Režisérka a scenáristka Martina Buchelová je absolventka kulturológie na Univerzite Komenského a filmovej a televíznej réžie na VŠMU. Na svoj autorský rukopis upozornila krátkymi filmami Zelená vlna, Magic Moments, R+J či Kto chce byť hrdina? a spolurežírovala aj dokumentárny projekt Kam patrím? Jej tvorbu charakterizuje empatický pohľad na nedokonalých ľudí, ktorí sa usilujú nestratiť ľudskosť v komplikovaných rodinných a spoločenských situáciách. Tragické prepája s absurdným humorom, civilné herectvo s premyslenou štylizáciou a namiesto jednoznačných súdov hľadá v postavách schopnosť blízkosti, láskavosti a nádeje.
Tieto črty rozvíja aj vo svojom celovečernom hranom debute Milovník, nie bojovník, romantickej tragikomédii o trochu stratenom Andrejovi, jeho vzťahu s Mišou a spleti rodinných väzieb, závislostí, manipulácií i pokusov nájsť bezpečné miesto vo svete. Film mal svetovú premiéru na 60. ročníku Medzinárodného filmového festivalu Karlove Vary, kde získal hlavnú cenu v súťaži Proxima. Do slovenských kín vstúpi 17. septembra 2026, ešte predtým ho premietne MFF Cinematik. S Martinou Buchelovou sme sa rozprávali o vzniku filmu, jeho kontrolovanej bezprostrednosti, tragikomickom tóne aj o tom, prečo láska môže byť impulzom k zmene, nie však jednoduchým riešením.
Scenár filmu Milovník, nie bojovník ste začali písať počas pandémie a v pôvodnej režijnej explikácii ste ho charakterizovali ako „zúfalú, vtipnú a milú melodrámu“. Čo bolo prvým impulzom k tomuto príbehu a čo sa z vašej pôvodnej predstavy zachovalo vo filme?
Prvým impulzom bolo to, že som sa vlastne venovala niečomu inému, a to analýze diel Boženy Slančíkovej Timravy, ktorej som veľkou fanúšičkou a ktorej dielo by som rada spracovala aj do audiovizuálnej podoby. Hoci má Timrava aj veľmi zaujímavé mužské postavy, dôraz je na ženských postavách a zároveň ide o historickú tému. Príbeh Andreja, chlapca zo súčasnosti z filmu Milovník, nie bojovník, mi napadol ako kontrast k Timraviným príbehom plných ženských hrdiniek z minulosti. Keď som si potrebovala oddýchnuť od zložitej historickej témy, ale aj keď som riešila iné projekty a niečo mi nešlo, tak práve v tých momentoch mi často automaticky napadli situácie, ktoré sa týkali tohto chlapca zo súčasnosti. Myslím, že mnohé z prvotnej predstavy sa zachovalo, hoci sme museli niektoré linky a motívy škrtnúť, pretože by sa do filmu už nezmestili.
Prečo ste si ako rámec pre témy závislosti, osamelosti, rodinných zlyhaní či manipulácie vybrali práve ľúbostný príbeh? Čo vám romantická tragikomédia umožnila povedať inak než sociálna dráma?
Práve to ma na tom bavilo, že tieto zložité témy sa trochu nezvyčajne riešia na pozadí romantickej tragikomédie. Zaľúbenie ani ľúbostný vzťah nevymaže všetky ostatné problémy.
Snažili sme sa aj tak nezľahčovať a nesplošťovať iné dôležité okolnosti v životoch našich postáv, ktoré romantické nie sú. Zároveň, ako som rozpisovala okolnosti v živote Andreja, tak mi romantická linka do jeho príbehu sadla. A chceli sme aj do tragédií doniesť nádych nielen vo forme lásky, ale aj humoru. Aby divák nebol paralyzovaný tým, čo vidí. Aby síce vnímal absurditu, ale aby sa na otravných veciach skôr zasmial, než sa cítil bezmocne. A ak príde bezmocnosť, aby sa smial aj z nej.
Film ste pôvodne označovali aj ako „panelákovú lovestory o chlapcovi, čo býva u babky“. Čím je pre vás panelákové prostredie?
