17. OFF Camera Krakov

Do starých múrov za mladými filmami

Ladislav Volko

Písmo: A- | A+

Krakov patrí k mestám, ktoré hostia roky najrozličnejšie festivaly a film nie je výnimkou. Sedemnásty ročník MFF Nezávislej kinematografie Mastercard OFF Camera (26. 4. – 5. 5.) tentoraz prebiehal za mimoriadne slnečného počasia, čo potešilo najmä tých, ktorí okrem normálnych kín sledovali filmy aj v troch vonkajších priestoroch.

Už 280 bodov programu naznačuje, že Krakov žil umením naplno – z toho bolo 183 projekcií a festival ponúkol skoro 100 filmov z celého sveta. O záujme, najmä mladého publika, svedčili zaplnené a vypredané projekcie. Centrum starého Krakova bolo vyobliekané festivalom, výzdobou upozorňovalo na mimoriadnu udalosť. Najdôležitejšie boli filmy a ich účasť v jednotlivých súťažiach.

V hlavnej súťaži Vytýčenie cesty získal Krakovskú filmovú cenu Andrzeja Wajdu pre tvorcov prvých, resp. druhých filmov, dotovanú sumou 25 000 dolárov, film Power Alley (Brazília, Francúzsko, Uruguaj, 2023). Príbeh 17-ročnej basketbalistky, ktorá sa necíti na to, aby sa už stala matkou, je zároveň sociologickou sondou do súčasnej brazílskej spoločnosti, poukazuje na dôležitosť priateľstva, silu kolektívu. Brazílska režisérka Lillah Halla svojím príhovorom a témou prerušenia tehotenstva vzbudila záujem prítomných divákov, pretože podobné problémy riešia aj v Poľsku . 

Desať debutov, resp. druhých filmov v hlavnej súťaži, si už pred uvedením v Krakove získalo meno vo svete filmu, lebo boli súčasťou takých festivalov ako Toronto, Locarno, Rotterdam, Karlove Vary, Sundance či Cannes a niektoré z nich tam získali aj ceny. Medzi súťažnými snímkami boli 78 Days (Srbsko, 2024, r. E. Gašić) – formálne originálny príbeh dospievania troch sestier počas masového bombardovania Srbska vojskami NATO v roku 1999; Empty Nets (Nemecko, Irán, 2023, r. B. Karamizade), kde v súčasnej iránskej spoločnosti nie je dopriate láske dvoch mladých ľudí z rôznych spoločenských svetov; Forever, Forever (Ukrajina, Holansko,2023, r. A. Buryachkova), kde sa v 90. rokoch minulého storočia primitívnosť postkomunistického času premieta do životov dievčaťa a jej dvoch spolužiakov a ľúbostný trojuholník je nebezpečnou hrou… 

Najpoužívanejší pojem 21. storočia, projekt, má tentoraz vylepšiť situáciu žien a ich reprodukčné schopnosti v menej rozvinutých krajinách, ibaže sa to celé trochu zvrhne – o tom decentne rozpráva film The Hypnosis (Švédsko, Nórsko, Francúzsko, 2023, r. E. De Geer). Paradise is Burning (Švédsko, Taliansko, Dánsko, Fínsko, 2023, r. M. Gustafson) zaznamenáva prázdninové šantenie troch sestier bez prítomnosti matky v dome, o ktoré sa začne zaujímať sociálka – jej intervencia by znamenala rozdelenie sestier a ich umiestnenie v náhradných rodinách, a to za žiadnu cenu nechce dopustiť najstaršia, 16-ročná Laura. Jej mladšie sestry, 12-ročná Mira a 7-ročná Steffi, skôr pocitovo cítia, že musia držať spolu. Hrdinkou The Quiet Maid (Španielsko, 2023, r. M. Faus) je Ana, ktorá pricestovala z Kolumbie, aby pracovala ako pomocnica v domácnosti v luxusnej vile v španielskej Costa Brava. Z pokornej slúžky sa postupne stáva bojovníčkou, ktorá chce viac pre seba. Prišla v noci (Česko, 2023, r. J. Vejnár, T. Pavlíček) – film známy aj v našich končinách – zobrazuje pokojný život mladého manželstva do chvíle, kým sa neobjaví raz v noci matka manžela, ktorá sa nechystá odísť. Psychologicky prepracovaným príbehom filmu Silent Roar (Spojené kráľovstvo, 2023, r. J. Barrington) je hľadanie istôt mladého surfera Donda po smrti otca v konfrontácii s malou spoločnosťou, kde prebýva aj jeho priateľka Sas. 

