Fotografia z odovdzávania cien Jeden svet 2024 / © Šimon Lupták, Jeden svet

25. Medzinárodný filmový festival Jeden svet

25 rokov na strane ľudských príbehov

Barbora Gvozdjáková

Písmo: A- | A+

Občianske združenie Človek v ohrození už dvadsaťpäť rokov organizuje festival Jeden svet, ktorý má na slovenskej kultúrnej a predovšetkým audiovizuálnej scéne významné postavenie.

Jeden svet patrí medzi najstaršie podujatia zamerané na dokumentárny film u nás a za roky pôsobenia si vybudoval silnú reputáciu a vysokú rozpoznateľnosť. Súťažná prehliadka dokumentov posilňuje víziu a ciele Človeka v ohrození. Ak poslaním združenia je pomáhať ľuďom, ktorí stratili bezpečie alebo slobodu, misia festivalu Jeden svet spočíva v poukazovaní na regióny ako napríklad Ukrajina, Blízky východ či iné oblasti, kde ľudia trpia následkami vojnových konfliktov.

Festival sa už tradične koná na jeseň, koncom októbra. Centrom diania tento rok bolo zrekonštruované Kino Lumière, pričom sprievodné aktivity sa odohrávali v neďalekom bare Ost Block a v Mestskej knižnici, všetko v Bratislave. Počas desiatich dní, od 18. do 27. októbra, festival uviedol 47 dokumentárnych filmov.

Otváracím filmom bol kanadsko-francúzsky dokument Nepodľahnem nenávisti. Režisér Tal Barda v ňom sleduje inšpiratívny životný príbeh. Palestínsky lekár Izzad-Dín Abúléš vyrastal v utečeneckom tábore Džabálijá v Pásme Gazy, no jeho životná cesta ho zaviedla až na prestížnu Torontskú univerzitu a pred izraelský najvyšší súd, kde bojuje o spravodlivosť pre svoju rodinu. Snímka poukazuje na Abúléšovu pozoruhodnú schopnosť prekonávať osobné aj politické prekážky a napriek bolestným stratám aj na jeho výnimočný postoj k odpusteniu a zmiereniu.

Súčasťou otváracieho ceremoniálu bolo premiérové odovzdávanie Ceny Eleny Lackovej, ktorú zaslúžene získala divadelná hra Budete mať luft! – dramatické spracovanie rómskeho pogromu v Pobedime z roku 1928. Elena Lacková bola významná rómska spisovateľka, ktorá zanechala bohaté dielo plné literárnych a dramatických textov. Počas svojho života sa aktívne venovala osvete o rómskej kultúre.

Prvý deň festivalu sa predstavilo pásmo animovaných filmov z partnerského festivalu Fest Anča. Kolekcia najlepších snímok zahŕňala zábavné a podnetné krátke animáky z Česka, Slovenska, Belgicka, Holandska a Južnej Kórey. Najviac zaujali na Anči ocenené snímky Baterková mama od juhokórejského režiséra Seung-bae Jeona a Ahoj leto, ktorý vytvorili Martin Smatana a Veronika Zacharová.

Baterková mama priniesla nevšedný pohľad na každodenný život obyčajnej baterky. Príbeh je zasadený do malej škôlky, kde vychovávateľky starostlivo dozerajú na skupinku detí. Energiu škôlke i vychovávateľkám dodávajú neúnavne pracujúce baterky. Keď sa nešťastnou náhodou vznieti stromček, film sleduje reakcie vychovávateliek aj bateriek. Po vypätí sa rozchádzajú domov, aby si všetci – učiteľka aj jej baterka – dopriali zaslúžený odpočinok. Mimoriadne pôsobivé je zobrazenie, ako veľká baterka privoláva k sebe malé baterky a túli si ich k sebe. Ahoj leto zažiarilo humorom a priateľstvom. Režisérske duo Smatana a Zacharová v ňom s láskavým nadhľadom ukazuje, čo všetko sa môže pokaziť a skomplikovať na zdanlivo idylickej rodinnej dovolenke pri mori. (Podobný prístup priniesol Smatana už v knižnej sérii Rok dobrých správ.)

Hlavná súťažná sekcia Jedného sveta Slovensko a Česko za ľudské práva aj tento rok priniesla silné tituly zamerané na témy v spoločnosti často odsúvané na okraj. Dôležitosť a kvalitu tejto sekcie potvrdili minimálne dva dokumenty – Šedá zóna a Otázka budúcnosti.

