Plagát k filmu Čiary (r. Barbora Sliepková). Foto: Hitchhiker Cinema
Písmo: A- | A+

Filmový plagát bol v čase, keď neexistovali sociálne siete ani YouTube, pre film jedným z najdôležitejších reklamných médií. V Československu bol špecifický tým, že išlo o výrazné autorské umenie a podieľali sa na ňom významní výtvarníci. Výstavný cyklus nazvaný Zlatá éra československého filmového plagátu 1960 – 1989 v Kine Lumière nás inšpiroval k tomu, aby sme sa pozreli, ako je to so slovenským filmovým plagátom dnes. Pýtali sme sa distribútorov a filmových tvorcov.

Filmový plagát bol a je obrazom filmu. Keď je urobený bez nápadu, nie je dobrým spoločníkom filmu na ceste k divákom,“ hovorí pre Film.sk režisér Dušan Hanák. Aj plagát k jeho filmu Ružové sny (1976) možno vidieť na výstave, ktorú pre Kino Lumière pripravil Pavel Rajčan, kurátor pražskej zbierky plagátov Terryho ponožky (prístupnej aj tu) a zároveň zakladateľ najväčšej zbierky filmových plagátov v Česku.

Výstava je prvá zo série štyroch po sebe nasledujúcich výstav, ktoré postupne predstavia plagátovú tvorbu štyroch tvorcov – Milana Grygara, Zdeňka Zieglera, Karla Vacu a Josefa Vyleťala. V súbore plagátov, ktoré vytvoril Milan Grygar, sú napríklad plagáty k filmom Anjel skazy (r. Luis Buñuel, 1962), Žart (r. Jaromil Jireš, 1968), Zväčšenina (r. Michelangelo Antonioni, 1966) či Giulietta a duchovia (r. Federico Fellini, 1965).

U nás sa v roku 1945 znárodnil filmový priemysel, vznikla Štátna požičovňa filmov, neskôr Ústredná požičovňa filmov (ÚPF), čo bol centrálny orgán a jediný distribútor filmov, propagačného materiálu a všetkého, čo s filmom v Československu súviselo. ÚPF vybavovala všetky filmy prichádzajúce do kín a vyberala aj výtvarníka, grafika, ktorému sa zadala výroba plagátu,“ priblížil v minulosti pre Film.sk Pavel Rajčan.

Z výstavy plagátov Milana Grygara v Kine Lumière. Foto: archív Film.sk
Z výstavy plagátov Milana Grygara v Kine Lumière. Foto: archív Film.sk

Slovenské plagáty pre zahraničné filmy dnes

Ako je to na Slovensku dnes? Nakoľko môžu distribútori ovplyvňovať plagáty zahraničných titulov, ktoré uvádzajú na Slovensku?

Tatevik Čiháková Avnikjan, koordinátorka distribučných projektov z Asociácie slovenských filmových klubov (ASFK), hovorí, že asociácia pri zahraničných tituloch pracuje s už dodanými vizuálmi: „Plagát lokalizujeme, teda robíme len preklad názvu a potrebné úpravy nejakých taglinov, inak je zásah minimálny, v podstate sa dodržiava vizuál, ktorý dostaneme.

Momentálne je trendom ,globalizácia‘ filmových kampaní – nie je už možnosť robiť lokálne plagáty, štandardne sú vizuály zjednotené pre všetky krajiny (čo je však zase pochopiteľné z marketingového hľadiska),“ potvrdzujú riaditeľka distribučnej spoločnosti Filmtopia Silvia Učňová Kapustová a PR manažérka spoločnosti Jana Gombíková. „Trend je taký, že dostávame už schválené materiály a náš vstup je minimálny. Niekedy je možné vybrať si z variantov, pokiaľ máme dojem, že niektorý z nich bude lepšie fungovať na našom trhu alebo môže byť s niečím problém (napadá nám nahota na plagáte k filmu Sestry z dymovej sauny, r. Anna Hints, 2023). Niektoré produkcie vyžadujú aj dodatočnú kontrolu a schválenie, či sme dodržali parametre.

