Foto: Záber z filmu Obrazy starého sveta (r. Dušan Hanák, 1972) / Zdroj: archív SFÚ / Vladimír Vavrek

7. festival Príroda – kultúra – médiá Ryszarda Kapuścińského: Iný festival…

Písmo: A- | A+

V poľskej obci Izabelin s viac ako 10 tisíc obyvateľmi, vzdialenej 28 kilometrov od Varšavy a obklopenej Kampinoským pralesom, sa uskutočnil už 7. ročník festivalu Príroda – kultúra – médiá Ryszarda Kapuścińského. Svetového reportéra Kapuścińského poznáme i u nás, najmä vďaka vydavateľstvu Absynt. V Izabeline prebýval počas vojny s rodičmi a v poslednom období života sa sem často vracal na tvorivé pobyty. Preto festival – ako hold veľkému humanistovi.

Program pripravila Nadácia Centra výskumu a výchovy R. Kapuścińského. Filmov na podujatí bolo neúrekom, mnohé dokumentárne boli venované práve Kapuścińskému. Spomeňme aspoň Krátky príbeh chlapca z Polesia (r. S. Zawiśliński) a Stopy zanechané v Nepále (r. M. Domarski), ktoré tu mali premiéru, ale i mimoriadny film Toľko, čo nič (r. G. Dębowski) za prítomnosti hlavného predstaviteľa Artura Paczesného.

Štyri dni (24. – 27. 10) prebiehali stretnutia s osobnosťami, diskusie, premietania filmov s úvodmi a diskusiami, fotovýstavy, súčasťou programu bol i koncert balád a šansónov príznačne nazvaný Od Młynarského po Nohavicu či diskusné odpoludnie s vynikajúcimi poľskými publicistami aj s významným odborníkom na médiá, profesorom Januszom Adamowskim o veľkých osobnostiach novinárstva ako Terzani, Fallaci a Kapuściński, o tom, čo ich spája a v čom sú jedineční. Významný bol diskusný panel Hodnoty a spôsob života v ére smartfónov, na ktorom sa okrem iných zúčastnil aj režisér Krzysztof Zanussi.

Veľký záujem vzbudil aj legendárny film Dušana Hanáka Obrazy starého sveta, ktorý som uvádzal spolu s významným poľským filmovým kritikom Konradom J. Zarębskim. Mal som tiež česť vystúpiť v samostatnom programe, po našej One Man Show Poliak, Slovák, dvaja bratranci?, ktorú viedol iniciátor a programový riaditeľ festivalu Stanisław Zawiśliński, filmový kritik, publicista a autor mnohých kníh, najmä o režisérovi Krzystofovi Kieślowskom.

Festival prebiehal v Kultúrnom dome a Dome riaditeľstva Národného kampinoského parku. V priestoroch Kultúrneho domu sa dali zakúpiť aj knižky spojené s témou festivalu a najmä pri stánku legendárneho magazínu Kontynenty, vychádzajúceho od roku 1964, si záujemci prišli na svoje, keď si mohli zakúpiť nielen čísla magazínu, ale aj knižky najlepších reportérov, fotografov cestovateľov a spisovateľov ako Wojciech Jagielski či Andrzej Stasiuk a, pochopiteľne, Ryszard Kapuściński. Obliehaný bol Dariusz Fedor, vydavateľ a šéfredaktor Kontynentow, ktorý odpovedal účastníkom na zvedavé otázky.

Účastníci festivalu majú každoročne k dispozícii Nowy Folder – časopis novinárov a reportérov Kapuścińského nadácie. Jeho prispievateľmi sú prevažne študenti alebo mladí absolventi žurnalistiky Varšavskej univerzity. Vychádza pravidelne na internete, ale aj na 32 plnofarebných stranách formátu A3 na kriedovom papieri a je ukážkou výbornej novinárskej práce. Ukazuje, že poľská žurnalistika má vynikajúcich budúcich novinárov, fotografov a reportérov i filmových publicistov. Obsiahle materiály boli venované aj Obrazom starého sveta.

Na všetky programy festivalu prišlo množstvo ľudí rôznych generácií, ale predovšetkým mládeže. Neraz sa diskusie museli ukončiť, pretože harmonogram sa musel dodržať. Ťažko zhodnotiť rôznorodý program jednou vetou, ale ak sa mám o to pokúsiť, tak si pomôžem názvom jedného z materiálov v Nowom Foldere – Neodsudzuj svet, ale chráň jeho hodnoty.

