Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Kosenie jastrabej lúky (1981) režiséra Štefana Uhra.
Aj napriek výrazným zmenám v režijnej poetike sa režisér Štefan Uher opakovane vracal k malému realizmu. Či už zobrazoval mestské prostredie anonymných panelákov, drsný región Šariša alebo stredoslovenské dediny, jeho pozornosť sa sústreďovala najmä na každodenné starosti obyčajného človeka.
V Uhrovej tvorbe možno pozorovať postupný vývoj postáv – od „rídkych“, mierne afektovane hovoriacich mestských tínedžerov až po autentických východniarov bez príkras. Medzi týmito krajnými polohami vzniká komorný, minimalistický film o kosení a jednej rodine. Filmy Pásla kone na betóne (1982) a Kosenie jastrabej lúky (1981) sú si podobné výberom hercov, vidieckym prostredím aj dôrazom na (nie vždy) drobné problémy jednoduchých ľudí. Kým Pásla kone na betóne patrí k divácky najúspešnejším snímkam, Kosenie jastrabej lúky je pomalšie, lyrickejšie a viac sa ponára do nostalgie za detstvom troch bratov.
Tichí démoni
Redaktor a spisovateľ na voľnej nohe Martin (Rudolf Jelínek), uznávaný automechanik Jano (Karol Spišák) a študent Fero (Jozef Úradník) dostanú od svojho otca (Jozef Kroner) naliehavý telegram, ktorý ich privoláva domov vo vážnej veci. Priam archetypálna postava otca však nepripravuje žiadne dramatické oznámenie ani delenie majetku. Jeho cieľ je oveľa jednoduchší: treba pokosiť znárodnenú lúku, kedysi patriacu tejto rodine.
Samo kosenie nadobúda podobu rituálu. Nejde o fyzickú prácu, ale najmä o spoločné spomínanie a zbližovanie sa na ploche naplnenej vôňou čerstvo pokosenej trávy. Každý zo synov, odlišný svojou povahou aj životnými skúsenosťami, sa vracia k detským hrám a spôsobom, akými kedysi medzi porastom vyvádzali. V kontraste s návratmi do minulosti však vystupujú aj ich súčasní vnútorní démoni, ticho formujúci prežívanie prítomnosti.