Dokument Šedá zóna režisérky Daniely Meressovej Rusnokovej sa venuje problematike predčasne narodených detí. Tento autorský projekt citlivo spracováva tému predčasných pôrodov a náročných výziev pre novorodencov v tzv. šedej zóne (a ich rodiny), ktorí často prepadávajú cez sito dostupnej pomoci. Rusnoková na základe vlastnej skúsenosti približuje aj príbehy iných žien s podobnými ťažkosťami. Premietania dokumentu sú plánované s diskusiami s odborníkmi z danej oblasti a odborná diskusia sa uskutočnila aj na Jednom svete. Snímka si z neho odniesla dve ocenenia.

Dokumentárny film Otázka budúcnosti režiséra Maroša Brázdu zachytáva príbehy maturantov na bratislavskom gymnáziu, ktorých stužková slávnosť pripadla práve na deň parlamentných volieb. Zatiaľ čo maturanti oslavujú svoj dôležitý životný míľnik, priebežne sledujú volebné výsledky a nabiehajúce percentá jednotlivých strán. Hoci ich situácia doma zaujíma, svoju budúcnosť vidia za hranicami Slovenska – ani jeden z nich si nepodal prihlášku na slovenskú vysokú školu. Film Otázka budúcnosti vstúpi do domácej distribúcie v polovici novembra.

Fokusovú sekciu Jedného sveta tvorili v tomto roku dokumenty s kvír tematikou. Jeden z najvýraznejších diváckych zážitkov v sekcii priniesla projekcia rumunsko-kanadského filmu Kto nie som (r. Tünde Skovrán), spojená s diskusiou s producentom Andreiom Zincom. Diskusia v angličtine bola na zvýšenie inklúzie tlmočená aj do posunkového jazyka. V dokumente sa prelínajú príbehy dvoch intersex ľudí – Sharon-Rose Khumalo a Dimakatsa Sebidiho. Sharon-Rose je juhoafrická kráľovná krásy, ktorá po coming oute prechádza výraznou krízou identity. Hlboko veriaca rodina ju odvrhne a nechce sa s ňou stretávať. Otázky identity rieši aj Dimakatso, hoci jeho prijatie najbližšou rodinou je pozitívnejšie. V spoločných rozhovoroch hľadajú odpovede na otázky o vlastnom zaradení do spoločnosti, ktorá prijíma len binárne rozdelenie na mužov a ženy. Prostredníctvom podobnej mozaiky príbehov nahliadol na práva kvír ľudí vo Vietname kanadský dokument Matka Saigon (r. Khoa Lê).

V záverečných dňoch festivalu sa uskutočnila projekcia výberu krátkych dokumentov z projektu My Street Films. Hodinová kolekcia priniesla päť diel, z ktorých každé svoju tému spracovalo osobitým spôsobom. Víťazom sa stal kreatívny počin Vyfabulovaný životopis Milana V. autorky Emy Vičanovej. Na vybraných finalistoch bolo vidieť, ako mladí tvorcovia dokážu presne reflektovať súčasnosť, čo ilustruje Stratené dedičstvo (r. Vratko Varga), zaoberajúce sa postavením folklóru a jeho zneužívaním na politické účely.

V posledný deň uviedol festival v predpremiére najnovší film Mareka Šulíka Prezidentka, ktorý len dva dni predtým vo svetovej premiére otváral Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Ji.hlava. Plná kinosála v bratislavskej Eurovei sledovala intímny portrét Zuzany Čaputovej, ktorá sa počas svojho prezidentského mandátu pokúsila vniesť do tradičného sveta mužskej politiky ľudskosť a slušnosť.

Po projekciách v kinosálach sa vybrané tituly presunuli na portál DAFilms, kde si ich diváci mohli pozrieť pohodlne z obývačiek domova. Už teraz sa teším na ďalšiu štvrťstoročnicu s Jedným svetom a držím palce Človeku v ohrození, ako aj celému organizačnému tímu.

Fotografia z odovdzávania cien Jeden svet 2024 / © Šimon Lupták, Jeden svet

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Agata Novinski. Foto: Miro Nôta

