Slovensko mohlo skončiť po vojne s rovnakou potupou ako Nemecko. Prečo to stále neprízvukujeme? Aj túto bolestivú otázku nosil v hlave Rasťo Boroš, keď písal scenár k svojmu novému filmu Kronika večných snílkov. Nakrútil ho ako podobenstvo o rodine zaťaženej dogmami, neschopnej prekročiť tiene rodičovských archetypov, zamotaných v ideológiách, bludoch a nepravdách o sebe a o svete. Nie náhodou sa nechal inšpirovať nepoučiteľnými Ťapákovcami zo slovenskej literárnej klasiky, aby zdôraznil, že film sa musí dotýkať pravdy. „Trápi ma, že sme ako filmári doteraz viditeľne neuchopili traumy našej spoločnosti,“ priznáva v rozhovore pre Filmsk.sk.
Váš nový film je tak trochu Jakubisko, Kusturica aj Márquez dokopy. Chceli ste o Slovensku hovoriť atraktívne?
Už to, ako je postavený sám príbeh, si pýta nekonvenčné rozprávanie. Chcel som preto vytvoriť niečo nevšedné, zároveň dobrodružné a pravdivé. Ľudia tvrdia, že takýto filmový jazyk tu dávno nebol. Cítim veľkú zodpovednosť.
V čom je veľká?
V kinematografii vidím dve cesty – cestu filmárov, čo veria v realitu a filmárov, čo veria v obraz. Jedni imitujú realitu, ktorá ich obklopuje, a druhí vytvárajú obraz v symboloch, metaforách. Mám pocit, že žijeme vo svete, kde sa filmy robia najmä ako imitácia skutočnosti. To mi nie je ako tvorcovi blízke. Preto som ten druhý prípad. A o to viac ma zaujíma, či toto naše podobenstvo dokáže vnímať aj širšie publikum v takej veľkej miere ako my, tvorcovia.
Voľne ste sa inšpirovali Timravinou novelou Ťapákovci, teda predlohou z obdobia literárneho realizmu. Ako sa vám otáčala do roviny podobenstva?
Veľmi som chcel s touto novelou pracovať. Leží v nej niečo, čo som si sám pre seba nazval dušou slovenského národa. Je literárne veľmi oslovujúca, i keď možno nie pre človeka, ktorý zápasí s existenčnými problémami, nemá uspokojené základné potreby a možno si dokonca myslí, že nepotrebuje umenie. V každom prípade, Timrava to vystihla veľmi komunikatívne, vnímame to nielen v jej knihe, ale napríklad aj cez viaceré divadelné adaptácie. Je to dôkaz, že ide o nadčasové dielo.
Aké bolo vaše prvé stretnutie s Ťapákovcami?
Ešte na strednej škole, v povinnej literatúre. Vtedy som, samozrejme, nedokázal oceniť literárne kvality, bol som iba žiak, ktorý musí niečo čítať. Po rokoch prišiel nový záblesk. Stalo sa to vo chvíli, keď sme dotočili film Čierne na bielom koni v Lučenci. Vybrali sme sa vtedy na záver – také to tvrdé jadro – na výlet do lesa, prešli sme asi päť kilometrov na náhornú plošinu a zrazu sme boli v Polichne. Tam mi to trklo, vravím si, ježišmária, Ťapákovci! Timrava! Išli sme do krčmy, kde sme sa dali do reči s domácimi, a na mňa odrazu zhlboka dýchlo niečo, čo som si zo spomínanej novely pamätal.
Čo to presnejšie bolo?
Očarili ma rôzne typy charakterovo pestrých ľudí. Svet, do ktorého sme vošli, akoby zostal niekde zabudnutý visieť v čase. Mal som pocit, že sa okolo mňa rozprestiera juhoamerické tepui ako taký dramatický útvar, a nie skutočnosť. To bol prvý impulz. Vzápätí som si osviežil predlohu a uvedomil som si, že ide o literárny realizmus. Moja vízia však začala mať celkom iné razenie. Počas vývoja som sa, samozrejme, chcel držať podstaty toho, že budeme hovoriť o rodine zavretej na jednom mieste a žijúcej v ilúziách, snoch a bludoch, o jej členoch, ktorí nič nerobia, nikam svoj život neposúvajú. Chcel som však príbeh postaviť mne vlastnejšou formou, v žánri magického realizmu. Chcel som vytvoriť tak trochu márquezovské Macondo.
Čím vás priťahuje magický realizmus?
Uvoľňuje hranice fyzikálnych zákonov, reálna, nadreálna. Otvára mi priestor na kopec gagov. Rád pracujem so zveličením. Preto postupne vznikala predstava mojej filmovej rodiny, ktorá prirodzene nažíva s duchmi mŕtvych predkov.
To znie fascinujúco, ale aj zaťažujúco. Čo všetko znamená žiť s duchmi mŕtvych predkov? Chceli ste vyťahovať kostlivcov zo skrine?
Táto predstava má pre mňa dva rozmery: prvý tvoria mŕtvi, ktorí ešte žijú a nikam neodchádzajú. Otvárajú obrovský priestor na rozprávanie o zmysle života. V tomto filme sa o zmysle života bavíme, rozmýšľame, ako so životom naložiť, ako ho žiť tak, aby sme ho nielen odspali. A áno, druhý rozmer je, že som zároveň chcel prostredníctvom duchov vyťahovať zo skrine kostlivcov môjho milovaného slovenského národa.