Marketing & event manager Juraj Timko z distribučnej spoločnosti Bontonfilm, ktorá na Slovensku uvádza aj nezávislé tituly zo zahraničnej produkcie, hovorí: „Často nám je plagát dodaný zo zahraničia a z praktických dôvodov brandingu filmu ani nemáme záujem plagát meniť. Ale ak ale máme pocit, že niektorá z verzií dáva pre naše stredoeurópske teritórium väčší zmysel, samozrejme, túto debatu o zmene či úpravách plagátu otvárame, či dokonca prichádzame s vlastnými verziami.

Kompromis medzi tvorcami a distribútorom

Ako vstupuje do plagátov slovenských tvorcov distribútor? Podľa Tatevik Čihákovej Avnikjan ASFK postupuje vo väčšine prípadov podobne aj pri slovenských filmoch. „Vizuál je už vyrobený, pracujeme s tým, čo dostaneme od producentov, režisérov.

Podľa Jany Gombíkovej zo spoločnosti Filmtopia vzniká plagát v ideálnom prípade v spolupráci s distribútorom, ktorý môže mať dôležité pripomienky práve zo svojho uhla pohľadu a môže pri jeho vytváraní zúročiť svoje skúsenosti. „Vo Filmtopii sme najradšej, ak môžeme na plagátoch spolupracovať s kvalitnými grafickými dizajnérmi a dizajnérkami. Lebo práve vtedy vznikajú najlepšie veci.

Grafici a výtvarníci sú absolútne elementárnou súčasťou tvorby plagátov, bez ich zručností si to nedokážem predstaviť, ich odporúčania, ale aj schopnosť priviesť nápad, nie neobvykle aj z nedokonalých podkladov, z nich robia veľmi dôležité osoby v procese tvorby kampane k filmu. Ak toto budú čítať niektorí grafici, veľmi im ďakujem a pozdravujem ich,“ dodáva Juraj Timko z Bontonfilmu.

Finálny filmový plagát je podľa neho väčšinou výsledkom kompromisu medzi tvorcami a distribútorom. „Vždy je snaha o čo najlepšie zdokonaľovanie a zapracúvanie pripomienok. Ani jedna zo strán nepredkladá plagát ako hotový produkt, väčšinou sa začína nápadom alebo prvou skicou.

Na toto musím ísť do kina!

Čo by mal mať vydarený filmový plagát? „Veľmi záleží od samotného filmu a požiadavky sa môžu líšiť prípad od prípadu. Vydarený filmový plagát má podľa môjho názoru na budúceho diváka preniesť emóciu z filmu bez toho, aby čokoľvek o ňom vedel, vzbudiť v ňom záujem dozvedieť sa viac a povedať si ,tak na toto musím ísť do kinaʻ. Zároveň by mal z praktického hľadiska ukázať atmosféru filmu, hlavné herečky a hercov, samozrejme názov filmu a veľmi prospešný je aj tagline, v ktorom je možné rozvinúť aj hlbšiu myšlienku,“ hovorí Juraj Timko.

Plagát k filmu Vlny (r. Jiří Mádl). Foto: Dawson Films/Bontonfilm
Plagát k filmu Vlny (r. Jiří Mádl). Foto: Dawson Films/Bontonfilm

Jedným z jeho najobľúbenejších plagátov posledného obdobia je plagát filmu Vlny (r. Jiří Mádl, 2024). „Pamätám si, keď mi z tlačiarne prišiel prvý kontrolný nátlačok, bol som z neho unesený a myslím si, že aj ten viac než milión divákov, ktorí si film v slovenských a českých kinách pozreli, by mohli povedať, že aj – ale nielen – plagát prispel k vizuálnej identite filmu i jeho výsledku v kinách.

