Juraj Jakubisko s Ľubomírom Feldekom si v scenári bujaro zaskákali ako na veľkej načechrenej perine.
Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Juraja Jakubiska Perinbaba (1985).
Ako len začať s osobnou reflexiou na film, ktorý od malička formoval staršie aj novšie generácie? Vždy sa spájal s vrúcnymi vianočnými večermi a zimnou chumelicou, ktorá pískala za oknami, ochraňujúcimi nás od jej chladného dotyku. Na televíznej obrazovke býva pravidelne súčasťou scenérie, tradične v Štedrý deň.
Medzigeneračný dosah tejto rozprávky, nadčasová téma a vynaliezavé spracovanie dodnes vzbudzujú rešpekt. Je preto inherentne výzvou pozerať sa na film ako Perinbaba bez odtlačku detskej nevinnej predstavivosti. Tá má vo zvyku zveličovať dobro na sväté a zlo na diabolské. Ďalším dôvodom je, že sa Perinbabe podarilo z každého aspektu prekročiť hranice filmového sveta. Stala sa akýmsi národným kultúrnym symbolom a symbolom akéhosi tradičného zimného slovenského večera. Niet sa čo čudovať.
Univerzálne témy s expresívnym výtvarným cítením
Režisér Juraj Jakubisko mal príležitosť spracovať rozprávkový námet podľa nemeckej poviedky Jacoba a Wilhelma Grimmovcov. Obsahom a tematickou zložkou sa tak nedostáva do rozporu s vtedajšou ideologickou doktrínou 80. rokov. Mal tu možnosť naplno prejaviť svoje explozívne, výtvarné cítenie v rodinne ladenom príbehu s univerzálnymi témami, bez akýchkoľvek kreatívnych obmedzení. To je recept na dlhovekosť diela.
Jakubisko s pomocou básnika a prozaika Ľubomíra Feldeka zasadili príbeh do slovenských reálií. Výrazne sa pri tom odklonili od jej nemeckej knižnej predlohy. Sledujeme Jakuba (Vlastimil Drbal, Emanuel Hason, Tobias Hoesl), ktorého pred istou smrťou zachráni rozprávková bytosť Perinbaba (Giulietta Masina). Zostáva s ňou a pomáha jej vytriasť perinu na poriadne nasneženie do sveta. Jeho túžba po pozemskom živote ho však prinúti utiecť. Prežíva ľudské strasti a slasti medzi ľuďmi, najmä s dcérou richtára (Pavol Mikulík), Alžbetkou (Petra Vančíková).
Príbeh rámcujú klasické rozprávkové trópy s Alžbetkou ako obdobou slovenskej dedinskej Popolušky spolu s jej zlou macochou (Soňa Valentová) a nevlastnou sestrou Dorou (Milada Ondrašíková). Do príbehu vsadili tvorcovia mýtické zlo, úplný opak Perinbaby. Spodobňujú ho prostredníctvom zápornej postavy Zubatej (Valerie Kaplanová, Eva Horká).
Cirkusanti, perie a problém s vydýchnutím
Napriek zákazu natáčať filmy zo súčasnosti Jakubisko nezanevrel na svoje výtvarné cítenie. S pomocou kamery Doda Šimončiča a architekta, scénografa Viliama Grusku nasiakol film jeho explozívnym štýlom, kde sa nereálne stáva reálnym, dobro zápasí so zlom, láska víťazí, pohanská, folklórna tradícia sa miesi s nadprirodzenými prvkami, blázni a cirkusanti majú v Jakubiskovom svete tiež miesto, nechýba štipka peria a holubov.
Bláznovstvo, sloboda a hra sa v Perinbabe silno hlásia ku slovu. Deje sa to v ešte hmatateľnejšej a rodinnej snímke príslušnejšej forme než v jeho predchádzajúcich počinoch, ako sú napríklad Zbehovia a pútnici (1968) alebo Vtáčkovia, siroty a blázni (1969). Hranie, naťahovanie sa s filmovou formou ako s plastelínou je však neodmysliteľnou súčasťou Jakubiskovej umeleckej DNA.
Perinbaba rozhodne vyniká po výtvarnej a kostýmovej stránke, je príťažlivá aj kamerou. Čo ju trochu brzdí na rozbehnutých koľajach, alebo ju skôr ironicky až nebezpečne zrýchľuje, je prílišná hustota deja. Dejové zvraty sa mechanicky udejú presne vo vymedzených oblastiach a nenastáva veľmi priestor vydýchnuť si. Tvorcovia si ho zároveň poistili tým, že postavy v daný moment v jednej alebo v dvoch replikách osvetlia situáciu a časový bod, v ktorom sa divák práve nachádza.
Keďže dej sa hýbe rýchlosťou podobnou dezorientovanosti človeka po bujarom skákaní na veľkej načechrenej perine, divák by sa v deji mohol stratiť. Je to však typická Jakubiskova vlastnosť. Istým spôsobom sa v jeho filmoch vždy objaví, pričom priestor na vydýchnutie počas nasledujúcich desaťročí režisér čoraz viac zužoval, až napokon pôsobil nedostatočne. Perinbabe sa však tieto „priestupky“ dajú odpustiť, pretože sa hodia k fantazijnej, istým spôsobom vizuálne stimulujúcej atmosfére, ktorá je pre mladé publikum stále príťažlivá.
Nostalgia s čardášom
Hudba Petra Hapku je samostatnou „postavou“ filmu. Pri vypočutí prvých tónov ústredného hudobného „Motívu lásky“ takmer každému pristane v mysli hornatá nebeská krajina, v ktorej sídli Perinbabkina vežička, rozsiahle zelené pláne a krajinky posypané bielym perím. Hudba má obsiahlo-expresívny rozmer, od jemnej nádejnej melódie hranej panovou flautou cez hrozivý dunivý viachlas až po „moderný“ čardáš. Dalo by sa povedať, že toto je typ filmovej hudby, ktorá si získala vlastnú kultúrnu relevanciu a vďaka svojej neprekonanej rozpoznateľnosti sa dá identifikovť aj nezávisle od filmu.
Čas hore na nebi, kde prebývajú všetky rozprávkové bytosti, pôsobí dezorientujúco, nereálne, priam sa stavia hore nohami. Presne tak sa javí rozprávka o Perinbabe. Je čistá, trblietavá, láskyplná vo svojej expresii a zároveň nekompromisná vo svojej jedinečnosti. Jakubisko s Feldekom a spolu s ostatnými tvorcami vytvorili nostalgický a magický svet, ktorého textúru a fyzikálnosť v rôznych vrstvách má človek túžbu pocítiť na vlastnej koži. Je ideálnym svetom čarov, ponúka veľkú dávku dobrodružstva a bielej hrubej periny, pokrývajúcej aspoň raz (alebo možno viac ráz) za rok našu krajinku.