Pre mňa je zaujímavé aj to, že Andrej býval s rodičmi pôvodne v honosnejšom prostredí, no napokon odišiel hľadať pocit domova k babke, čo býva v paneláku. Paneláky v našich zemepisných šírkach sú bežným spôsobom života, nie je to nič nezvyčajné. Ale predsa len tam žijú rôzni ľudia pomerne blízko pri sebe, takže to občas môže mať aj nevýhody. Ale my sme v príbehu túto nedobrovoľnú blízkosť medzi susedmi v panelákoch primárne neriešili. Andrej skôr rieši nečakanú blízkosť v rámci bytu, keď sa k babke prisťahuje aj jeho bratranec Peter.
Názov pochádza zo staršieho projektu o mladých ľuďoch v Rimavskej Sobote a z vety skutočného Andreja. Prečo vo vás tento názov rezonoval? Čo spojenie „milovník, nie bojovník“ hovorí o protagonistovi filmu?
To, že sa film volá podľa vety nášho protagonistu Andreja z dokumentu Maturanti, je tak trochu náhoda. Rovnako aj meno hlavného hrdinu. Ide o rôznych Andrejov aj rôznych milovníkov, nie bojovníkov. Popravde, mala som trochu problém projekt pomenovať, rovnako aj hlavného hrdinu. A tak som si toto označenie aj meno požičala. Čo sa týka generácie, nie je mojím zámerom definovať generáciu. To je príliš veľká úloha, ktorá ani neviem, či mi prináleží. Ale náš konkrétny hlavný hrdina, náš konkrétny Andrej z hraného filmu Milovník, nie bojovník taký je.
V centre filmu je vzťah Miše a Andreja, film sa však postupne rozrastá na mozaiku rodín, príbuzných a vedľajších postáv. Kedy ste si uvedomili, že tento príbeh nechcete rozprávať ako klasickú lineárnu romancu?
Od začiatku procesu písania mi napadali rôzne scény, ktoré sa netýkali len Andrejovho romantického vzťahu, ale rôznych vrstiev jeho života. Tak ako každý človek nie je definovaný len svojím ľúbostným vzťahom, ani Andrej ani Miša nie sú len partneri a nič iné. Ale je pravda, že vzťah s Mišou je pre Andreja absolútne zásadný.
Andrej sa usiluje dostať pod kontrolu pitie, no film ho neredukuje na diagnózu ani na odstrašujúci príklad. Ako ste hľadali hranicu medzi porozumením voči jeho zlyhaniam a tým, aby ich film neospravedlňoval? A môže byť láska impulzom k zmene bez toho, aby sa z Miše stala jeho záchrankyňa či terapeutka?
Andrej má problém. Ten problém je nebezpečnejší, ako by sa mohlo zdať, ale zároveň si Andrej uvedomuje, že ten problém má a chce ho riešiť. Už vie, že mu to robí zle, neklame si. V podstate je naozaj rozumný. Keby ho riešiť nechcel alebo odmietal existenciu toho, čo sa mu deje, bolo by to iné. Aj tak to však nevie vyriešiť. Zároveň, je to na ňom a rozhodne ešte nič nie je vyriešené a vybavené ani po konci filmu. Ide o dlhý proces.
Určite som si dávala pozor, aby som nič nezľahčovala, ani aby som ho neodsúdila. Ja si úprimne vážim na tej postave, že sa s tým problémom pasuje. Čo sa týka Miše, ona ho neprišla zachrániť. Keby sa nestretli s Andrejom, mala by dosť zápletiek na vlastný film. Okrem toho, Andrej niektoré okolnosti svojej závislosti aj tak musí vyriešiť sám alebo s odbornou pomocou. Miša to úplne v rukách nemá a to si chvalabohu uvedomuje.
Čo Miša v Andrejovi vidí a čo ju pri ňom drží? Ako ste dbali na to, aby nebola iba „rozumnejšou“ polovicou vzťahu, ale samostatnou postavou s vlastnými túžbami, sklamaniami a hranicami?
Neviem, či sa láska dá rozhodnúť. Skrátka sa postupne dostane do našich sŕdc. Alebo nedostane. Andrej a Miša sú v tomto svete spojenci. To je zásadné. Chápu jeden druhého, v dobrom aj v slabostiach. Akceptujú sa aj s neistotami a zároveň vidia, čo ten druhý musí znášať, ale každého aj naďalej ťaží vlastné závažie. Chcú si s ním pomôcť a zisťujú, že to bude zložitý proces. Obaja chcú úprimný, naozajstný vzťah a jeden s druhým ten vzťah chcú mať. Skrátka, keď vidia niečo pekné, myslia na seba.
Andrej odchádza k babke, pretože u nej nachádza pocit domova, ktorý mu rodičia nevedeli poskytnúť. Čím je pre vás ich vzťah dôležitý?
