Sojky v hlave Elena Podzámska a Braňo Mišík vo filme Sojky v hlave. Foto: archív SFÚ/Václav Polák

nový pohľad: Sojky v hlave

Malé zmätky veľkého dospievania

Tereza Kravecová

Písmo: A- | A+

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom  Sojky v hlave (1983).

Sojky v hlave (1983) režiséra Juraja Lihosita a scenáristu Dušana Dušeka sú filmom, ktorý nevznikol z potreby niečo vysvetľovať. Skôr z potreby pozorovať. Pôsobia ako letné popoludnie, keď sa nič zásadné nedeje, no napriek tomu máte pocit, že presne v takých chvíľach sa formujú spomienky, ku ktorým sa človek neskôr vracia bez jasného dôvodu. Nie je to snímka postavená na dramatických oblúkoch, ale na drobných presunoch vnútri postáv – na neviditeľných pohyboch, ktoré si všimneme až spätne. Z filmu srší dobrá rodinná pohoda, no nie ako idealizovaný koncept. Skôr ako tichý konsenzus, že aj neporiadok, mlčanie a občasná nešikovnosť patria k sebe.

Dušan Dušek má vzácny dar písať o deťoch a mladých bez nostalgického pátosu aj bez moralizovania. Puberta tu nie je problémom, ktorý treba vyriešiť, ale stavom, ktorý treba prežiť. Chlapčenské pochybnosti, prvé konflikty s autoritami, neistota v tele, ktoré zrazu nefunguje podľa známych pravidiel – to všetko je prítomné, no nikdy nie vyhrotené. Scenár pôsobí takmer placho, akoby sa bál zasiahnuť do prirodzeného toku udalostí. Aj v tejto zdržanlivosti spočíva jeho inteligencia. Dušek vie, že niektoré otázky nemajú odpovede a niektoré situácie netreba komentovať, stačí ich nechať doznieť.

Sojky v hlave Zľava Jaroslav Žilinec a Braňo Mišík vo filme Sojky v hlave. Foto: archív SFÚ/Václav Polák
Zľava Jaroslav Žilinec a Braňo Mišík vo filme Sojky v hlave. Foto: archív SFÚ/Václav Polák

Film z perspektívy mladosti samotnej

Juraj Lihosit ako režisér vstupuje do tohto sveta s pozoruhodnou citlivosťou. Sojky v hlave





Elena Podzámska a Braňo Mišík vo filme Sojky v hlave. Foto: archív SFÚ/Václav Polák

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
recenzia Mesto otcov Tomáš Vravník ako syn a Vladimír Javorský ako otec vo filme Mesto otcov. Syne nesie otca na rukách. Foto: ARTILERIA

recenzia Mesto otcov

Nová komediálna dráma Zdeňka Tyca prináša nekompromisnú, punkom nabitú sondu do problematiky alkoholizmu, komplikovaných medziľudských vzťahov, hľadania vlastnej identity aj svojho miesta vo svete. Tridsaťročný Richard pracuje ako zvárač a žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, taktiež Richardom, bývalým učiteľom literatúry. Ich spolužitie sa napriek generačnému rozkolu javí ako harmonické, no vzťah oboch mužov definuje predovšetkým hodnotová priepasť. Kým starší z nich nachádza záľubu v klasickej hudbe Dvořáka a intelektuálnych drámach Bergmana, mladší miluje metal a jeho filmovými hrdinami sú Jean-Claude Van Damme a jemu podobní. Stret dvoch odlišných svetov však nepredstavuje jadro Richardovho konfliktu s realitou. Pod drsnou maskou sa totiž ukrýva človek, ktorý každodenne zápasí s tieňmi minulosti a ťaživou osamelosťou. Snímka výstižne reflektuje existenciálnu zacyklenosť generácie „Petrov Panov“ – dospelých mužov, ktorí sa kŕčovito držia barličiek vlastného chlapčenstva. Richardovo bytie je pevne ohraničené prácou vo fabrike, počúvaním tvrdej hudby, útekom do sveta komiksov a plagátmi polepenými stenami detskej izby. Okrem otca sa prakticky nestretáva s nikým a blízkych priateľov by divák v jeho živote hľadal márne. Jediným únikom sú pre neho občasné chvíle strávené s frajerkou Lenkou, ktorá sama vychováva malého syna. Richard si ale nedokáže predstaviť, že by sa mal na výchove chlapca podieľať. Tvrdí,...
Zobraziť všetky články