Ružové sny Dušana Hanáka sú podľa Dejín slovenskej kinematografie divácky najobľúbenejším dielom režiséra a ako jedinému slovenskému filmu 70. rokov sa mu podarilo preniknúť nielen na zahraničné filmové festivaly, ale aj na zahraničný filmový trh. Plagát k filmu je súčasťou už spomínanej výstavy v Kine Lumière, ktorá aktuálne predstavuje tvorbu Milana Grygara. Podľa Rajčana si Grygara na spoluprácu na plagáte vyžiadal sám Dušan Hanák, hoci v tom čase si režiséri väčšinou výtvarníkov sami nevyberali a do zadania plagátu priamo nezasahovali. Išlo skôr o výnimky – patria medzi ne napríklad viacerí tvorcovia z obdobia československej novej vlny.

Mal som šťastie na spolupracovníkov a vždy som s výtvarníkom spolupracoval, najlepšie plagáty vznikli pri filmoch 322 (1969), Obrazy starého sveta (1972), Ružové sny, Ja milujem, ty miluješ (1980) a Tichá radosť (1985), za ten plagát získal Dušan Kállay Strieborného Huga na MFF v Chicagu – v tomto prípade autor namaľoval olejovými farbami obraz. Tie predošlé návrhy súviseli s dobrými fotografiami z jednotlivých filmov,“ hovorí Dušan Hanák.

Plagát k filmu 322 (r. Dušan Hanák). Foto: archív SFÚ
Plagát k filmu 322 (r. Dušan Hanák). Foto: archív SFÚ

Holubica v ešuse

Jeden z Hanákových plagátov – k filmu 322 – je obľúbeným slovenským filmovým plagátom aj pre režiséra a producenta Petra Kerekesa. „Vždy rozmýšľam, ako osloviť chlapca na plagáte, aby zdvihol hlavu a videl som mu do tváre,“ hovorí pre Film.sk. „Pre mňa je plagát neodmysliteľnou súčasťou ,gesamtkunstwerkuʻ celého filmu,“ dodáva.

Plagát ku Kerekesovmu filmu Ako sa varia dejiny (2008) patrí k tým, ktoré v množstve vizuálnych podnetov určite nezaniknú a zaujmú aj po rokoch. „Pri filme Ako sa varia dejiny nás na MK SR (vtedy ešte nebol Audiovizuálny fond), vyhodili spomedzi žiadostí o dotáciu na postprodukciu filmu, pretože film sa pôvodne volal Ako sa varili dejiny a my sme žiadali na film Ako sa varia dejiny. Bol som úplne na mizine a začal som obchádzať potenciálnych sponzorov, medzi iným aj reklamné agentúry,“ spomína Kerekes na obdobie vzniku filmu.





Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Alenka a zázrak z cudzej krajiny. Foto: ASFK

recenzia Alenka a zázrak z cudzej krajiny

Dokumentárny film režiséra Daniela Dluhého Alenka a zázrak z cudzej krajiny je viacnásobným road movie – vonkajším aj vnútorným, smerujúcim do cieľa, ale potom zas rýchlo naspäť do oveľa bezpečnejšieho bodu štartu. Mladá žena Alena Horváthová pochádza zo Spiša. Po mnohých osudových peripetiách dnes žije v Nemecku, pracuje, má vlastné bývanie, milujúcich ľudí po boku. A vydáva sa na výlet na Slovensko, ozajstný poznávací zájazd – do detského domova, kde vyrastala; do azylového domu, kde našla útočisko; do chudobnej rómskej osady, kde žije jej biologická rodina. Okrem filmového štábu ju na ceste sprevádza aj tútor Michael Jagdmann, ktorý spolu s manželkou Marion zohral v Alenkinom živote zásadnú úlohu, taký deus et machina. Scenáristi Daniel Dluhý a Lukáš Marhefka vkročili svojím filmom do hneď niekoľkých trinástych komnát – dôvody a spôsoby štátom riadeného odoberania detí z pôvodných rodín, verejné vzdelávanie vo vylúčených komunitách, inštitucionálna starostlivosť o opustené deti, záchytná pomoc pre problematickú mládež, sanácia rodinného prostredia či vlastne jej donebavolajúca absencia, etnická inakosť, problém chudoby, žiaľ, už generačnej, no a napokon napríklad otázky vzťahovej väzby ne/nadobudnutej v útlom detstve, ktoré, možno viac než si vieme predstaviť, hýbu naším svetom. Na šesťdesiatminútovú snímku je to veľké sústo, preto nečudo, že sa autori pri viacerých vstupoch do tých trinástych komnát dopustili aj omylov, či skôr...
Záber z filmu Za oponou veľhôr. Foto: Dayhey

