Fotografia z odovdzávania cien Jeden svet 2024 / © Šimon Lupták, Jeden svet

25. Medzinárodný filmový festival Jeden svet

25 rokov na strane ľudských príbehov

Barbora Gvozdjáková

Písmo: A- | A+

Občianske združenie Človek v ohrození už dvadsaťpäť rokov organizuje festival Jeden svet, ktorý má na slovenskej kultúrnej a predovšetkým audiovizuálnej scéne významné postavenie.

Jeden svet patrí medzi najstaršie podujatia zamerané na dokumentárny film u nás a za roky pôsobenia si vybudoval silnú reputáciu a vysokú rozpoznateľnosť. Súťažná prehliadka dokumentov posilňuje víziu a ciele Človeka v ohrození. Ak poslaním združenia je pomáhať ľuďom, ktorí stratili bezpečie alebo slobodu, misia festivalu Jeden svet spočíva v poukazovaní na regióny ako napríklad Ukrajina, Blízky východ či iné oblasti, kde ľudia trpia následkami vojnových konfliktov.

Festival sa už tradične koná na jeseň, koncom októbra. Centrom diania tento rok bolo zrekonštruované Kino Lumière, pričom sprievodné aktivity sa odohrávali v neďalekom bare Ost Block a v Mestskej knižnici, všetko v Bratislave. Počas desiatich dní, od 18. do 27. októbra, festival uviedol 47 dokumentárnych filmov.

Otváracím filmom bol kanadsko-francúzsky dokument Nepodľahnem nenávisti. Režisér Tal Barda v ňom sleduje inšpiratívny životný príbeh. Palestínsky lekár Izzad-Dín Abúléš vyrastal v utečeneckom tábore Džabálijá v Pásme Gazy, no jeho životná cesta ho zaviedla až na prestížnu Torontskú univerzitu a pred izraelský najvyšší súd, kde bojuje o spravodlivosť pre svoju rodinu. Snímka poukazuje na Abúléšovu pozoruhodnú schopnosť prekonávať osobné aj politické prekážky a napriek bolestným stratám aj na jeho výnimočný postoj k odpusteniu a zmiereniu.

Súčasťou otváracieho ceremoniálu bolo premiérové odovzdávanie Ceny Eleny Lackovej, ktorú zaslúžene získala divadelná hra Budete mať luft! – dramatické spracovanie rómskeho pogromu v Pobedime z roku 1928. Elena Lacková bola významná rómska spisovateľka, ktorá zanechala bohaté dielo plné literárnych a dramatických textov. Počas svojho života sa aktívne venovala osvete o rómskej kultúre.

Prvý deň festivalu sa predstavilo pásmo animovaných filmov z partnerského festivalu Fest Anča. Kolekcia najlepších snímok zahŕňala zábavné a podnetné krátke animáky z Česka, Slovenska, Belgicka, Holandska a Južnej Kórey. Najviac zaujali na Anči ocenené snímky Baterková mama od juhokórejského režiséra Seung-bae Jeona a Ahoj leto, ktorý vytvorili Martin Smatana a Veronika Zacharová.

Baterková mama priniesla nevšedný pohľad na každodenný život obyčajnej baterky. Príbeh je zasadený do malej škôlky, kde vychovávateľky starostlivo dozerajú na skupinku detí. Energiu škôlke i vychovávateľkám dodávajú neúnavne pracujúce baterky. Keď sa nešťastnou náhodou vznieti stromček, film sleduje reakcie vychovávateliek aj bateriek. Po vypätí sa rozchádzajú domov, aby si všetci – učiteľka aj jej baterka – dopriali zaslúžený odpočinok. Mimoriadne pôsobivé je zobrazenie, ako veľká baterka privoláva k sebe malé baterky a túli si ich k sebe. Ahoj leto zažiarilo humorom a priateľstvom. Režisérske duo Smatana a Zacharová v ňom s láskavým nadhľadom ukazuje, čo všetko sa môže pokaziť a skomplikovať na zdanlivo idylickej rodinnej dovolenke pri mori. (Podobný prístup priniesol Smatana už v knižnej sérii Rok dobrých správ.)

Hlavná súťažná sekcia Jedného sveta Slovensko a Česko za ľudské práva aj tento rok priniesla silné tituly zamerané na témy v spoločnosti často odsúvané na okraj. Dôležitosť a kvalitu tejto sekcie potvrdili minimálne dva dokumenty – Šedá zóna a Otázka budúcnosti.

