„Herec má byť nielen v divadle, ale aj na obrazovke. Aby si ho ľudia všimli,“ sumarizuje Jozef Vajda. Herec, ktorý už desaťročia kraľuje najmä doskám znamenajúcim svet a televíznym obrazovkám, rozšíri 31. júla rady sedemdesiatnikov.
„Do divadla sa totiž nedostane za celý život toľko ľudí, koľko vidí seriál za jediný týždeň. Sú ich doslova státisíce, takže aj takto rastie hercova popularita,“ pokračuje s dodatkom, že z finančného ohodnotenia milovanej práce v divadle sa dobre žiť nedá.
Na filmovom plátne sa Jozef Vajda objavil až koncom osemdesiatych rokov – v muzikáli Neďaleko do neba (r. Martin Ťapák, 1987) a v dráme Južná pošta (r. Stanislav Párnický, 1987). Na obrazovke sa začal objavovať už v polovici sedemdesiatych rokov. K malým úlohám pribúdali postupom času väčšie úlohy v televíznych inscenáciách, záznamoch divadelných predstavení či televíznych filmoch a začiatkom osemdesiatych rokov pribudli aj rôzne seriálové postavy.
Seriál z nemocnice aj krimikomédia
Najskôr vyrábala seriály, samozrejme, len Československá televízia Bratislava, v polovici nultých rokov 21. storočia však rozbehli produkcie seriálových projektov najmä súkromné televízne stanice. V Ordinácii v ružovej záhrade (2007 – 2012) si zgustol na postave doktora Mažára, v komediálnom sitkome Hoď svišťom (2011) si s chuťou zahral veľkopodnikateľa Vladimíra Boja, v rodinnom komediálnom seriáli Hranica (2022 – 2023) stvárnil zas ostrieľaného pašeráka Jerguša.
Jozef Vajda priznáva, že ide z projektu do projektu, najnovšie má za sebou nakrúcanie šesťdielneho krimikomediálneho seriálu Bora (2025), ktorý vznikol v česko-slovenskej koprodukcii. V príbehu odohrávajúcom sa na odľahlom ostrove hrá farmaceuta, ktorý prišiel o manželku a v terapeutickom centre hľadá riešenie svojej traumy. Desiatka pacientov „liečiacich si dušu“ postupne odhaľuje svoje tajomstvá, no najväčšou záhadou sa stane vražda. A zdá sa, že páchateľ je medzi nimi.
Násilníci i ľahtikári
Jotef Vajda sa narodil v Žiline (31. augusta 1955), no vyrastal v kúpeľoch Nimnice, kde jeho otec pôsobil ako lekár. Chcel kráčať v jeho šľapajach. No ako školák začal recitovať, vyhrával Hviezdoslavov Kubín, Puškinov pamätník či Literárny Kežmarok. Po jednej zo súťaží ho oslovili Mikuláš Huba a Viliam Záborský a povedali mu, aby si podal prihlášku na VŠMU. Vraj by nemal mať problémy s prijatím. Nemýlili sa. Po absolvovaní štúdia herectva pôsobil rok na Novej scéne, o dva roky neskôr odštartoval svoje účinkovanie v Slovenskom národnom divadle, kde hviezdi dodnes.
Spočiatku ho zaškatuľkovali do kategórie dramatických figúr, hrával najrozmanitejšie odtiene násilníckych zurvalcov i ľahtikárskych frajerov, často záporné charaktery, ale aj postavy kráľov. Pred dvoma desaťročiami mu režisér Ľubomír Vajdička povedal: už nebudeš len pekný, ale aj smiešny – a zveril mu postavu generála v bláznivej Feydeauovej komédii Tak sa na mňa prilepila. Patrila k divácky najobľúbenejším titulom SND.
Po problematickej privatizácii Koliby sa točilo málo slovenských filmov, zato sa nesmierne veľa zahraničných titulov dabovalo. Vajdovým hlasom hovorili mnohí svalovci – Arnold Schwarzenegger či Sylvester Stallone, ale hoci aj Jean Reno. Táto práca vyniesla Vajdovi v roku 2002 Zlatú slučku za dabing.
Z malého veksláka veľký vydierač
Keď sa začiatkom 21. storočia domáca filmová tvorba nadýchla, objavoval sa aj na striebornom plátne (Vadí nevadí, r. Eva Borušovičová, 2001; Jesenná (zato) silná láska, r. Zita Furková, 2003). V slovensko-maďarskej historickej dráme Cinka Panna (r. Dušan Rapoš, 2008) si zahral cigánskeho vajdu, ukázal sa aj v bláznivých komédiách (Cuky Luky Film, r. Karel Janák, 2017; Šťastný nový rok 2: Dobro došli, r. Jakub Kroner, 2021). Jeho najúspešnejšou filmovou postavou sa stal Lolo Wagner – chlapík, čo všetko vybaví, zaplatí a zabezpečí v politickom trileri Sviňa (r. Mariana Čengel Solčanská, Rudolf Biermann, 2020). Príbeh o peniazoch a moci vychádza z knihy Árpáda Soltésza. Rozpráva o premene malého veksláka na veľkého vydierača a ešte väčšieho manipulátora, ktorý zaobchádza s ľuďmi ako s handrovými bábkami. V čase svojho vzniku sa stal divácky najúspešnejším slovenským filmom, v kinách ho videlo 396 194 divákov.
V autobiografickej knihe Moja cesta Jozef Vajda priznal, že všade ho bolo veľa a roky sa naháňal za slávou, peniazmi a ženami. Herec, ktorý si kedysi vyslúžil prezývku lámača ženských sŕdc, po desaťročiach práce v divadle a pred televíznymi, ale aj filmovými kamerami sumarizuje vlastné životné skúsenosti metaforou. „Celý život pripodobňujem k moru. Raz je krásne, hladké, pokojné a zrazu prídu rozbúrené vlny. Musíme si zvyknúť na to, že slnko nesvieti stále.“