Porota FIPRESCI, ktorej som bol na festivale členom, ocenila snímku s univerzálnou výpovednou hodnotou: Next to Nothing (Poľsko, 2023, r. G. Dębowski) je príbehom poľského roľníka Jarka, zvyknutého na tvrdú prácu, ktorého okolnosti postavia na čelo dedinčanov pri konfrontácii s mocou. Film získal cenu za „univerzálne posolstvo a empatické stvárnenie problematiky poľského vidieka, s ktorým sa môžu stotožniť diváci na celom svete, za zručné žánrové prelínanie vo filme a napokon za vynikajúcu viacrozmernú rolu Artura Paczesného, ​​ktorá by mala slúžiť ako brána k veľkej filmovej kariére.“ V súťaži poľských hraných filmov zvíťazil spomedzi desiatich snímok film Imago (Poľsko, Holandsko, Česko, 2023, r. O. Chajdas).Filmy v hlavnej súťaži festivalu boli profesionálne dobre zvládnuté. Pri charakteristike tvorby som však nútený zopakovať svoje konštatovanie z 10. ročníku krakovského festivalu v roku 2017: „Vo väčšine snímok predstavujú zrkadlový obraz skutočnosti – zlo v rôznych podobách. Túžba po autenticite a identite všeľudských hodnôt akoby sa vytratila. Chýba poetickosť a neraz i ,vyšší princípʻ. Hľadanie mladých filmárov, reflexia nad realitou, je nádejou týchto, baumanovsky povedané, tekutých časov.“ Je to málo, dosť, veľa? Predsa zostávam optimistom.

FOTO: MFF Krakov

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Mačacia odysea. Foto: Film Europe

Recenzia Mačacia odysea

Má tmavú krátku srsť, ohnivý pohľad, je prítulná, hneď by chytila za srdce citlivú ľudskú bytosť. Ľudí však v tomto príbehu nestretáva, ich existencia na Zemi sa už nezaznamenáva. Zrejme nie je náhoda, že práve ona sa túla medzi pozostatkami ich prítomnosti, stelesňujúc voľakedajší hrejivý pocit domova na modrej planéte. Mačka má predsa sedem životov. Mačacia odysea, animovaný kandidát na nastávajúceho Oscara, prichádza do slovenských kín 2. januára 2025. Hladina stúpa Potuluje sa po prazvláštnych, záhadných miestach. Niektoré nesú stopy bájnej civilizácie, vyvolávajú pocit slobody, ale nie bezpečia. Opustené obydlia rozličných tvarov a stavebných slohov zarástli hustou zeleňou. Kedysi v nich niekto zjavne prebýval, teraz sú prázdne, medzi múrmi je ticho a v zabudnutých predmetoch dennej potreby sa skrývajú duchovia minulosti.  Mačka beží popri rieke lemovanej lúkou a lesom, pod stráňami plnými kvitnúcich lúčnych kvetov. Bol by to dokonalý obrázok harmónie prírody, keby v nej zároveň nerástlo aj zvláštne napätie. Do zdanlivo idylickej atmosféry zrazu bezhlavo vbehne obrovské stádo jeleňov. Čo sa to deje? Voda v rieke začína stúpať, vylieva sa. Rozpínavý živel čím ďalej, tým mohutnejšie zaplavuje lúku, stromy, údolie aj opustené obydlia. A postupne berie so sebou všetko, čo mu príde do cesty. Utekať pred ním alebo vyskočiť na najvyšší konár stromu, kde tak...
Veronika Kolejáková, scenáristka a psychoterapeutka.

Zásadné filmy Veroniky Kolejákovej

Film Večný svit nepoškvrnenej mysle sa mi zakaždým spája s jedinečnou príležitosťou bezpečne sa pri jeho sledovaní odovzdať prežívaniu smútku a strachu z osamelosti. Žiaľ je dôležitá emócia, no väčšinou sa ho prvotne snažíme zbaviť, aby sme ho nemuseli pridlho cítiť. Bojíme sa, že sa stane neúnosným.  Večný svit Charlieho Kaufmana svojou ľahkosťou a spôsobom, akým narába s tenkou líniou medzi komickým odstupom a zaplavením, hovorí o hlbokej frustrácii, bezradnosti, a zúfalstve v boji s hrozbou prázdnoty a neutíchajúcej bolesti.  Každú bolesť prirodzene vnímame ako ohrozujúcu. Je to inštinkt, dôležitý životný signál, bolesti sa spontánne snažíme vyhnúť. Nielen v mojej terapeutickej praxi, ale aj sama pred sebou si však často musím znovu a znovu nahlas opakovať, že dotýkať sa smútku, pripustiť jeho dôležitosť a nenahraditeľnosť, prijať celú jeho hĺbku a uvedomiť si, ako veľmi nás napriek bolesti chráni a umožňuje nám v ťažkých chvíľach niečo cítiť, je jediný spôsob, ako sa z neho bezpečne a trvalo vynoriť. Vystaviť sa mu prináša nádej, ostať v znecitlivení ho paradoxne prehlbuje. Večný svit nepoškvrnenej mysle. Foto: Cinemax V duchu filozofického základu gestalt terapie, ktorej sa venujem, je podmienkou asimilácie, prispôsobenia sa, aj nevyhnutná deštrukcia. Cez konflikt medzi rozumovým prijatím straty a spomienkami sa prenesieme jedine odsmútením. Kaufman sa pohráva s možnosťou postaviť sa deštrukcii spomienok na odpor, no jeho hrdinovia pri...
Zobraziť všetky články