Iba deň Jaro Filip vo filme Iba deň. Foto: archív SFÚ/Václav Polák

nový pohľad Iba deň

Zedníček, Filip a Donutil v generačnej výpovedi s energiou vzdoru

Vanessa Suchá

Písmo: A- | A+

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme poviedkovým filmom Iba deň (1988) režisérov Michala Ruttkaya, Vladimíra Štrica a Kvetoslava Hečka.

Osemdesiate roky sa vyznačovali zvýšeným počtom režisérskych debutov, v ktorých sa autori snažili etablovať osobitým rukopisom. Slovenský film v tom čase zaznamenal nástup mladej generácie tvorcov, vrátane trojice Michal Ruttkay, Vladimír Štric a Kvetoslav Hečko. Hoci toto obdobie otvorilo priestor mladším autorom, zároveň odhalilo, že vybočiť z generačného priemeru nie je také jednoduché, ako by sa mohlo zdať.

Spomenutej trojke sa to aspoň na krátky čas podarilo prostredníctvom poviedkového triptychu Iba deň (1988). Každú z poviedok režíroval jeden z tvorcov, scenár ku všetkým napísal Štefan Uhrík. Napriek tomu, že sa debutantom podarilo vyhnúť umeleckej roztrieštenosti a vytvoriť na svoju dobu pozoruhodný počin, film podľa môjho názoru dodnes zostáva na okraji záujmu, čo je škoda.

Iba deň Miroslav Donutil vo filme Iba deň. Foto: archív SFÚ/Václav Polák
Miroslav Donutil vo filme Iba deň. Foto: archív SFÚ/Václav Polák

Umlčané ideály

Snímka Iba deň vznikajúca v období perestrojky a na sklonku normalizácie prináša pomerne odvážnu tému spracovanú oddramatizovaným spôsobom, vzdialenú nielen ťažobe obdobia, ale aj o niekoľko rokov neskôr nastupujúcej žánrovej prevahe sociálnej drámy v slovenskom filme. Tri poviedky spája osud štvorice bývalých rockerov zo zakázanej hudobnej skupiny. Príslušníci generácie šesťdesiatych rokov sú konfrontovaní s nevyhnutnou voľbou medzi prispôsobením sa režimu a odporom voči nemu. Paradoxne, ani jeden z režisérov nemal osobnú skúsenosť s prednormalizačným obdobím. Výsledkom však je autentický obraz skupiny, ktorej ideály umlčali skôr, než mohli nadobudnúť svoju plnohodnotnú podobu.

Iba deň sa sústreďuje na všednú rutinu troch mužov – Laca, Pipca a Stana. Ich životné príbehy sú nenápadne sprostredkované prostredníctvom jediného dňa. Tento časový výsek je rozvinutý v troch poviedkach, príznačne pomenovaných podľa nástrojov, na ktoré jednotliví protagonisti kedysi hrali v bigbítovej skupine. Otázka, čo sa stalo s bicími, basou a gitarou po nástupe normalizácie, sa tak stáva ústredným tematickým východiskom filmu.

Bicie, basa, gitara

Poviedka Bicie (r. Michal Ruttkay) obrazne rozpráva o osude Laca (Pavel Zedníček), učiteľa na umeleckej škole. Práve pri jeho postave je najzreteľnejšia konfrontácia niekdajších morálnych ideálov mladosti so súčasnou realitou. Vo voľnom čase totiž chtiac-nechtiac rieši „nelegálne“ koncerty študentských kapiel, čím sa ocitá v ambivalentnej pozícii medzi kontrolou a tichou solidaritou.

Iba deň Pavel Zedníček vo filme Iba deň. Foto: archív SFÚ/Václav Polák
Pavel Zedníček vo filme Iba deň. Foto: archív SFÚ/Václav Polák

Poviedka Basa (r. Vladimír Štric)





Jaro Filip vo filme Iba deň. Foto: archív SFÚ/Václav Polák

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ján Zimmer so synom Richardom na Seneckých jazerách. Foto: archív R. Zimmera / Hudobný život

Ján Zimmer

V máji si pripomíname 100 rokov od narodenia hudobného skladateľa, klavírneho a organového virtuóza Jána Zimmera. Hoci sa primárne nevenoval filmovej hudbe, v 50. a 60. rokoch minulého storočia bol autorom hudby k viacerým dlhometrážnym aj krátkometrážnym dielam. Najvýznačnejšou sa stala jeho práca na filme Štefana Uhra Organ (1964). Ten prekročil hranice dobovej kinematografie a ukázal, že aj hudba môže byť rovnocenným výrazovým a významovým prostriedkom filmu. Ján Zimmer sa narodil 16. mája 1926 a zomrel 21. januára 1993. Ján Zimmer absolvoval štúdium hry na organe, na klavíri a štúdium kompozície na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Bol žiakom hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, ktorý mu ako pedagóg poskytol mimoriadne pevné technické základy. „Skutočnosť, že Zimmer bol jeho jediným absolventom kompozície, svedčí o jeho osobitnom postavení v slovenskej hudbe. (...) Suchoň u Zimmera vycizeloval skladateľské remeslo, založené na zvládnutí kontrapunktu, širokom harmonickom myslení a schopnosti tvoriť výraznú melodiku,“ píše v prvom tohtoročnom čísle časopisu Hudobný život koncertný gitarista a hudobný publicista Ondrej Veselý. V rokoch 1948 a 1949 Zimmer študoval kompozíciu na Hudobnej akadémii v Budapešti a v Salzburgu. Pracoval aj ako hudobný redaktor Československého rozhlasu, pedagóg Štátneho konzervatória a od roku 1952 sa venoval výlučne komponovaniu, príležitostne aj klavírnej koncertnej činnosti. V jeho tvorbe prevládali inštrumentálne a orchestrálne diela, bol...
Deň slovenského filmu 2026 Návštevníci Dňa slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta

ohlasy Deň slovenského filmu 2026

V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa. Hraný film 2025 v znamení debutov Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča. Katarína Mišíková na Dni slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii....
Záber z filmu Postav dom, zasaď strom režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák

nový pohľad Postav dom, zasaď strom

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko. Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979). Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“. Prečítajte si aj článok Márie Ferenčuhovej Trojitý (ne)spadnutý Nepela Foto: Archív SFÚ Podobné ciele, odlišné cesty Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky...
Zobraziť všetky články