V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ. Prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Takmer tridsaťdvaminútový film Upre Roma Dimitrija Plichtu (1955) je nielen ukážkou súdobej slovenskej dokumentárnej tvorby, ale aj prvým filmom v dejinách slovenskej kinematografie, ktorý sa pokúša o empatické zobrazenie rómskeho etnika.
Plichtov film Upre Roma (názov v rómčine znamená „Vpred, Rómovia“) vznikol v bratislavskom Štúdiu populárnovedeckého filmu. Cieľ bol jasný: povzbudiť Rómov z osád, aby nemali strach z lekárov, opustili povery a dávali očkovať svoje deti proti infekčným chorobám. A tiež aby sa otvorili zdravým hygienickým návykom a modernizácii svojho bývania. Hneď úvodný titulok, vyrytý do hlinenej tabuľky, publikum upozorňuje: Rómovia /Cigáni sa dostali do svojho ponižujúceho postavenia nie svojou vinou. Minulosť k nim bola krutá a nespravodlivá. Aj podľa tónu filmového komentára mali byť adresátmi dokumentárneho filmu nielen Rómovia, ale tiež príslušníci majority žijúci v susedstve rómskych osád.
Plickovská tradícia, ale aj osveta
Pre film Upre Roma je typická, brankovsky povedané, štandardná dobová štylistika. Stojí na scenáristicky predpripravených a starostlivo zrežírovaných modelových príbehoch troch rómskych mužov, nakrútených v podstate ako nemý hraný film. No rovnako stojí aj na literárnom komentári čítanom školeným hlasom Ladislava Chudíka. Dielo vťahuje do subžánru osvetového, zdravotníckeho dokumentárneho filmu. Hlavné filmové zložky charakterizuje špecifická kombinácia estétstva, ba až akejsi umelosti, s takmer etnografickým záznamom.
Kultivovaná kamera Jána Cifru zachytáva životné podmienky Rómov: zariadenie chatrčí je prosté, podlahy hlinené, v miestnostiach slama, všade sú muchy. No zároveň Cifra a jeho asistenti snímajú rómske osady v dokonalých, neraz sofistikovaných kompozíciách. Interiéry chatrčí sa menia na zátišia, tváre Rómov neraz pripomínajú sväté obrázky. Matky s nahými deťmi na rukách sa menia na Madony, prosté tváre mužov evokujú rybárov, budúcich učeníkov. Aj vo filmovej hudbe skomponovanej Bartolomejom Urbancom sa spája artificiálnosť symfonickej úpravy s motívmi rómskej ľudovej hudby. Dostávajú tu priestor nástroje, ktoré sa tradične pripisujú rómskej muzike (husle, cimbal). Skrátka, zdá sa, že režisér Plichta a jeho spolupracovníci esteticky vychádzali z plickovskej tradície, ktorú možno dotvoril aj obdiv k neorealizmu.
Film Upre Roma je však pozoruhodný aj z rétorického a pragmatického hľadiska, čiže svojím zacielením na publikum, a teda – odhadujem – aj autorským zámerom a zamýšľaným účinkom. Upre Roma totiž nemá byť portrétom zanikajúcej rómskej ľudovej kultúry (ak odkazujeme na Plicku a nepriamo na Roberta Flahertyho), ale má v prvom rade poukázať na konkrétne hrozby vyplývajúce z nízkej úrovne hygieny vo vylúčených rómskych komunitách, z nízkej vzdelanostnej úrovne, ako aj z nedôverčivosti Rómov voči štátnemu systému vytvorenému majoritou.
Nedôvera v „bielych“
Príbehy troch mladých mužov, ktorí sa navzájom nepoznajú, lebo pochádzajú z troch rôznych osád, no všetci traja sa stretnú v čakárni u lekára, spája téma zdravotnej starostlivosti. Dcérka Ondreja Žigu dostala záškrt, lebo ju otec nedal zaočkovať. Práve na jej prípade sa demonštrujú fatálne dôsledky nedôvery Rómov v očkovanie. Manželka Michala Horvátha zase začala predčasne rodiť. A on – hoci pracuje ako sústružník a dokonca je vzorný pracovník vyznamenaný odbormi – netuší, že keď ide o pôrod, na lekára nemusí čakať v čakárni, ale môže zavolať priamo do pôrodnice. A nie, za zdravotnú starostlivosť sa v ambulancii neplatí. (Komentár, samozrejme, opomenie, že v osade, kde nie je ani len vodovod, zrejme nebude ani telefón…).
