Iba deň Jaro Filip vo filme Iba deň. Foto: archív SFÚ/Václav Polák

nový pohľad Iba deň

Zedníček, Filip a Donutil v generačnej výpovedi s energiou vzdoru

Vanessa Suchá

Písmo: A- | A+

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme poviedkovým filmom Iba deň (1988) režisérov Michala Ruttkaya, Vladimíra Štrica a Kvetoslava Hečka.

Osemdesiate roky sa vyznačovali zvýšeným počtom režisérskych debutov, v ktorých sa autori snažili etablovať osobitým rukopisom. Slovenský film v tom čase zaznamenal nástup mladej generácie tvorcov, vrátane trojice Michal Ruttkay, Vladimír Štric a Kvetoslav Hečko. Hoci toto obdobie otvorilo priestor mladším autorom, zároveň odhalilo, že vybočiť z generačného priemeru nie je také jednoduché, ako by sa mohlo zdať.

Spomenutej trojke sa to aspoň na krátky čas podarilo prostredníctvom poviedkového triptychu Iba deň (1988). Každú z poviedok režíroval jeden z tvorcov, scenár ku všetkým napísal Štefan Uhrík. Napriek tomu, že sa debutantom podarilo vyhnúť umeleckej roztrieštenosti a vytvoriť na svoju dobu pozoruhodný počin, film podľa môjho názoru dodnes zostáva na okraji záujmu, čo je škoda.

Iba deň Miroslav Donutil vo filme Iba deň. Foto: archív SFÚ/Václav Polák
Miroslav Donutil vo filme Iba deň. Foto: archív SFÚ/Václav Polák

Umlčané ideály

Snímka Iba deň vznikajúca v období perestrojky a na sklonku normalizácie prináša pomerne odvážnu tému spracovanú oddramatizovaným spôsobom, vzdialenú nielen ťažobe obdobia, ale aj o niekoľko rokov neskôr nastupujúcej žánrovej prevahe sociálnej drámy v slovenskom filme. Tri poviedky spája osud štvorice bývalých rockerov zo zakázanej hudobnej skupiny. Príslušníci generácie šesťdesiatych rokov sú konfrontovaní s nevyhnutnou voľbou medzi prispôsobením sa režimu a odporom voči nemu. Paradoxne, ani jeden z režisérov nemal osobnú skúsenosť s prednormalizačným obdobím. Výsledkom však je autentický obraz skupiny, ktorej ideály umlčali skôr, než mohli nadobudnúť svoju plnohodnotnú podobu.

Iba deň sa sústreďuje na všednú rutinu troch mužov – Laca, Pipca a Stana. Ich životné príbehy sú nenápadne sprostredkované prostredníctvom jediného dňa. Tento časový výsek je rozvinutý v troch poviedkach, príznačne pomenovaných podľa nástrojov, na ktoré jednotliví protagonisti kedysi hrali v bigbítovej skupine. Otázka, čo sa stalo s bicími, basou a gitarou po nástupe normalizácie, sa tak stáva ústredným tematickým východiskom filmu.

Bicie, basa, gitara

Poviedka Bicie (r. Michal Ruttkay) obrazne rozpráva o osude Laca (Pavel Zedníček), učiteľa na umeleckej škole. Práve pri jeho postave je najzreteľnejšia konfrontácia niekdajších morálnych ideálov mladosti so súčasnou realitou. Vo voľnom čase totiž chtiac-nechtiac rieši „nelegálne“ koncerty študentských kapiel, čím sa ocitá v ambivalentnej pozícii medzi kontrolou a tichou solidaritou.

Iba deň Pavel Zedníček vo filme Iba deň. Foto: archív SFÚ/Václav Polák
Pavel Zedníček vo filme Iba deň. Foto: archív SFÚ/Václav Polák

Poviedka Basa (r. Vladimír Štric)





Jaro Filip vo filme Iba deň. Foto: archív SFÚ/Václav Polák

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

slovenský dokumentárny film 2025 Ondřej a František Klišíkovci v dokumente Raději zešílet v divočině Foto: Arsy Versy

