V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Dokumentárny portrét Najlepšie roky života majstra Ľuptáka nakrútil Ľubomír Štecko v roku 1987. Vtedy ešte nikto netušil, že už o pár rokov sa stavebný majster Ján Ľupták nakrátko stane neprehliadnuteľnou figúrkou slovenskej parlamentnej politiky.
Filmársky talent Ľubomíra Štecka – pristúpiť k protagonistom s kamerou tak blízko, ako sa len dá a získať si ich dôveru – sa vo filme Najlepšie roky života majstra Ľuptáka snúbi s bezprostrednosťou a otvorenou náturou hlavného hrdinu, štyridsiatnika Jána Ľuptáka. Štecko tentoraz nemusel prácne režírovať súkromný život svojho protagonistu ako v prípade introvertného technológa jadrovej elektrárne (SASO, 1985), ani nahrávať osobnú výpoveď vyhorenej mladučkej zdravotnej sestry oddelene od obrazu (Sestrička, 1989) či trpezlivo čakať, kým sa odsúdený socialistický podnikateľ z Oravy vo svojej cele rozrozpráva o kontexte a ďalších zúčastnených svojho trestného činu (Stanislav Babinský – Život je nekompromisný bumerang, 1990). Stavebný majster Ľupták totiž rozpráva hneď, sám od seba a veľa, dokonca o prekot, celkom bez zábran, a práve v tom spočíva autentické čaro tohto Šteckovho profesijného portrétu.
Škôlka za 9 mesiacov
Ján Ľupták a jeho stavebná „družina“ majú na banskobystrickom sídlisku Radvaň postaviť veľkú škôlku pre 200 detí. Za deväť mesiacov. „Zmontovať“ podobné stavby z prefabrikovaných panelových dielov bežne trvalo rok a pol, no Ján Ľupták a jeho partia to dokážu zvládnuť za menej. Hyperaktívny majster, ktorému úprimne leží na srdci to, aby na jeseň deti mohli nastúpiť do škôlok a 200 matiek sa mohlo vrátiť do pracovného procesu, však neustále naráža na dysfunkčné dodávateľsko-odberateľské vzťahy socialistického stavebníctva.
Raz nie sú typizované panely, inokedy sú krivé a treba improvizovať. Niektoré atypické časti by bolo treba murovať, ale majster Ľupták vďaka dobrým vzťahom v panelárni, kde mu atypický diel vyrobia, našťastie šetrí čas aj energiu svojich chlapcov. „Keby som ja so všetkým chodil za projektantmi, to by som sa nachodil! Mám hlavu, premýšľam (…) a som rád, keď mnohé veci poriešim aj sám,“ hovorí na kameru. Navyše neváha zaskakovať za chorých robotníkov. Jeho brigáda pracuje aj v noci či po víkendoch, hoci socialistickí stavbári cez víkendy oveľa radšej robievali „fušky“ – stavali domy kamarátom či známym známych.
Poháňaný spravodlivým hnevom
Charizma „správneho chlapa“ Ľuptáka z veľkej časti spočíva v jeho priamosti, ráznosti, ale aj v poukazovaní na to, čo v stavebníctve nefunguje pre pohodlnosť niektorých úradníkov, vedúcich alebo spomalenosť celého sektoru. No Ján Ľupták vie veci popohnať, neváha si ich obehať a vyvzdorovať. Zároveň žiada, aby robotníci boli zaplatení aj za to, keď musia zle naprojektovanú stavbu meniť, upravovať panely, rozbíjať ich či vŕtať.
A nielen to. Má autentického rovnostárskeho ducha, je živou súčasťou svojej partie, síce sa rozčuľuje, ale nešikanuje, nevyvyšuje sa, nepoučuje, ale navrhuje riešenia. Zároveň neváha na vrchnosť občas nakričať, poháňaný spravodlivým hnevom. Takéto bezprostredné správanie dokumentárna kamera na Slovensku dovtedy azda ešte nezachytila. Ľubomír Štecko sníma Jána Ľuptáka na stavbe, v aute, v kancelárii, na „dlhé sklo“ aj z bezprostrednej blízkosti. Tentoraz nie sú potrebné nijaké zábery zo súkromia. Ľupták len zrnito spomenie, že jediné dodávateľsko-odberateľské vzťahy, ktoré mu bezchybne fungujú, sú uňho doma: on dodáva a manželka odoberá.
Filmu dodáva jasnú, takmer až „panelovú“ štruktúru a pôsobivo ho povyšuje vizuálny refrén: záber rozostavanej škôlky, ktorý časozberne mapuje, ako postupujú stavebné práce. Tento statický celok, široký a zakaždým snímaný z trošičku iného uhla, esteticky potencuje zvuková stopa – tvoria ju gradujúce fragmenty zo zimnej časti Vivaldiho Štyroch ročných období. So zvukovou skladbou sa Ľubomír Štecko a zvukár Eduard Palček pohrali v celom filme. Ľuptákovo prekotné drmolenie, miestami až na hranici zrozumiteľnosti, občas prerušuje rachot zbíjačiek či stavebný ruch. No ľudská reč nezaniká len v rachote, ale aj vo vznešenej barokovej hudbe, ktorá sa z refrénu, z nadhľadového veľkého celku občas prelieva do užších záberov nakrútených v bežnej ľudskej mierke.
Sympatická zemitosť?
Najlepšie roky života majstra Ľuptáka však nie sú nijako zvlášť majestátnym ani okázalým filmom. Pôvabná je na ňom práve jeho ľudská obyčajnosť. Akási sympatická prízemnosť, zemitosť, ktorá akoby chcela naznačiť, že na Slovensku predsa len žijú životaschopní jednotlivci, ktorí majú srdce na mieste, jednajú férovo, myslia na dobro celku a navyše majú dobré nápady.
Nečudo, že sa Ján Ľupták (1946 – 2025) v roku 1990 v prvých demokratických voľbách dostal na kandidátke Strany demokratickej ľavice do parlamentu. V roku 1992 sa tam prepracoval opäť. A o dva roky neskôr, už ako predseda Združenia robotníkov Slovenska za vlády HZDS, SNS a ZRS sa dokonca stal podpredsedom parlamentu. Jeho prostorekosť, prejav bez servítky a svojské nápady, ktoré sa pri stavebnom majstrovi zdali sympatické, však slovenskej parlamentnej demokracii neprospeli. Ján Ľupták nimi nevdojak položil základný kameň parlamentnej nekultivovanosti, hoci jeho prvolezeckú úroveň súčasní politici ako Andrej Danko, Igor Matovič či Rudolf Huliak svojimi výrokmi i výčinmi dávno prekonali.
