V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky populárno-vedecký film Ladislava Kudelku a Mikuláša Ricottiho Majster MS (1972) je nielen filmom o neskorogotickom umení na Slovensku. Je tiež pokusom spojiť útržky poznania do koherentného príbehu poskladaného z detailov a fragmentov umeleckých diel.
Sakrálne alebo ľudové umenie?
Film Majster MS patrí k filmom, ktoré svojím výkladovým, vzdelávacím spôsobom osvetľujú dejiny výtvarného umenia z konca 15. a začiatku 16. storočia umiestneného v kostoloch na území dnešného Slovenska. Zároveň toto umenie interpretujú cez prizmu ľudskej – humanistickej a občas až ľudovej perspektívy. Už v roku 1956 nakrútil František Kudláč 26-minútový film Majster Pavol z Levoče. Ukazoval v ňom, ako sa gotické sochy – najskôr strnulé, prísne, poznačené pokusmi „spútať život vymyslenými dogmami“ – postupne menili, humanizovali, až získali podobu presvedčivo ľudských postáv Majstra Pavla, modelovaných podľa levočských dievčat či remeselníkov. Na podobnú premenu sakrálneho umenia od prísneho a dogmatického k ľudskému a životnému poukázal v roku 1962 aj Jozef Zachar v krátkych filmoch Stredoveká tabuľová maľba a Stredoveká plastika. V rovnakom roku 1962 Vojtech Andreánsky nakrútil film Vyrástli z dreva. Architektonické, ale i maliarske umenie drevených kostolíkov na východnom Slovensku v ňom cielene spája ľudovými prvkami.
Desakralizujúci komentár
Koncom 60. rokov 20. storočia viaceré plastiky od Majstra Pavla prešli reštaurovaním. Tento proces i vynovený stav jeho neskorogotických sôch zachytávajú filmy Posledná večera Martina Slivku a Mikuláša Ricottiho (1968) či Ricottiho samostatný film Svätý Juraj Majstra Pavla (1969). Oba tieto filmy sa opierajú primárne o rozprávanie vizuálnymi prostriedkami. Viac-menej sa zriekajú komentára, ktorý interpretačné možnosti obrazu často zužuje.
Ladislav Kudelka sa vo svojom filme Majster MS, nakrútenom v normalizačnom roku 1972, ku komentáru, naopak, vracia. Výraz tohto filmu tak na prvý pohľad môže pôsobiť trochu zastarane a možno i fádne, podobne ako sa môže zdať fádna aj chladná zelená krajina v okolí Banskej Štiavnice, okrovozelená Budapešť či zimný Ostrihom nad Dunajom plným krýh, kde Mikuláš Ricotti s Kudelkom nakrútili úvodné zábery filmu Majster MS. Zároveň sa Ladislav Kudelka vracia aj k postavám svätíc, o ktorých komentár hovorí ako o „zbavených nimbusu svätosti“ a zrejme vyzerajúcich ako „meštiacke ženy, aké tvorca vídal v rušných uliciach stredovekej Banskej Štiavnice“, či k známkam utrpenia, aké prostý ľud zažíval v časoch feudalizmu. Podobné výroky nájdeme už vo filmoch Františka Kudláča či Jozefa Zachara.
„Genetická“ príbuznosť
A predsa film Majster MS prináša do vnímania neskorogotického sakrálneho umenia aj čosi nové. O Majstrovi M. S. toho dodnes veľa nevieme. Jeho zachované diela, vytvorené pre kostol sv. Barbory v Banskej Štiavnici, sú navyše roztrúsené na viacerých miestach. Tri drevené plastiky z hlavného oltára síce zostali v Banskej Štiavnici, no zo siedmich tabuľových oltárnych malieb jedinečnej kvality je na Slovensku – vo farskom kostole v dnešnom Svätom Antone, kedysi Antole – už iba Narodenie. Ďalšie sú v Maďarskej národnej galérii v Budapešti. Pašiové výjavy sú v bazilike v Ostrihome, a napokon obraz z mariánskeho cyklu, Klaňanie, je v zbierke Múzea krásnych umení vo francúzskom Lille. S výnimkou tohto obrazu sa však Kudelkovi s Ricottim podarilo v 70. rokoch nasnímať všetky maľby aj sochy. A prostredníctvom montáže z detailov týchto obrazov vytvárajú koherentný svet.
Nevieme síce, kto je M. S., no vidíme, že maľby sú všetky jeho. Rukopis presvitá z línií nosov, zo zľahka padnutých, uštvaných kútikov úst, zo šikmých kútikov očí. Medzi tvárami je zreteľná vizuálna, až „genetická“ príbuznosť. Komentár trvá na tom, že dielo majstra M. S. nepripomína ani nemecké, ani podunajské obrazy či rytiny, a že sa v ňom zrejme prejavuje špecifický genius loci prostredia, odkiaľ obrazy pochádzajú – teda z Banskej Štiavnice, kde historici starého umenia ešte v 70. rokoch minulého storočia situovali jeho dielňu. A hoci dnes už vďaka novým atribúciám vieme, že štiavnický oltár je s najväčšou pravdepodobnosťou umelecký import z Viedne a že majster M. S. bol viac než ovplyvnený Albrechtom Dürerom a inými norimberskými maliarmi,[1] nič to nemení na nevšednosti jeho rukopisu a pohľadu.
Posolstvo nádeje
Tú poslednú, novú vec však Kudelkov film povie bez slov, len obrazmi a hudbou. Ak si v závere filmu odmyslíme výkladový komentár a pozorne sledujeme montáž detailov z oltárnych malieb a hudbu Ilju Zeljenku, postrehneme, že Kudelka strihom, obrazom a zvukom rekonštruuje podobenstvo Kristovho života a smrti: v záberoch sa striedavo objavujú fragmenty z pašiových výjavov – Ježiš na Olivovej hore nesúci svoj kríž, mŕtvy na kríži – a prestriháva ho s pohľadmi na plastiku Madony, kde je Ježiš ešte bábätko: akoby sa mu celá jeho životná cesta zjavila pred očami. Určite nie je náhoda, ak hudba triumfálne uzavrie film práve Kristovým zmŕtvychvstaním. V normalizačných časoch v tom vidím hotové posolstvo nádeje.
[1] Dušan Buran, „Tajomný Majster MS je o čosi menej tajomný. Veľká výstava v Budapešti predstavuje nové objavy.“ Denník N, 25. 6. 2025, dostupné online: Tajomný Majster MS je o čosi menej tajomný. Veľká výstava v Budapešti predstavuje nové objavy — Denník N