Dokument Šedá zóna režisérky Daniely Meressovej Rusnokovej sa venuje problematike predčasne narodených detí. Tento autorský projekt citlivo spracováva tému predčasných pôrodov a náročných výziev pre novorodencov v tzv. šedej zóne (a ich rodiny), ktorí často prepadávajú cez sito dostupnej pomoci. Rusnoková na základe vlastnej skúsenosti približuje aj príbehy iných žien s podobnými ťažkosťami. Premietania dokumentu sú plánované s diskusiami s odborníkmi z danej oblasti a odborná diskusia sa uskutočnila aj na Jednom svete. Snímka si z neho odniesla dve ocenenia.

Dokumentárny film Otázka budúcnosti režiséra Maroša Brázdu zachytáva príbehy maturantov na bratislavskom gymnáziu, ktorých stužková slávnosť pripadla práve na deň parlamentných volieb. Zatiaľ čo maturanti oslavujú svoj dôležitý životný míľnik, priebežne sledujú volebné výsledky a nabiehajúce percentá jednotlivých strán. Hoci ich situácia doma zaujíma, svoju budúcnosť vidia za hranicami Slovenska – ani jeden z nich si nepodal prihlášku na slovenskú vysokú školu. Film Otázka budúcnosti vstúpi do domácej distribúcie v polovici novembra.

Fokusovú sekciu Jedného sveta tvorili v tomto roku dokumenty s kvír tematikou. Jeden z najvýraznejších diváckych zážitkov v sekcii priniesla projekcia rumunsko-kanadského filmu Kto nie som (r. Tünde Skovrán), spojená s diskusiou s producentom Andreiom Zincom. Diskusia v angličtine bola na zvýšenie inklúzie tlmočená aj do posunkového jazyka. V dokumente sa prelínajú príbehy dvoch intersex ľudí – Sharon-Rose Khumalo a Dimakatsa Sebidiho. Sharon-Rose je juhoafrická kráľovná krásy, ktorá po coming oute prechádza výraznou krízou identity. Hlboko veriaca rodina ju odvrhne a nechce sa s ňou stretávať. Otázky identity rieši aj Dimakatso, hoci jeho prijatie najbližšou rodinou je pozitívnejšie. V spoločných rozhovoroch hľadajú odpovede na otázky o vlastnom zaradení do spoločnosti, ktorá prijíma len binárne rozdelenie na mužov a ženy. Prostredníctvom podobnej mozaiky príbehov nahliadol na práva kvír ľudí vo Vietname kanadský dokument Matka Saigon (r. Khoa Lê).

V záverečných dňoch festivalu sa uskutočnila projekcia výberu krátkych dokumentov z projektu My Street Films. Hodinová kolekcia priniesla päť diel, z ktorých každé svoju tému spracovalo osobitým spôsobom. Víťazom sa stal kreatívny počin Vyfabulovaný životopis Milana V. autorky Emy Vičanovej. Na vybraných finalistoch bolo vidieť, ako mladí tvorcovia dokážu presne reflektovať súčasnosť, čo ilustruje Stratené dedičstvo (r. Vratko Varga), zaoberajúce sa postavením folklóru a jeho zneužívaním na politické účely.

V posledný deň uviedol festival v predpremiére najnovší film Mareka Šulíka Prezidentka, ktorý len dva dni predtým vo svetovej premiére otváral Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Ji.hlava. Plná kinosála v bratislavskej Eurovei sledovala intímny portrét Zuzany Čaputovej, ktorá sa počas svojho prezidentského mandátu pokúsila vniesť do tradičného sveta mužskej politiky ľudskosť a slušnosť.

Po projekciách v kinosálach sa vybrané tituly presunuli na portál DAFilms, kde si ich diváci mohli pozrieť pohodlne z obývačiek domova. Už teraz sa teším na ďalšiu štvrťstoročnicu s Jedným svetom a držím palce Človeku v ohrození, ako aj celému organizačnému tímu.

Fotografia z odovdzávania cien Jeden svet 2024 / © Šimon Lupták, Jeden svet

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Adéla ještě nevečeřela Braňo Bezák

