Byť iný je ok

kosť je v spoločnosti, aspoň v tej slovenskej, stále prijímaná s ťažkosťami. Platí to aj o deťoch s rôznymi znevýhodneniami, pre ktoré je začlenenie sa do kolektívu náročné, až nemožné. Rodičia robia, čo môžu a systém by mal pomáhať, lenže nie vždy sa to darí. S nepochopením a sociálnym vylúčením sa stretávajú aj rodičia s dvomi deťmi z filmu Mariny Andree Škop a Vandy Raýmanovej Hlavička.

S víziou väčšieho pokoja sa sťahujú z mesta do domu na vidiek. Prispôsobujú sa synovi Milanovi, ktorý trávi dni zavretý vo svojej izbe a s nikým sa nerozpráva. Nie preto, že by nechcel. Milan je dieťa s poruchou autistického spektra. Jeho mladšia sestra Alica sa cíti osamelo, pretože v rodine vychovávajúcej dieťa so zdravotným znevýhodnením bývajú zdraví súrodenci odsúvaní na druhú koľaj. A ich základné emocionálne potreby idú bokom.

Nový domov, noví kamaráti, nové začiatky

Starostlivosť o brata vyžaduje obrovské nasadenie oboch rodičov. Matka počúva motivačné nahrávky v aute, aby samu seba presvedčila, že to zvláda. A aby toho nebolo málo, musí ešte vyhovieť nárokom sociálnych pracovníkov. Toto je línia, ktorá prehovára skôr k dospelému publiku. Priestor na stotožnenie sa s postavami tu majú ale predovšetkým deti.

V novom domove Alica spoznáva trojicu chlapcov, ktorí trávia prázdninové dni hľadaním nových podnetov. Jej správanie im príde čudné, pretože ju vidia kričať pod železničným mostom. O dôvod viac zistiť, čo je za tým!

Už tu deti dostávajú jasný odkaz. Ak sa na odlišnosť pozeráme so zvedavosťou a záujmom, strach a obavy idú bokom. Vďaka tomu má nedôverčivá Alica konečne príležitosť zistiť, že nie všetci sa zvláštneho správania jej brata zľaknú. A na svete sú aj ľudia, ktorí sa zaujímajú, nesúdia a prijímajú ju takú, aká je. Nielen ju, ale aj jej brata. A tak získava troch nových kamarátov, ktorí jej bez váhania pomôžu v pátraní po zmiznutých rodičoch.

Je sa na čo pozerať

Hlavička kombinuje hrané sekvencie s 2D aj 3D animáciami a púta aj vizuálnou stránkou. Obraz sa otáča, rozdeľuje, rozostruje, ale predovšetkým je plný žiarivých farieb, výtvarných nápadov, presne navrhnutých kostýmov aj do detailov prepracovaného dizajnu.

Zatiaľčo väčšina filmu je presvetlená teplými letnými farbami, Milanova izba je ponorená do temnejších a chladných odtieňov modrej. Akoby bola ukrytá niekde nad oblakmi, v celkom inej dimenzii. Milanov svet je iný, než ten, v ktorom žijú ostatné postavy, no tiež má svoje čaro.

Chorvátska filmárka Marina Andree Škop, ktorá mala na starosti hrané sekvencie, a slovenská režisérka Vanda Raýmanová, zodpovedná za animácie, vizuálnu stránku a dizajn, spolu vytvorili nádherné fantazijné prostredie. Deti tak hravo dostávajú lekcie nielen z etiky, ale aj z estetiky. Vďaka animácii majú možnosť predstaviť si napríklad to, čo sa odohráva v hlave ich kamaráta Milana, ktorý prežíva podnety z okolia celkom inak ako oni. Upokojuje ho predvídateľný a jednoduchý svet čiar. Na papier kladie jednu vedľa druhej, až kým ho v jeho činnosti niečo nevyruší. Vtedy sa prepadá do temného sveta. V ňom sa čiary, ktoré sú preňho nástrojom sebavyjadrenia a pokoja, začínajú vlniť a premieňajú sa na rozbúrené more línií, na vlny, ktoré vníma ako ohrozenie.

Nie je dôležité iba to, akí sme, ale aj to, akí sme k iným

Tajnou zbraňou malých dobrodruhov je, že sa nezľaknú nových susedov, ktorí sú v čomsi iní. Namiesto súdov a nálepiek prichádza spojenie.