me ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko.
Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979).
Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“.
Foto: Archív SFÚ
Podobné ciele, odlišné cesty
Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky pocitového filmu. Prenáša civilný prístup známy z diela Kým sa skončí táto noc (1965) z autentického prostredia horského hotela do základnej školy. Zároveň si ponecháva istý odstup, respektíve ľahkosť vo vzťahu k zobrazovaným motívom.
Výraznejší posun možno sledovať u Jakubiska, typického opulentnou poetikou, výraznou štylizáciou a metaforickým rozprávaním. Už jeho debut Kristove roky (1967) s hlavnou postavou maliara Juraja vyhranil autorov rukopis. Motívy bohémstva, krízy stredného veku či hľadania nových začiatkov sa objavujú aj neskôr, práve vo filme Postav dom, zasaď strom, kde sa stretávame s postavou Jozefa Matúša (Pavel Nový), outsidera túžiaceho po zmene.
Hoci cieľ oboch hrdinov je podobný, ich cesty sa zásadne líšia. Kým v Kristových rokoch sa pohybujeme v prostredí pražského umeleckého kolektívu, v Postav dom, zasaď strom sa dej presúva do fiktívnej východoslovenskej dediny Biela Voda. Namiesto maliara tu stojí v centre pozornosti vodič tatrovky, čo podčiarkuje posun od umeleckého sveta k prostrediu „obyčajného“ človeka.
V období normalizácie sa Jakubiskova výtvarná štylizácia síce dostáva čiastočne do úzadia v prospech väčšej diváckej zrozumiteľnosti, no napriek tomu nedochádza k zániku jeho charakteristickej poetiky. Tá zostáva prítomná, hoci v tlmenejšej podobe.
Smer bujarej metafory
Okrem preventívnych zásahov „kontrolných orgánov“ do výslednej podoby diela výrazne vstupuje aj skutočnosť, že nejde o pôvodný autorský námet Jakubiska, ale o adaptáciu literárnej predlohy Mikuláša Kováča Dom Jozefa Matúša. Na scenári sa podieľali Ľubomír Dohnal a Lýdia Ragačová. Vo výsledku sa podarilo usmerniť režisérov bujarý metaforický repertoár smerom k ucelenejšiemu a naratívne zrozumiteľnejšiemu filmu, čo však môže, ale aj nemusí vyhovovať každému divákovi.
Výjavy ako futbalový zápas odohrávajúci sa na svahu, rozsiahla rómska veselica, romantické momenty pri vodopádoch či láska medzi lopúchmi v štýle Adama a Evy prispievajú k poetickému charakteru filmu. Na tomto výraze sa podieľa aj kamera Vlada Holloša a Stanislava Doršica.
Najvýraznejšie odkazy na staršiu, silno štylizovanú tvorbu režiséra (napríklad na post-apokalyptickú poviedku Pútnici) predstavujú snové sekvencie hlavnej postavy. Tie sú snímané roztrasene cez modrý filter a naznačujú jej blížiacu sa smrť. Režisér zároveň opakovane pracuje s motívom trojice výrazných, nekonvenčných postáv.
V tomto prípade ide o milostný trojuholník medzi