Obľúbené filmy Braňa Bezáka

Grófovi Teleke z Tölökö by superschopnosť rúcať operným spevom budovy závidel nejeden komiksový hrdina. Nie som filmový znalec, skôr milovník filmu, a tak nasledujúce riadky budú vychádzať skôr z emócií ako z racionálnej analýzy. „Súfilmie“ dvojice Brdečka – Lipský Začínajúca puberta je obdobím prvých lások a presne v tomto období ma zasiahli dva filmy, ktoré pre mňa tvoria jeden celok, aj keď nejde o klasické pokračovanie. Adéla ještě nevečeřela (1978) a Tajemství hradu v Karpatech (1981) tvoria akési „súfilmie“ spojené žánrom, poetikou a tvorivým tímom. A aj keď štáb oboch filmov bol český, nepochybne ide o filmy česko-slovenské. Veď bez slovenského živlu v podobe Michala Dočolomanského by stratili veľkú časť svojej príťažlivosti. Intenzita môjho diváckeho prežívania bola nepochybne určená tým, kedy som ich prvý raz videl. A tým nemyslím len môj vek, ale aj dobu ich vzniku. Povedané s Milanom Šimečkom, bol to čas normalizačnej nehybnosti. Bola to doba, ktorá na tele škriabala ako tesilové nohavice a dederónové košele, ktorá vyvolávala jedinú silnú túžbu – túžbu uniknúť. A scenáristicko-režisérska dvojica Brdečka – Lipský takýto únik ponúkla. Dokonale zvládnutá paródia šestákových detektívok v prípade Adély a raného dobrodružného sci-fi v prípade Tajomstva hradu o kilometre vyčnievala z vtedajšej produkcie komunálnych satirických komédií....
Jozef Vajda na archívnej snímke z filmu Zrelá mladosť (r. Martin Ťapák), 1983). Foto: archív SFÚ/Václav Polák

Jozef Vajda

„Herec má byť nielen v divadle, ale aj na obrazovke. Aby si ho ľudia všimli,“ sumarizuje Jozef Vajda. Herec, ktorý už desaťročia kraľuje najmä doskám znamenajúcim svet a televíznym obrazovkám, rozšíri 31. júla rady sedemdesiatnikov. „Do divadla sa totiž nedostane za celý život toľko ľudí, koľko vidí seriál za jediný týždeň. Sú ich doslova státisíce, takže aj takto rastie hercova popularita,“ pokračuje s dodatkom, že z finančného ohodnotenia milovanej práce v divadle sa dobre žiť nedá. Na filmovom plátne sa Jozef Vajda objavil až koncom osemdesiatych rokov – v muzikáli Neďaleko do neba (r. Martin Ťapák, 1987) a v dráme Južná pošta (r. Stanislav Párnický, 1987). Na obrazovke sa začal objavovať už v polovici sedemdesiatych rokov. K malým úlohám pribúdali postupom času väčšie úlohy v televíznych inscenáciách, záznamoch divadelných predstavení či televíznych filmoch a začiatkom osemdesiatych rokov pribudli aj rôzne seriálové postavy. Seriál z nemocnice aj krimikomédia Najskôr vyrábala seriály, samozrejme, len Československá televízia Bratislava, v polovici nultých rokov 21. storočia však rozbehli produkcie seriálových projektov najmä súkromné televízne stanice. V Ordinácii v ružovej záhrade (2007 – 2012) si zgustol na postave doktora Mažára, v komediálnom sitkome Hoď svišťom (2011) si s chuťou zahral veľkopodnikateľa Vladimíra Boja, v rodinnom komediálnom seriáli Hranica (2022 – 2023) stvárnil zas ostrieľaného pašeráka Jerguša. Jozef Vajda priznáva, že ide...
IFF Art Film 2025 víťazi Rebeka Bizubová Spoveď

Rebeka Bizubová je v semifinále študentských Oscarov

Dokumentaristka Rebeka Bizubová sa so svojím absolventským filmom Spoveď (2024) dostala medzi semifinalistov študentských Oscarov v kategórii dokumentov. Spoveď sa o cenu uchádza v konkurencii ďalších štrnástich snímok. Rebeka Bizubová má Slnko v sieti aj Modrého anjela V snímke Spoveď sa Rebeka Bizubová vyrovnáva s udalosťami, ktoré sa jej stali na kresťanskom letnom tábore, kde ju obťažoval kňaz. Po rokoch kňaza vyhľadala a konfrontuje ho s tým, čo jej urobil. Jeho identitu však nezverejnila. Film je pre režisérku jedným zo spôsobov, ako sa vyrovnať s traumou. Za svoj intímny dokument, ku ktorému si zložila aj hudbu, už Bizubová získala národnú filmovú cenu Slnko v sieti v kategórii Najlepší krátky hraný film alebo dokument. Spoveď, ktorá vznikla v produkcii Filmovej a televíznej fakulty VŠMU si odniesla cenu aj z košického MFF Art Film. Vyhrala tam Modrého anjela za najlepší krátky film. „Toto je filmové dielo, ktoré človeka zasiahne ako úder päsťou. Vidíme tu odhalenú samotnú podstatu filmovej tvorby – surový, úprimný príbeh, vyrozprávaný pôsobivým a predsa jednoduchým spôsobom. Odvaha a majstrovstvo tvorkyne vyrozprávať taký osobný príbeh sú viac než pozoruhodné,“ zhodnotila film medzinárodná porota košického festivalu. Študentský Oscar sa udeľuje v kategóriách animovaný, dokumentárny, hraný a alternatívny/experimentálny film. Nominovaní v jednotlivých...
Zobraziť všetky články