Záber z rozprávkového filmu Perinbaba režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák/SFÚ

nový pohľad Perinbaba

V magickom svete Perinbaby sa radi necháme dezorientovať

Oliver Dzadík, poslucháč Katedry filmových štúdií na FTF VŠMU

Písmo: A- | A+
Juraj Jakubisko s Ľubomírom Feldekom si v scenári bujaro zaskákali ako na veľkej načechrenej perine.

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Juraja Jakubiska Perinbaba (1985).

Ako len začať s osobnou reflexiou na film, ktorý od malička formoval staršie aj novšie generácie? Vždy sa spájal s vrúcnymi vianočnými večermi a zimnou chumelicou, ktorá pískala za oknami, ochraňujúcimi nás od jej chladného dotyku. Na televíznej obrazovke býva pravidelne súčasťou scenérie, tradične v Štedrý deň.

Medzigeneračný dosah tejto rozprávky, nadčasová téma a vynaliezavé spracovanie dodnes vzbudzujú rešpekt. Je preto inherentne výzvou pozerať sa na film ako Perinbaba bez odtlačku detskej nevinnej predstavivosti. Tá má vo zvyku zveličovať dobro na sväté a zlo na diabolské. Ďalším dôvodom je, že sa Perinbabe podarilo z každého aspektu prekročiť hranice filmového sveta. Stala sa akýmsi národným kultúrnym symbolom a symbolom akéhosi tradičného zimného slovenského večera. Niet sa čo čudovať.

Univerzálne témy s expresívnym výtvarným cítením

Režisér Juraj Jakubisko mal príležitosť spracovať rozprávkový námet podľa nemeckej poviedky Jacoba a Wilhelma Grimmovcov. Obsahom a tematickou zložkou sa tak nedostáva do rozporu s vtedajšou ideologickou doktrínou 80. rokov. Mal tu možnosť naplno prejaviť svoje explozívne, výtvarné cítenie v rodinne ladenom príbehu s univerzálnymi témami, bez akýchkoľvek kreatívnych obmedzení. To je recept na dlhovekosť diela.

Jakubisko s pomocou básnika a prozaika Ľubomíra Feldeka zasadili príbeh do slovenských reálií. Výrazne sa pri tom odklonili od jej nemeckej knižnej predlohy. Sledujeme Jakuba (Vlastimil Drbal, Emanuel Hason, Tobias Hoesl), ktorého pred istou smrťou zachráni rozprávková bytosť Perinbaba (Giulietta Masina). Zostáva s ňou a pomáha jej vytriasť perinu na poriadne nasneženie do sveta. Jeho túžba po pozemskom živote ho však prinúti utiecť. Prežíva ľudské strasti a slasti medzi ľuďmi, najmä s dcérou richtára (Pavol Mikulík), Alžbetkou (Petra Vančíková).

Príbeh rámcujú klasické rozprávkové trópy s Alžbetkou ako obdobou slovenskej dedinskej Popolušky spolu s jej zlou macochou (Soňa Valentová) a nevlastnou sestrou Dorou (Milada Ondrašíková). Do príbehu vsadili tvorcovia mýtické zlo, úplný opak Perinbaby. Spodobňujú ho prostredníctvom zápornej postavy Zubatej (Valerie Kaplanová, Eva Horká).

Záber z rozprávkového filmu Perinbaba režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák/SFÚ
Záber z rozprávkového filmu Perinbaba režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák/SFÚ
Cirkusanti, perie a problém s vydýchnutím

Napriek zákazu natáčať filmy zo súčasnosti Jakubisko nezanevrel na svoje výtvarné cítenie. S pomocou kamery Doda Šimončiča a architekta, scénografa Viliama Grusku nasiakol film jeho explozívnym štýlom, kde sa nereálne stáva reálnym, dobro zápasí so zlom, láska víťazí, pohanská, folklórna tradícia sa miesi s nadprirodzenými prvkami, blázni a cirkusanti majú v Jakubiskovom svete tiež miesto, nechýba štipka peria a holubov.

Bláznovstvo, sloboda a hra sa v Perinbabe silno hlásia ku slovu. Deje sa to v ešte hmatateľnejšej a rodinnej snímke príslušnejšej forme než v jeho predchádzajúcich počinoch, ako sú napríklad Zbehovia a pútnici (1968) alebo Vtáčkovia, siroty a blázni (1969). Hranie, naťahovanie sa s filmovou formou ako s plastelínou je však neodmysliteľnou súčasťou Jakubiskovej umeleckej DNA.