recenzia Za oponou veľhôr

„To znie ako báseň: Za oponou veľhôr,“ ozve sa ktosi z prítmia kinosály. Už samotný názov napovedá, že film sa nebude držať iba horských kontúr či efektných horolezeckých kulís. Nahliadne hlbšie – až za horizont známeho. Hlavnou hrdinkou je československá horolezkyňa so slovenskými koreňmi Dina Štěrbová. Metafyzickým priečelím dokumentu sú kompozičné princípy, ktoré vyrastajú z prieniku hudby a matematiky – harmónia tónov a čísel ako kľúč k pochopeniu vyšších súvislostí: „Dotyk absolútna alebo je to zjavenie krásy – pre mňa to bola hudba a matematika. Celý život som sa živila matematikou, ale len málokoho sa mi podarilo presvedčiť, že je nielen užitočná, ale aj krásna, že má podobnú stavbu ako gotická katedrála; pri troche fantázie si môžeme predstaviť, že tunajšie stĺpy predstavujú základné kamene, alebo axiómy, klenba je celková matematická teória, ktorá z toho plynie, a spolu to tvorí úžasný, vznosný celok. A keď človek naozaj vnútorne pochopí akýkoľvek výsledok v matematike, je to akoby sa dotkol absolútna – je to podobné, ako keď vylezie na vysokú horu,“ opisuje Dina Štěrbová. Celý dokument je majstrovsky pretkaný percepciami a úvahami o živote a bytí. Nestráca pritom zo zreteľa ľudský rozmer. Tieto špecifické rozprávačské prostriedky, ktoré možno interpretovať prostredníctvom komplementárnych funkcií rozprávača, ako ich definuje Gérard Genette, prekračujú konkrétny...
Atmosféra na festivale Jeden svet 2024. Foto: Jeden Svet/Šimon Lupták

Festivaly bez podpory fondu. Ako to ovplyvní ich podobu?

V apríli 2025 zásahom Rady Audiovizuálneho fondu nezískalo šesť slovenských filmových festivalov finančnú podporu na ďalšie obdobie, hoci odborná komisia ich jednoznačne odporučila podporiť. Ako to ovplyvní festivaly Jeden svet, Filmový festival inakosti, Cinedu, Be2Can, Scandi a June Film Fest? Do festivalového diania sa podobnými krokmi vnáša nestabilita a neistota, ktorá môže na fungovanie organizačných tímov pôsobiť negatívne. Narážajú na finančné a časové limity, ktoré spôsobujú sklzy v reťazci celkovej organizácie. Zároveň takto vzniká zlá vizitka smerom k domácim, ale najmä zahraničným partnerom. Oslovili sme festivalové tímy, aby nám priblížili, ako sa so situáciou vyrovnávajú a čo čaká ich podujatia v ďalšom období. Jeden svet Festival Jeden svet zameraný na ľudské práva má domácu i medzinárodnú prestíž, radí sa medzi podujatia so silnou tradíciou a navyše napĺňa európsky akt o prístupnosti filmových diel prípravou audiokomentárov pre nevidiacich či špeciálnych titulkov pre nepočujúcich. Po 25 rokoch fungovania je činnosť najstaršieho festivalu dokumentárneho filmu na Slovensku reálne ohrozená. Organizátori spustili zbierkovú kampaň na platforme Donio, kde ho môžu ľudia priamo podporiť. (Zachráňme festival Jeden svet | Donio) Každý príspevok je hlasom za kultúru bez cenzúry, apelujú v statuse na sociálnych sieťach. „Bez ohľadu na to, akú sumu sa nám podarí vyzbierať, ľudia nás zahrnuli veľkou podporou, nielen finančnou, ale...
Zobraziť všetky články