Na 23. ročníku Medzinárodného filmového festivalu Etnofilm Čadca sa o priazeň publicistov a novinárov, etnológov, etnografov, antropológov a sociológov a predovšetkým divákov uchádzalo 109 prihlásených audiovizuálnych diel z 35 krajín sveta.
Výberová komisia vybrala 29 filmov z 22 krajín, ktoré hodnotila medzinárodná odborná porota a tým najlepším udelila turoňov. Nebola to ľahká úloha ani pre výberovú komisiu a už vôbec nie pre odbornú porotu, ktorá pracovala v zložení etnologička Zuzana Beňušková, dokumentarista Ivo Brachtl, poľská filmová historička Jadwiga Hučková, česká afrikanistka a sociálna a kultúrna antropologička Kateřina Mildnerová a maďarská kurátorka a filmárka Judit Dorottya Csorba.
Grand Prix – Zlatého turoňa udelila porota rumunskej snímke Posledná transhumancia (r. D. Lumpan). Transhumancia je forma extenzívneho chovu oviec, pri ktorej pastieri so svojimi stádami po celý rok migrujú po ustálených trasách, vyhľadávajúc vhodné pasienky. Film sa nakrúcal v šiestich krajinách v priebehu 15 rokov. Dielo nie je iba svedectvom o každodennej realite pastierov, ale aj hlbokou reflexiou nad odhodlaním uchovať tradície napriek tlaku modernizácie. Zaujímavé je, že pred desiatimi rokmi bol víťazom 18. ročníka Etnofilmu podobný film slovenského tvorcu Po stopách pastierov (r. A. Vörös).
Strieborný turoň putoval talianskemu príbehu Silný muž z Burengu (r. M. Bucci). Režisér v ňom priblížil príbeh gambijského utečenca, ktorý chce zlepšiť životné podmienky svojej rodiny a obyvateľov svojej dediny Bureng v Gambii. Založí firmy vo Fínsku a Taliansku, ale jeho snahu destabilizuje koronavírus a hrdina sa vracia na začiatok svojho snaženia. Detailne, sociologicky zaznamenaná téma, akoby výkrik krutosti doby.
Bronzového turoňa získala poľsko-rumunská snímka Koniec Údolia sĺz (r. J. Wszędybyl). Režisér v nej zaznamenal posledné chvíle kolónie 12 ľudí postihnutých leprou, ktorých násilne vysťahovali do rumunskej usadlosti Tichileşti – Údolia sĺz, kde postupne umierajú. Keď zomrie posledný obyvateľ, Údolie sĺz zmizne z máp.
Pôsobivý film o smrti Nočná pieseň nakrútil aj kanadský tvorca Félix Lamarche. Veľmi chorá Noëlla sa rozhodla dobrovoľne, za asistencie lekára, opustiť tento svet. V scéne, keď lekár pripravuje a dáva do žily smrtiacu injekciu a Noëlla obklopená celou rodinou pomaly odchádza, sa rodina rozpráva o všedných problémoch tak, ako keby sprevádzala blízku osobu na dovolenku. Otrasné. Život ide ďalej.
Cenu Martina Slivku za najlepší individuálny výkon slovenskému tvorcovi, ktorú udeľuje Literárny fond, získal Róbert Šulák za dokument Návraty k Obrazom starého sveta. Je poctou tvorbe Dušana Hanáka a zachytáva nielen medzinárodný ohlas jeho Obrazov starého sveta, ale i genézu ich vzniku. Študentskú porotu si získala španielska snímka Aamelat. Robotníčky vojny (r. E. Parey) o skupine žien a dievčat, ktoré utiekli pred vojnou v Sýrii.
Na Etnofilme rozdali i ďalšie štatutárne ceny a všetky ocenené filmy si ich zaslúžili. Pomerne vyrovnaná kvalita audiovizuálnych diel tohto ročníka festivalu naznačuje, že záujem tvorcov o tento typ tvorby je enormný a prispieva k tomu aj technologická „revolúcia“. Priliehavo to vystihol predseda prípravného výboru festivalu Peter Maráky, keď zdôraznil, že „horúce“ témy „ako migrácia a s ňou spojené konflikty kultúr, sociálna inklúzia a naproti tomu rastúca izolácia jednotlivcov (nielen) na okraji spoločnosti, súčasný pohľad na negatívne prejavy pocitu ohrozenia z multikulturalizmu, ale aj hodnotenie dedičstva minulosti a jeho neraz kontroverzné odmietanie, (…) potreba zaznamenať rýchlo zanikajúce špecifické kultúrne javy a fenomény, vnímané ako národné osobitosti, ako stále viac slabnúce identifikačné znaky jednotlivých ľudských spoločenstiev,“ patrili často k tomu, na čo sa sústredili prevažne mladí tvorcovia.
Je obdivuhodné, že hlavný usporiadateľ Etnofilmu, Kysucké kultúrne stredisko v Čadci, realizuje každé dva roky mimoriadny medzinárodný festival, ktorý sa už zapísal do trvalého povedomia tvorcov a záujemcov o tento druh tvorby. Organizátori v snahe priblížiť túto filmovú tvorbu širšej diváckej obci zorganizovali projekcie v študentských centrách v Bratislave, Banskej Bystrici, Nitre a Žiline, ale aj v Turzovke, Námestove, Ružomberku, Liptovskom Mikuláši, Dolnom Kubíne a Martine, filmy sa dokonca dali pozerať aj online. S hodnotením treba počkať, ale už na tomto ročníku sa ukázalo, že to, čo robí festival festivalom na jednom mieste, teda na Kysuciach, stretnutia, diskusie, semináre, okrúhle stoly, rozhovory… sa tu nekonalo. Je veľa vecí za i proti – bude potrebné sakramentsky dobre zvážiť, ako ďalej. Ale kde je vôľa, tam je cesta.