Perinbaba rozhodne vyniká po výtvarnej a kostýmovej stránke, je príťažlivá aj kamerou. Čo ju trochu brzdí na rozbehnutých koľajach, alebo ju skôr ironicky až nebezpečne zrýchľuje, je prílišná hustota deja. Dejové zvraty sa mechanicky udejú presne vo vymedzených oblastiach a nenastáva veľmi priestor vydýchnuť si. Tvorcovia si ho zároveň poistili tým, že postavy v daný moment v jednej alebo v dvoch replikách osvetlia situáciu a časový bod, v ktorom sa divák práve nachádza.

Keďže dej sa hýbe rýchlosťou podobnou dezorientovanosti človeka po bujarom skákaní na veľkej načechrenej perine, divák by sa v deji mohol stratiť. Je to však typická Jakubiskova vlastnosť. Istým spôsobom sa v jeho filmoch vždy objaví, pričom priestor na vydýchnutie počas nasledujúcich desaťročí režisér čoraz viac zužoval, až napokon pôsobil nedostatočne. Perinbabe sa však tieto „priestupky“ dajú odpustiť, pretože sa hodia k fantazijnej, istým spôsobom vizuálne stimulujúcej atmosfére, ktorá je pre mladé publikum stále príťažlivá.

Nostalgia s čardášom

Hudba Petra Hapku je samostatnou „postavou“ filmu. Pri vypočutí prvých tónov ústredného hudobného „Motívu lásky“ takmer každému pristane v mysli hornatá nebeská krajina, v ktorej sídli Perinbabkina vežička, rozsiahle zelené pláne a  krajinky posypané bielym perím. Hudba má obsiahlo-expresívny rozmer, od jemnej nádejnej melódie hranej panovou flautou cez hrozivý dunivý viachlas až po „moderný“ čardáš. Dalo by sa povedať, že toto je typ filmovej hudby, ktorá si získala vlastnú kultúrnu relevanciu a vďaka svojej neprekonanej rozpoznateľnosti sa dá identifikovť aj nezávisle od filmu.

Čas hore na nebi, kde prebývajú všetky rozprávkové bytosti, pôsobí dezorientujúco, nereálne, priam sa stavia hore nohami. Presne tak sa javí rozprávka o Perinbabe. Je čistá, trblietavá, láskyplná vo svojej expresii a zároveň nekompromisná vo svojej jedinečnosti. Jakubisko s Feldekom a spolu s ostatnými tvorcami vytvorili nostalgický a magický svet, ktorého textúru a fyzikálnosť v rôznych vrstvách má človek túžbu pocítiť na vlastnej koži. Je ideálnym svetom čarov, ponúka veľkú dávku dobrodružstva a bielej hrubej periny, pokrývajúcej aspoň raz (alebo možno viac ráz) za rok našu krajinku.

Foto: Václav polák/SFÚ

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Filmový festival inakosti 2026 Martin Klinčúch a Filip Koish vo filme Dva sršne. Foto: Continental film

Slovenské filmy na FFI 2026: Dva sršne, Chica Checa aj Suka

Jubilejný dvadsiaty ročník Filmového festivalu inakosti uvedie vo svojom programe dvadsiatku slovenských filmov. Festival sa koná od 18. do 24. novembra v bratislavských kinách Lumière a Edison Film Hub. Organizátori sa tešia z toho, že z osemdesiatich titulov v programe môže byť až štvrtina slovenských. „Výnimočné je aj to, že v rámci sekcie Slovenská sezóna uvedieme v distribučnej premiére a exkluzívnej predpremiére dva domáce celovečerné filmy,“ hovorí riaditeľka festivalu Zita Hosszúová. Raz treba dať deťom slobodu Po premiére v Karlových Varoch prichádza do slovenskej distribúcie od štvrtku 19. novembra česko-francúzsko-slovenská snímka Chica Checa režiséra Šimona Holého. Hlavnou postavou je poštárka, ktorej zomrie manžel a zostane sama. Zo zahraničia sa jej vráti syn, o ktorom si myslí, že pracuje v banke. Veci sa však majú trochu inak. „Chica Checa otvára niekoľko tém. Otvára vzťah matky a syna, otvára tému drag queens, ktorá je u nás stále ešte na okraji a nepoznaná, otvára aj tému života po päťdesiatke, keď človek zostane sám, takisto tému vidieckeho prostredia a klebiet“ hovorí slovenská koproducentka filmu Silvia Panáková. To, čo sa matka dozvie o synovi je pre ňu šokujúce a nevie to spracovať. Cestu k synovi však neprestane hľadať. „Pochopí, že raz jednoducho treba dať deťom slobodu,“ hovorí Panáková. „Režisér Šimon Holý vychádzal z vlastnej skúsenosti s mamou, takže dialógy vo filme nešuštia papierom....
Záber z filmu Chica Checa režiséra Šimona Holého. Foto: Arinafilm