téma Hodnotenie slovenského dokumentárneho filmu 2025

V roku 2025 uviedli distribučné spoločnosti v slovenských kinách 15 celovečerných dokumentárnych filmov nakrútených v domácej produkcii alebo v koprodukcii s inými krajinami. Spomedzi týchto snímok bolo sedem majoritne slovenských, jeden film vznikol v paritnej koprodukcii s Českou republikou. V ďalších siedmich prípadoch bola slovenská strana len menšinovým koproducentom. Hladinu domáceho audiovizuálneho prostredia rozvlnilo aj niekoľko krátkometrážnych filmov či dokumentárna séria pre televíziu. Tieto čísla naznačujú, že dokumentárny rok 2025 sa niesol v znamení doznievajúcich dobrých čias. Z odstupu aj zblízka Potešujúcou správou o dokumentárnych filmoch, ktoré vlani prišli do slovenských kín, je v prvom rade ich tematická i estetická rôznorodosť. Zameriavajú sa na skutočne rozmanité publikum. Od toho najširšieho, priam mainstreamového, ktoré konzumuje primárne obsah VOD platforiem (Netflix, Voyo, Max), cez zvedavé a skôr klubové publikum až po vyložene niche okruh festivalových divákov a diváčok. Príjemne ma prekvapilo aj to, že tvorcovia a tvorkyne vlaňajších filmov pri práci využívali celé spektrum režijných metód a prístupov k rozprávaniu. Ich filmy navyše ponúkajú celú škálu intenzít a tónov. Záber z filmu Letopis režiséra Martina Kollara. Na festivale Cinematik v Piešťanoch získal cenu pre najlepší slovenský dokumentárny film. Foto: Film Expanded Niektoré si volia dištančné, prevažne statické snímanie ústiace až do experimentálneho, takmer galerijného filmu, akým je Letopis (r. Martin Kollar), iné sa rozhodli pre štylizovaný,...
Martin Pechlát a Emanuel Bugala vo filme Šviháci. Foto: Bontonfilm

recenzia Šviháci

Šviháci nezahanbili tradíciu rodinnej komédie. V dnešných časoch priniesli chýbajúce osvieženie z domácej kuchyne a objavili veľký detský talent. Kultové rodinné komédie s deťmi v hlavných úlohách sa nerodia často. Preto milujeme najmä tie československé. Ich pointy za desiatky rokov preveril čas a väčšinou v nich majú prsty Marie Poledňáková alebo Zdeněk Svěrák. Predsa sa však nájdu nové osobnosti, ktoré cítia, že vetrať krehké rodinné putá s humorom v srdci nie je len taká komerčná banalita a samozrejmosť. Veria v silu scenára a ešte aj majú nos na detského hrdinu. Medzi nich patrí režisér Braňo Mišík, sám kedysi výrazný detský herecký zjav. Do slovenských a českých kín teraz prišiel s filmom Šviháci. Na prvý pohľad akoby šlo len o ďalšiu produkciu vypočítanú pre konzumenta, ale je v tom čosi viac. Obnažený háčik Príbeh je vcelku jednoduchý: traja hudobníci v zmiešanom česko-slovenskom pomere chodievajú počas sezóny pravidelne do piešťanských kúpeľov za prácou. Aj sympatický Dan (Martin Pechlát) si pri týchto príležitostiach vždy zbalí svoje „fidlátka“ a odoberie sa od manželky a čerstvo dospelej dcéry z pražského bytu, aby s ostrieľanou kapelou na osvedčenom mieste slušne zarobil. Má najmilujúcejšiu rodinu, akú si len vieme predstaviť. Sám pritom pôsobí ako ojedinelý maskulínny druh bytosti, o ktorú sa možno nielen oprieť, ale ju aj na chlieb natrieť, dokonca s ňou zábavne spolužiť. Zdalo...
Oscar 2026 nominácie Fotografia z filmu Hriešnici

Hriešnici „prebili“ Jednu bitku za druhou, majú 16 nominácií na Oscara

Najviac nominácií na Oscara 2026, spolu až 16, získal hororový film Hriešnici režiséra Ryana Cooglera v hlavnej dvojúlohe s Michaelom B. Jordanom. Hviezdne obsadený satirický triler Jedna bitka za druhou Paula Thomasa Andersona má 13 nominácií. Po 9 nominácií získali snímky Frankenstein, Veľký Marty a Citová hodnota. Nominácie zverejnila americká filmová akadémia vo štvrtok 22. januára. V kategórii zahraničných filmov sa medzi nominované tituly prebojovali národní kandidáti z Brazílie, Francúzska, Nórska, Španielska a Tunisu. Viac-menej podľa očakávaní tak o Oscara súperia triler Tajný agent (r. Kleber Mendonça Filho), Drobná nehoda (r. Džafar Panahi), Citová hodnota (r. Joachim Trier), Sirat (r. Oliver Laxe) a Hlas Hind Radžab (r. Kaouther Ben Hania). Slovenským zástupcom v oscarovom súboji bol Otec Terezy Nvotovej, ktorý sa však nedostal do užšieho výberu. Naopak, do užšieho výberu v kategórii krátkych animovaných filmov sa dostali dve slovenské koprodukčné snímky. Ani Hurikán Jana Sasku, ani Zomrela som v Irpini Anastasie Falileievy však napokon nomináciu nezískali. O cenu pre najlepší celovečerný hraný film roka sa uchádza 9 filmov. Akadémia nominovala snímky Bugonia (r. Yorgos Lanthimos), F1 (Joseph Kosinski), Frankenstein (r. Guillermo del Toro), Hamnet (Chloé Zhao), Veľký Marty (r. Josh Safdie), Jedna bitka za druhou, Tajný agent, Citová hodnota, Hriešnici a Sny o vlakoch (r. Clint Bentley)....
Zobraziť všetky články