recenzia Hlavička Protagonisti filmu Hlavička. Foto: objectif

recenzia Hlavička

Byť iný je ok

Lenka Bednárová

Písmo: A- | A+

kosť je v spoločnosti, aspoň v tej slovenskej, stále prijímaná s ťažkosťami. Platí to aj o deťoch s rôznymi znevýhodneniami, pre ktoré je začlenenie sa do kolektívu náročné, až nemožné. Rodičia robia, čo môžu a systém by mal pomáhať, lenže nie vždy sa to darí. S nepochopením a sociálnym vylúčením sa stretávajú aj rodičia s dvomi deťmi z filmu Mariny Andree Škop a Vandy Raýmanovej Hlavička.

S víziou väčšieho pokoja sa sťahujú z mesta do domu na vidiek. Prispôsobujú sa synovi Milanovi, ktorý trávi dni zavretý vo svojej izbe a s nikým sa nerozpráva. Nie preto, že by nechcel. Milan je dieťa s poruchou autistického spektra. Jeho mladšia sestra Alica sa cíti osamelo, pretože v rodine vychovávajúcej dieťa so zdravotným znevýhodnením bývajú zdraví súrodenci odsúvaní na druhú koľaj. A ich základné emocionálne potreby idú bokom.

Nový domov, noví kamaráti, nové začiatky

Starostlivosť o brata vyžaduje obrovské nasadenie oboch rodičov. Matka počúva motivačné nahrávky v aute, aby samu seba presvedčila, že to zvláda. A aby toho nebolo málo, musí ešte vyhovieť nárokom sociálnych pracovníkov. Toto je línia, ktorá prehovára skôr k dospelému publiku. Priestor na stotožnenie sa s postavami tu majú ale predovšetkým deti.

V novom domove Alica spoznáva trojicu chlapcov, ktorí trávia prázdninové dni hľadaním nových podnetov. Jej správanie im príde čudné, pretože ju vidia kričať pod železničným mostom. O dôvod viac zistiť, čo je za tým!

Už tu deti dostávajú jasný odkaz. Ak sa na odlišnosť pozeráme so zvedavosťou a záujmom, strach a obavy idú bokom. Vďaka tomu má nedôverčivá Alica konečne príležitosť zistiť, že nie všetci sa zvláštneho správania jej brata zľaknú. A na svete sú aj ľudia, ktorí sa zaujímajú, nesúdia a prijímajú ju takú, aká je. Nielen ju, ale aj jej brata. A tak získava troch nových kamarátov, ktorí jej bez váhania pomôžu v pátraní po zmiznutých rodičoch.

recenzia Hlavička Gabriela Dzuríková a Csongor Kassai vo filme Hlavička. Foto: objectif
Gabriela Dzuríková a Csongor Kassai vo filme Hlavička. Foto: objectif

Je sa na čo pozerať

Hlavička kombinuje hrané sekvencie s 2D aj 3D animáciami a púta aj vizuálnou stránkou. Obraz sa otáča, rozdeľuje, rozostruje, ale predovšetkým je plný žiarivých farieb, výtvarných nápadov, presne navrhnutých kostýmov aj do detailov prepracovaného dizajnu.

Zatiaľčo väčšina filmu je presvetlená teplými letnými farbami, Milanova izba je ponorená do temnejších a chladných odtieňov modrej. Akoby bola ukrytá niekde nad oblakmi, v celkom inej dimenzii. Milanov svet je iný, než ten, v ktorom žijú ostatné postavy, no tiež má svoje čaro.

Chorvátska filmárka Marina Andree Škop, ktorá mala na starosti hrané sekvencie, a slovenská režisérka Vanda Raýmanová, zodpovedná za animácie, vizuálnu stránku a dizajn, spolu vytvorili nádherné fantazijné prostredie. Deti tak hravo dostávajú lekcie nielen z etiky, ale aj z estetiky. Vďaka animácii majú možnosť predstaviť si napríklad to, čo sa odohráva v hlave ich kamaráta Milana, ktorý prežíva podnety z okolia celkom inak ako oni. Upokojuje ho predvídateľný a jednoduchý svet čiar. Na papier kladie jednu vedľa druhej, až kým ho v jeho činnosti niečo nevyruší. Vtedy sa prepadá do temného sveta. V ňom sa čiary, ktoré sú preňho nástrojom sebavyjadrenia a pokoja, začínajú vlniť a premieňajú sa na rozbúrené more línií, na vlny, ktoré vníma ako ohrozenie.

Nie je dôležité iba to, akí sme, ale aj to, akí sme k iným

Tajnou zbraňou malých dobrodruhov je, že sa nezľaknú nových susedov, ktorí sú v čomsi iní. Namiesto súdov a nálepiek prichádza spojenie.





Hlavička, Chorvátsko/Slovensko/Slovinsko/Lotyšsko/Srbsko, 2026
RÉŽIA Marina Andree Škop, Vanda Raýmanová ● SCENÁR Jarmila Kratochvílová ● KAMERA Tomislav Sutlar ● HUDBA Līva Blūma ● ANIMÁCIA A EFEKTY Michal Struss ● HRAJÚ Marta Mihanović, Maks Kleončić, Mark Spiridonović, Martin Pišlar, Andrija Lamot, Csongor Kassai, Gabriela Dzuríková
MINUTÁŽ 83 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 10. septembra 2026

Hodnotenie: 75%

Protagonisti filmu Hlavička. Foto: objectif

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Martin Ťapák Režisér Martin Ťapák. Foto: archív SFÚ/Miro Nôta