A napokon je tu príbeh tretieho muža, Daniela Baloga. Po návrate z vojenčiny našiel mladšieho brata v horúčkach, pretože sa v osade objavil týfus. No keďže sa počas vojenskej služby vzdelal, naučil sa písať aj čítať, vie, že tu už musí zasiahnuť lekár. Aj keď ostatní Rómovia, vrátane vajdu, sa príchodu študovaných ľudí z mesta boja.
Plichtov film je svojím snímaním, rozprávaním aj celkovým vyznením Rómom jednoznačne naklonený. Zdôrazňuje historickú nespravodlivosť, v dôsledku ktorej sa dostali do extrémnej chudoby. A chápe aj ich historickú nedôveru v „bielych“ a v ich zákony – a teda ani v ten, ktorý im prikazuje dať zaočkovať svoje deti. No keďže jeden z príbehov sa neskončí happy endom, Upre Roma hľadá a nachádza aj vinníka. Za smrť môže magické myslenie, povery a klamstvá starej liečiteľky, ktorá namiesto očkovania liečila dieťa odvarmi a vykiadzaním.
Dvojica živlov, oheň a voda, však neslúžia len starej rómskej vedme a jej magickému mysleniu. Slúžia aj na modernú dezinfekciu: treba všetko vyčistiť, spáliť ležoviská zo slamy, postaviť krytú studňu s pumpou – a variť, umývať sa s čistou, zdravou vodou, nástojí komentár. A ak vykiadzať, tak chémiou! Tá zabije muchy a iný hmyz šíriaci choroby. Dospelí Rómovia sú zdržanliví rovnako ako pri očkovaní, no deti, usmieva sa Chudíkov hlas, „vedia, čo potrebujú“: samy si na vlasy radostne sypú prášok proti hmyzu.
Šíriteľ (socialistického) evanjelia
Mohlo by sa zdať, že očista, nutnosť dezinfekcie môže konotovať špinavosť a premieňať ju na hrozbu zosobnenú jej nositeľmi. No nie je to tak. Zdravotnícky apel vo filmoch z polovice päťdesiatych rokov sa netýkal len rómskeho etnika. Hneď v nasledujúcom filme Deti žalujú (1956) Dimitrij Plichta nepriamo ukazuje prstom aj na vzdelanejšiu, mestskú populáciu, ktorá podcenila očkovanie svojich detí proti záškrtu. A v jeho filme Kto je vinný? (1961) dostane týfus študentka Hanka z mesta, žijúca v čistučkej domácnosti. Pri hľadaní pacienta nula sa pritom vyvrátia rôzne stereotypné možnosti nákazy. Vinníkom-prenášačom je napokon sympatický chlapík z dediny, Hankin dedko, inak zdravý ako buk.
Plichta sa teda pri poukazovaní na chudobu a nedobré hygienické podmienky života v osade oblúkom vyhýba obviňovaniu Rómov. Vzdelaný Róm, ktorý lekárov sprevádza do osady, aby im tlmočil a rozpúšťal nedôveru, Rómov v závere filmu dokonca nabáda, aby osadu opustili, usilovali sa dostať do dediny, bližšie ku škole, k lekárovi, k pitnej vode. Vlastne by sa dalo povedať, že je šíriteľom (socialistického) evanjelia. „Už nemajú moc žandári, ktorí ich vyháňali do hôr ako divú zver,“ hovorí v jeho mene komentár, „už nie sú bohatí gadžovia, ktorí ich týrali. Zákon je na ich strane, právo je na ich strane, patrí im všetko, čo aj druhým!“ Film toto tvrdenie podkladá obrazom dediny, kde si „noví krásni Rómovia“ (áno, to je citát z komentára) postavili nové krásne domčeky.
Plichtov filmový ideál inklúzie s komentárom evokujúcim krásny nový svet, kde zákon platí pre všetkých, vrátane tých, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli na okraji spoločnosti a uviazli v generačnej chudobe, tento rok oslávil sedemdesiat rokov. A pred nami je stále rovnako dlhá cesta… Iba tie telefóny sú dnes v každej osade a v každej chalupe.
