Malé zmätky veľkého dospievania

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom  Sojky v hlave (1983).

Sojky v hlave (1983) režiséra Juraja Lihosita a scenáristu Dušana Dušeka sú filmom, ktorý nevznikol z potreby niečo vysvetľovať. Skôr z potreby pozorovať. Pôsobia ako letné popoludnie, keď sa nič zásadné nedeje, no napriek tomu máte pocit, že presne v takých chvíľach sa formujú spomienky, ku ktorým sa človek neskôr vracia bez jasného dôvodu. Nie je to snímka postavená na dramatických oblúkoch, ale na drobných presunoch vnútri postáv – na neviditeľných pohyboch, ktoré si všimneme až spätne. Z filmu srší dobrá rodinná pohoda, no nie ako idealizovaný koncept. Skôr ako tichý konsenzus, že aj neporiadok, mlčanie a občasná nešikovnosť patria k sebe.

Dušan Dušek má vzácny dar písať o deťoch a mladých bez nostalgického pátosu aj bez moralizovania. Puberta tu nie je problémom, ktorý treba vyriešiť, ale stavom, ktorý treba prežiť. Chlapčenské pochybnosti, prvé konflikty s autoritami, neistota v tele, ktoré zrazu nefunguje podľa známych pravidiel – to všetko je prítomné, no nikdy nie vyhrotené. Scenár pôsobí takmer placho, akoby sa bál zasiahnuť do prirodzeného toku udalostí. Aj v tejto zdržanlivosti spočíva jeho inteligencia. Dušek vie, že niektoré otázky nemajú odpovede a niektoré situácie netreba komentovať, stačí ich nechať doznieť.

Film z perspektívy mladosti samotnej

Juraj Lihosit ako režisér vstupuje do tohto sveta s pozoruhodnou citlivosťou. Sojky v hlave