Martin Ťapák

Od narodenia významnej osobnosti slovenskej kinematografie Martina Ťapáka uplynulo 13. októbra 2026 sto rokov. Hoci režisér, ktorého meno si spájame s početnými klasikami nášho filmového dedičstva, už nie je medzi nami (zomrel 1. februára 2015 vo veku 88 rokov), mnohé diela s jeho rukopisom sú dodnes súčasťou televízneho programu nielen počas sviatočných dní. Spolu s umeleckým odkazom jeho obľúbeného herca, tiež už zosnulého Jozefa Kronera, sa nám dodnes ich tvorba inšpirovaná ľudovými zvykmi a slovesnosťou pripomína v takých filmoch ako je Pacho, hybský zbojník (1975), Sváko Ragan (1976) či Popolvár najväčší na svete (1982). Martin Ťapák sa narodil 13. októbra 1926 v oravskej obci Liesek, z ktorej pochádza napríklad aj úspešný herec Milan Ondrík. Herecké vlohy dostal do vienka aj samotný Ťapák, ktorý sa k filmovej tvorbe dostal práve cez herecké začiatky. V rázovitej dedine na severe Slovenska sa tým, čo dnes vnímame ako folklórne tradície, žilo v rámci každodenného života. Ľudia si tu, podobne ako v iných regiónoch špecifických folklórnymi tradíciami, si dni ozvláštňovali rôznymi veselicami, sprievodmi či tanečnými zábavami spojenými s vystúpeniami divadelníkov – ochotníkov. Ťapáka toto prostredie výrazne ovplyvnilo. Všetky zážitky z detstva a dospievania pretavil vo svojej autorskej tvorbe do autentických umeleckých diel. Martin Ťapák a kameraman Karol Krška pri nakrúcaní filmu Rodná zem (1953) režiséra Josefa Macha. Foto: archív SFÚ...
Záber z filmu Pina o legendárnej tanečnici Pine Bausch v réžii Wima Wendersa. Foto: Be2Can

Be2Can 2026 – od Minotaura cez fiktívnu Afriku až po famóznu Pinu

Cestovateľská prehliadka má zmysel, hovorí zakladateľ festivalu Be2Can Ivan Hronec. Jeho trinásty ročník sa koná v takmer päťdesiatke kín naprieč slovenskými regiónmi. V niektorých momentoch im vyčítajú, že Be2Can ani nie je seriózny festival, len prehliadka s pár filmami, ktorá cestuje po Česku a po Slovensku. Jeho zakladateľ Ivan Hronec však nemá prečo meniť zámer. Cieľom je vidieť to najzaujímavejšie zo svetových festivalov v Benátkach, Cannes a v Berlíne. „Be2Can je skrátka prehliadka, ktorá funguje niekde medzi veľkými festivalmi a štandardnou distribúciou,“ hovorí. Spolu s kreatívnym manažérom Dominikom Hroncom sú presvedčení, že cestovanie s vybranými filmami je dobrá vec aj pre desiatky českých a slovenských kín, ktoré sa do ich projektu pravidelne zapájajú a stále ich pribúda. Prehliadka Be2Can 2026 sa začína v stredu 14. októbra a potrvá týždeň. Vzťahové paranoje Tento rok uvádza Be2Can osem filmov v rekordných 49 kinách v 39 slovenských mestách naprieč všetkými regiónmi. Tematicky sú rozdelené do troch blokov – v prvom ide o headlinerov, ktorí rezonujú na najväčších festivaloch, v druhom o výber filmov z paralelných alebo vedľajších sekcií s geografickými, tematickými či formálnymi zvláštnosťami a v treťom o klasické veľké filmové návraty. Otváracím filmom festivalu je rodinná dráma Minotaur režiséra Andreja Zvjiaginceva pretkaná prvkami trileru. Sleduje úspešného podnikateľa Gleba v Rusku vo februári 2022, ktorého vojnový chaos a vzťahová paranoja postupne sťahujú do morálneho labyrintu. Je to prvý...
Jeden svet NAZA Záber z filmu NAZA. Foto: The Guardian

MFDF Jeden svet uvedie dokument NAZA

Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jeden svet uvedie v spolupráci s Novou Cvernovkou slovenskú premiéru filmu NAZA. Na tohtoročnom festivale v Benátkach získal Zvláštnu cenu poroty a vyslúžil si aj 25-minútový potlesk publika. Dokument Yuvala Abrahama a Rachel Szor, spolutvorcov oscarového filmu No Other Land, prináša svedectvá príslušníkov izraelskej armády a spravodajských služieb o zabíjaní palestínskych civilistov v Gaze. Diváci a diváčky ho uvidia 23. októbra o 18. h v Novej Cvernovke ako súčasť festivalového programu venovaného dekolonizácii. Slovo NAZA je hebrejská vojenská skratka pre „vedľajšie škody“, teda počet civilných obetí, s ktorými sa pri útoku vopred počíta. Rovnomenný film vznikol po takmer trojročnom vyšetrovaní, v spolupráci s denníkom The Guardian a nezávislými médiami. „Žijeme si tu v našich zemepisných šírkach v pomerne mnohých sebaklamoch, predsudkoch, morálnych aj etických klišé vo vzťahu ku zvyšku sveta. Dokumentárny film s jeho silnými osobnými príbehmi je skvelým nástrojom na rozkrývanie týchto zautomatizovaných vzorcov, ktoré nám často znemožňujú potrebnú empatiu. Film NAZA je toho skvelým príkladom, o to vzácnejším, že k svetu cez neho prehovárajú práve izraelskí tvorcovia, ktorí sa rozhodli odporovať oficiálnej ideológii a propagande vlastnej krajiny,“ povedala riaditeľka festivalu Eva Križková. Film vyvolal rozporuplné reakcie. Dočkal sa odsúdenia zo strany izraelskej vlády, izraelský minister...
Zobraziť všetky články