rozhovor Agata Novinski

„Prajem si, aby sme sa nevzdali, neboli ticho a trpezlivo, dôsledne bojovali za slobodnú kultúru na Slovensku,“ reaguje na dianie v slovenskej kultúre Agata Novinski. V brandži sa pohybuje už roky, ako producentka však na filmovej scéne práve debutuje novým slovenským koprodukčným animovaným filmom Keď život chutí.  Do hĺbky animovanej tvorby ju vtiahol príbeh Bena, bystrého chlapca v puberte, ktorému veľmi chutí jesť. Dedičné gény však spôsobujú, že to je na ňom vidno, a čo čert nechcel, ešte sa aj zaľúbil do najočarujúcejšieho dievčaťa v triede.  Bábkový animák českej režisérky Kristiny Dufkovej zasvietil už na viacerých medzinárodných festivaloch a zbiera významné ocenenia vrátane dvoch nominácií na tohtoročné Európske filmové ceny. Vďaka úspechu vo francúzskom Annecy získal dokonca vstupenku do oscarových nominácií. V slovenských kinách ho môžeme vidieť od 30. januára 2025. Agata Novinski. Foto: Miro Nôta Ako ste sa dostali k produkcii tohto filmu? V prípravnej fáze režisérka Kristina Dufková a producentka vývoja Veronika Sabová oslovili Michala Novinského na spoluprácu na hudbe k filmu. Michal si prečítal scenár, pozrel výtvarné návrhy a bol projektom očarený natoľko, že prišiel s návrhom, či by sa spoločnosť NOVINSKI nemohla zároveň stať aj koproducentom filmu. Oslovil mňa, či by som mu s tým producentsky nepomohla, a tak som sa po rokoch vrátila k profesii, ktorú som študovala.  Čo vás...
Fotografia z filmu Vlny

Vlny sú o krok bližšie k oscarovej nominácii. Kto im konkuruje?

Americká Akadémia filmových umení a vied, ktorej členovia o nomináciách rozhodujú, zverejnila v utorok 17. 12. takzvané shortlisty – užšie výbery filmov v desiatich kategóriách. Z týchto výberov vzídu pätice snímok, ktoré nakoniec 17. 1. získajú oscarovú nomináciu. Držiteľov cien vyhlási akadémia 2. 3. Slovenským zástupcom v boji o Oscara v kategórii medzinárodných filmov bola vojnová dráma režisérky Ivety Grófovej Ema a Smrtihlav. Medzi filmy na shortliste sa neprebojovala. Film Vlny sa inšpiroval skutočným príbehom skupiny novinárov z medzinárodnej redakcie Československého rozhlasu, ktorí sú odhodlaní prinášať nezávislé správy za každú cenu – aj po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. V českých a slovenských kinách už Vlny do nedele 15. 12. videlo spolu milión divákov – 825 882 v Česku a 174 238 na Slovensku. V Česku sú Vlny podľa návštevnosti aktuálne tretím najúspešnejším českým filmom od roku 1991 a deviatym najúspešnejším filmom vôbec. Na Slovensku sú podľa počtu divákov najúspešnejším českým filmom v ére samostatnosti. Producentkou filmu je Monika Kristl zo spoločnosti Dawson Films. Za Slovensko film produkovala Wanda Adamík Hrycová so spoločnosťou Wandal Production a Vlny vznikli aj v koprodukcii s RTVS. Zo slovenských tvorcov sa na filme podieľali tiež kameraman Martin Žiaran či kostýmová výtvarníčka Katarína Štrbová Bieliková a vo Vlnách účinkujú aj Táňa Pauhofová, Tomáš Maštalír, Jevgenij Ivanovič Libezňuk alebo Michaela Majerníková....
Václav Polák / Zdroj: SFÚ

Václav Polák

Václav Polák roky úspešne dokumentoval slovenskú kinematografiu. Do štúdií na bratislavskej Kolibe prišiel na konci šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia a začal pracovať pod vedením skúsenej fotografky Zuzany Mináčovej. Rovno ho poslali do terénu. V tých dňoch práve prebiehalo natáčanie dnes už kultovej drámy z vysokohorského prostredia Medená veža (1970). Podľa Polákovych slov to bola veľmi ťažká práca, ktorú však vyvážila prítomnosť významných osobností slovenskej kinematografie, ako napríklad režisér Hollý či kameraman Karol Krška. Nakrúcanie filmu prebiehalo v náročných podmienkach a dokonca sa celá jeho výroba predlžovala. „Hovorili mi, aké dôležité je vybrať si správne prostredie. Nachodil som sa, než som si vybral také, o akých mi režisér básnil. A nie je ľahké urobiť snímky napríklad tak, aby sa zdôraznila výška, respektíve hĺbka priestoru,“ spomínal v minulosti pre Film.sk. V kolibských ateliéroch existovalo v tomto čase aj špeciálne oddelenie, ktoré sa zameriavalo na fotodokumentáciu a propagačné materiály k filmom a aj viacerým filmovým podujatiam. Polák sa v sedemdesiatych rokoch dostal aj k fotografovaniu pri nakrúcaní ďalšieho kultového filmu – Ružové sny (1976) Dušana Hanáka, ktorý rozpráva príbeh poštára Jakuba a mladej rómskej dievčiny Jolanky. Je podpísaný aj pod fotografiami k snímke Jána Piroha Sagarmatha (1988). Pri spomienkach na toto nakrúcanie Václav Polák uvádza, že mal prvýkrát v živote možnosť voľne a blízko sa pohybovať v rómskych osadách. Obyvatelia si...
Zobraziť všetky články