Chica Checa si obula opätky a telo zareagovalo

Do kín prichádza koprodukčná komédia českého režiséra Šimona Holého. Nebude šetriť priznaniami. Český režisér Šimon Holý má už za sebou prvé úspechy. Do filmového sveta vstúpil debutom Zrkadlá v tme v roku 2021 a odvtedy nakrútil tri ďalšie krátke snímky (A potom prišla láska..., Proxima a Hello, Welcome), získal nomináciu na Ceny českej kritiky aj na Českého leva. Tentoraz bolo jeho ambíciou sfilmovať príbeh, ktorý do istej miery súvisí s desivými udalosťami vo svete, no zároveň nás chce vrátiť k malým ľudským príbehom bez toho, aby sme cítili ťažobu. Rozhodol sa pri tom naďalej spolupracovať s tímom z predchádzajúcich projektov, no ako sám vraví, týmto filmom tematicky vstupuje do ďalšej, inej tvorivej fázy. Po trilógii, v ktorej sledoval postavy na prahu zmeny svojho života, presunul svoju pozornosť na zmeny samotné. Do slovenských kín prichádza jeho česko-francúzsko-slovenská komédia Chica Checa. Názov filmu predstavuje alter ego hlavnej postavy Lukáša, ktorý žije vo Francúzsku – úspešný, šťastný a vzdialený svojej mame Zdene. Aspoň tak to pôsobí na obrazovke jej starého počítača, cez ktorý je s ním mama občas v kontakte. Nemá to jednoduché – hoci vedie zdanlivo obyčajný život vidieckej poštárky, túži po niečom viac než len zaháňať samotu pred telkou v rozpadávajúcom sa dome. A je tu ešte deväťdesiatročná babka Věra s jej posledným prianím...
Zóny nikoho Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia

Toxické skládky ako trauma. Čo oči nevidia, srdce nebolí?

Tri výrazné slovenské dokumentaristky – Viera Čákanyová, Barbora Sliepková a Lucia Kašová spoločne nakrútili dokumentárnu mozaiku Zóny nikoho. V žánrovo pestrom pohľade sa venuje trom toxickým skládkam – trom najzávažnejším environmentálnym záťažiam na Slovensku.  Po premiére na MFDF Jeden svet a medzinárodnej premiére na MFDF Ji.hlava, kde film získal cenu za najlepší zvukový dizajn (Jakub Jurásek, Marek Buranovský), prichádzajú Zóny nikoho od 19. novembra do slovenských kín. Na Slovensku sa nachádza približne 1200 environmentálnych záťaži, z ktorých je viac ako 260 vo veľmi vážnom stave. Dokumentárny film Zóny nikoho sleduje tri z nich. Každá z režisérok sa zamerala na jednu. Lucia Kašová nakrúcala v oblasti trojuholníka smrti pri Chemko Strážske. Barbora Sliepková sa zamerala na gudrónové jamy v Predajnej. A Viera Čákanyová sa venuje bratislavskej Dynamitke a súvisiacej Vrakunskej skládke. „Pre bežného človeka je odpad zakopaný v zemi skrátka neviditeľný. To, že kontaminuje podzemné vody, vie málokto,“ hovorí Viera Čákanyová. „Skládky odpadu fungujú presne ako naše psychické traumy – žijú ticho v tele a krajine celé roky a hoci ich na prvý pohľad nevidno, majú devastačné dôsledky na naše zdravie,“ dopĺňa ju Barbora Sliepková. Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia Tri pohľady Snímka ponúka tri autorské pohľady troch režisérok v troch filmových epizódach, ktoré tvoria jednu snímku spojenú...
Zobraziť všetky články