Andrej a Babka sa jednoducho majú radi. Babka je pre neho domov, istota, ktoré má pocit, že stratil. Napriek rôznym generačným zvykom si rozumejú a akceptujú sa. Podľa mňa je to celkom normálne. Áno, každý z nich má iné životné skúsenosti, zažíva iné životné obdobie, babka možno nerozumie novým technológiám ako Andrej alebo Peťo. A Andrej a Peťo zase nezažili, čo je to žiť bez telefónu ako babka, ale to je len forma. Ich esencie si skrátka rozumejú.
Okolo ústrednej dvojice sa objavujú Peťo, Mišina sestra, Andrejovi rodičia aj Mišin otec posadnutý stavbou bunkra. Podľa čoho ste rozhodovali, ktoré z ich príbehov ešte patria do spoločnej mozaiky?
Každá z týchto postáv ukazuje Andrejovu dôležitú črtu. Peťo je Andrejov bratranec, ktorý mu lezie na nervy a zároveň ho má veľmi rád. Bojí sa o neho, aby si neublížil, ale nevie, ako mu niektoré veci vysvetliť. A Peťo má asi rovnaký pocit ako Andrej. Mišina sestra Mia je možno najdôležitejšia osoba v jej živote. Už tým je zaujímavé vidieť, ako na seba reagujú. Okrem toho, v príbehu Mie a Adama som chcela ukázať, že hoci si najprv myslíme, že sa pozeráme iba na kostrbatú, ale milú prvú lásku, tak títo mladí ľudia môžu zažívať vo svojej krehkosti a neskúsenosti aj dosť temné chvíle, o ktorých nemusíme ani tušiť.
Andrej sa do ich príbehu zamotá a presne toto si uvedomí. Nenechá ich samých, keď si uvedomí, že sa niečo deje. Je to opäť Andrejova črta, ktorú nám v náznaku táto časť príbehu predstaví. Mišin otec je typ človeka, ktorí je v živote každého z nás, či bližšie alebo ďalej. Prináša chaos a je to špekulant a v tomto prípade dosť sofistikovaný. Je zásadnou postavou v živote Miši, ale aj Andrejovho bratranca
Peťa. Čo na to Andrej? Ako sa správať k človeku, čo má v hrsti vašich najbližších? To som tiež chcela, aby do nejakej miery bolo vo filme prítomné.
Konšpirácie a predstava blížiacej sa katastrofy vo filme často vyznievajú komicky. Ich dôsledky pre rodinné vzťahy sú však vážne. Kde vediete hranicu medzi ľudským pochopením zmanipulovaných postáv a relativizovaním škody, ktorú môžu spôsobiť?
Peťo je obeť manipulácie. Miša si je vedomá, čo sa deje, rovnako ako Andrej. Oni dvaja sú v procese toho, aby sa naučili ako konať v takých chvíľach. Sú v procese zisťovania, čo vôbec môžu urobiť, do čoho má zmysel dávať energiu a snažia sa v tom zorientovať.
Ale Mišin otec Kamil veľmi dobre vie, čo sa deje. On nie je naivný a rozhodne to, čo robí a do čoho sa zamotal, nie je náhoda ani dobrý úmysel. Pokiaľ má postava čisté srdce, brala som to do úvahy. Hoci si myslím, že to v konečnom dôsledku pravdepodobne nepomôže a aj tak to skončí katastrofou. Keď však niekto koná zámerne zákerne, na tom sa môžem prinajlepšom smiať, keď mám chuť. A keď sa mi nechce smiať, môžem to len odsúdiť. Snažila som sa do tohto filmu dať veľa vtipov, trochu zjemniť paralýzu, čo človek môže cítiť, keď sa niekto správa bezočivo a nemá žiadnu sebareflexiu.
Váš film sa dotýka aj predstáv o tom, ako sa má správať „správny chlap“. Postavy sa usilujú pôsobiť tvrdo, hoci v skutočnosti hľadajú prijatie, bezpečie a blízkosť. Aký obraz súčasnej maskulinity ste chceli cez Andreja a Peťa vytvoriť?
Nesnažila som sa vyslovene budovať obraz súčasnej maskulinity rovnako ako pri otázke o generácii. Nesnažím sa všetko definovať. Sústredím sa na postavy a snažím sa nedať do toho niečo, čo pôsobí neautenticky. Ale títo dvaja chalani sa majú naozaj radi, záleží im jednému na druhom.