Foto: Záber z filmu Obrazy starého sveta (r. Dušan Hanák, 1972) / Zdroj: archív SFÚ / Vladimír Vavrek

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Populárna speváčka, tri vynikajúce atlétky aj milión litrov

V najbližšej kolekcii sa s nimi divák stretne. Kým meno speváčky – Jana Kociánová (v č. 26 spieva víťaznú pieseň Bratislavskej lýry Pár slov autorskej dvojice Ľuboš Zeman – Pavol Zelenay) – je známe aj dnes nielen medzi fanúšikmi populárnej hudby, málokto si spomenie na tri športovkyne, ktoré by si to rovnako zaslúžili. Dnešná superhviezda slovenskej atletiky s iniciálami Emila Zátopka plní (právom) médiá. Kto si však spomenie na Evu Šuranovú, ktorá ako prvá Slovenska získala olympijskú medailu (bronz v skoku do diaľky na OH v Mníchove 1972)? Mária Mračnová v skoku do výšky bola na olympijských hrách štvrtá aj šiesta. Jozefína Čerchlanová, svojho času československá jednotka v neuveriteľnom rozsahu behov od 100 po 800 m. Jej fúzatý rekord na hladkých 400 m z roku 1974 (!) prekonala až tohto roku práve Emma Zapletalová! Všetky tri uvidí divák na populárnych atletických pretekoch P-T-S v TvF č. 25. Miloslav Roľko, znakár, jediný majster Európy v histórii československého plavectva sa ukáže v č. 27. Ak ostaneme ešte pri mimoriadnych športových výkonoch, na vysokom stupni rebríčka bude expedícia do Himalájí, ktorá dosiahla vrchol Makalu. Aj v nej boli mená, ktoré si zaslúžia náš obdiv: Gálffy, Fiala, Orolín... (č. 23 a 30). Prvý slovenský rogalista Peter Adamica z Trenčína si svoj závesný klzák sám skonštruoval (č. 23)....
recenzia Milovník nie bojovník Finále Plzeň 2026 František Beleš vo filme Milovník, nie bojovník. Foto: ASFK

Zlatý ledňáček z Finále Plzeň pre film Milovník, nie bojovník

Hlavnú cenu 39. ročníka filmového festivalu Finále Plzeň získal v kategórii celovečerných hraných alebo animovaných filmov debut slovenskej režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník. Vznikol v slovensko-českej koprodukcii. „Zaujalo nás, s akou pozoruhodnou súdržnosťou tu všetko funguje ako celok. Film je svieži, odvážny a sebavedomý, zároveň však dostatočne uvoľnený na to, aby dokázal držať krok s nepredvídateľnými rytmami mladšej generácie. V jeho centre stoja postavy, ktoré sú chaotické, vtipné, zraniteľné a nádherne osobitné – nikdy nie sú zredukované na typy alebo generačné klišé,“ zdôvodnila porota.  „Film čerpá zo známej českej a slovenskej tradície irónie a absurdného humoru. Bláznivú romancu premenil na niečo úplne nové – intímne, vizuálne nápadité a hlboko vnímavé voči témam osamelosti, neistoty a rozpačitosti ľudského zbližovania. Pripomenul nám čaro kinematografie. A určitým spôsobom nás opäť prinútil uveriť v lásku aj v myšlienku, že nakoniec je vždy lepšie byť milencami než bojovníkmi,“ dodala. V kategórii dokumentárnych filmov zvíťazil takisto debut českej režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato. Film nakrútila v koprodukcii so Slovenskom. Dokumentu slovenského filmára Martina Kollara Letopis udelili Zvláštne uznanie poroty. Cenu získal za „trpezlivé pozorovanie, premyslené kompozície a jemný zmysel pre humor, vďaka ktorým film nachádza zmysel v tragickej absurdite každodenného života. Precízna práca s kamerou...
František Velecký vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

nový pohľad Nylonový mesiac

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Ešte pred jeho najznámejším filmom Drak sa vracia (1967) podľa predlohy Dobroslava Chrobáka sa režisér Eduard Grečner usiloval o zobrazenie takzvaného „introvertného realizmu“. Spočíval vo zvnútornení subjektívneho sveta hlavných postáv a v eliminovaní faktov a všednosti. Formálnu techniku v tomto filme nepochybne dopracoval do dokonalosti. Zároveň posunul do extrému intelektualizáciu, ktorú bolo cítiť v ovzduší 60. rokov. Je to aj niečo, k čomu jeho štýl dovtedy prirodzene spel a pokúšal sa to vykresliť v predošlých dielach. Tu za zmienku stoja jeho prvé dva filmy. Debut Každý týždeň sedem dní (1964), adaptácia knihy Ivana Stadtruckera a Nylonový mesiac (1965), adaptácia knihy Jaroslavy Blažkovej. Oba filmy majú spoločných zopár aspektov. Sú to sondy do intelektuálnych životov mladých moderných ľudí zmietajúcich sa v existenčných ťažkostiach, v kontexte bytia v danej dobe. V prípade jeho prvotiny Každý týždeň sedem dní sa Grečner usiloval o zobrazenie existenčného strachu z možnej atómovej hrozby. Dopomohol si tak experimentálnym a fragmentárnym rozprávaním, ktoré nebolo až tak po chuti vtedajšiemu obecenstvu. To, prirodzene, viedlo k divácky vďačnejšej téme jeho druhého celovečerného filmu Nylonový mesiac. Namiesto atómovej hrozby beatlemánia Grečnerov druhý počin sa zaoberá prieskumom prostredia mladých...
Zobraziť všetky články