Viera Čákanyová nikdy nedáva jednoznačné odpovede. V tom podľa mňa práve spočíva sila jej tvorby a osobného postoja. Dokáže poukázať na viaceré nuansy a stránky jedného problému, na relativitu ľudských konceptov aj riešení jednotlivých problémov.
Spomínala si Bielu na bielej ako film, ktorý ťa zasiahol ako máločo iné. Ide o najosobnejší film z Čákanyovej trilógie, preto sa ťa tak hlboko dotkol?
Dá sa povedať, že ma zasiahla aj osobná výpoveď vo filme, no predovšetkým spočiatku pre mňa nebol až tak čitateľný FREM (2019). Biela na bielej mi otvorila dvere k celej tvorbe režisérky už tým, že v nej svoje pocity a postrehy, ako aj rôzne problémy formuluje explicitne. Až v tomto filme sa naplno vyjavilo prepojenie medzi klimatickou zmenou, škodami, ktoré na planéte aj na sebe pácha ľudstvo, často aj s dobrým úmyslom, a nástupom umelej inteligencie, ktorá je znepokojivo neempatická, ale pritom nás možno zachráni pred nami samými.
Napríklad fiktívny rozhovor s umelou neurónovou sieťou v tomto filme až tak osobný nie je. No je veľmi vtipný a zároveň výstižný v tom, ako na rovinu formuluje argumenty, okrem iného aj k potenciálnej nezmyselnosti umenia. A tu nejde o to, či aj dnes si umelá inteligencia bude myslieť, že robiť filmy nemá zmysel, keďže ide o energeticky náročný proces a jeho výsledok či posolstvo sa zmestia do jedinej vety… V zásade si to isté myslí veľa reálnych ľudí. A je na každom z nás, čo si z toho vyberieme, aký postoj zaujmeme.
Tvojím zámerom bolo zaoberať sa v knihe najmä okruhom tém, ktoré sú nastolené v jej trilógii o možnostiach postantropocénu. Predkladajú celú sériu mimoriadne závažných a stále aktuálnejších otázok. Akú úlohu pri reflexii týchto tém zohráva forma a spôsob Čákanyovej rozprávania?
Spomínala som, že niektoré z tém, ktorými sa Čákanyová zaoberá v trilógii, sú napríklad nástup umelej inteligencie, povaha ľudskosti, povaha autorstva, zmysel umenia a podobne. A je to nielen slovami a obrazmi, ale práve aj tým, že vo svojej trilógii skúma možnosti kombinácie analógového filmu a obrazov generovaných AI alebo rôzne digitálne postprocesovaných. Umelú inteligenciu napríklad Čákanyová neukazuje len ako hrozbu, ale aj ako potenciálny zdroj kreatívnych možností. Okrem toho aj otázky ako povaha ľudskosti či autorstva sa veľmi dobre dajú preskúmať práve kombináciou z ruky nasnímaných a umelo generovaných materiálov. Umelá inteligencia je predsa tiež čosi, čo sa učí na základe ľuďmi vytvorených obsahov. A ešte vždy si to, čo tvorí, vyžaduje navigáciu aj selekciu zo strany človeka. Takto by sme v zásade mohli pokračovať ďalej. Niektoré z týchto otázok naznačuje kniha, mnohé ešte čakajú na formuláciu.
Ešte pred niekoľkými rokmi sa diskutovalo, kde sú hranice dokumentárneho filmu. Čákanyová svojou trilógiou ukazuje, že neexistujú limity v tom, ako sa dá o rôznych témach vypovedať. O akých žánroch hovoríme v prípade Vieriných filmov a sú to ešte dokumenty?
Osobne nemám rada delenie na dokumentárny a hraný film. Je pravda, že
