Visegrad Film Forum 2025 Foto: VFF/Robert Tappert

Obklopiť sa ľuďmi, od ktorých sa môžete naučiť viac

Visegrad Film Forum 2025

Daniel Hevier ml.

Písmo: A- | A+

Už po dvanásty raz sa na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU uskutočnilo networkingové a vzdelávacie podujatie Visegrad Film Forum. Platforma, kde sa stretávajú odborníci z filmového priemyslu, rešpektované osobnosti, začínajúci filmári aj laická verejnosť, poskytla koncom marca množstvo zaujímavých projekcií a atraktívnych masterclassov.

Práve možnosť stretnúť ľudí, ktorí sa podpísali pod prelomové diela, pracovali na projektoch s hviezdnymi režisérmi a získali rešpektované miesto vo svojom odbore, patrila medzi najcennejšie aspekty podujatia. Ide o niečo, čo by sa malo podporovať aj do budúcnosti. Pretože ak sa niekto rozhoduje pre cestu filmára alebo filmárky, nie je nič motivujúcejšie než počuť osobné príbehy, ktoré vyvracajú naivné predstavy začiatočníkov, zároveň ich však povzbudzujú k tomu, aby sa nebáli ísť za svojím snom a pracovať aj metódou pokus-omyl.

Hudobný skladateľ a zvukový majster Christopher Benstead a producent Jakub Viktorín na Visegrad Film Forum 2025. Foto: VFF/Robert Tappert
Hudobný skladateľ a zvukový majster Christopher Benstead a producent Jakub Viktorín na Visegrad Film Forum 2025. Foto: VFF/Robert Tappert

Organizátori sa snažili predstaviť viacero zložiek, ktoré sa podieľajú na takom komplexnom druhu umenia, akým je film. Jedným z nich bola aj hudobná zložka, ktorú netvorí len skomponovaná alebo vybraná hudba, ale aj nahrávky zvukov vŕzgajúcich schodov, veľkolepých výbuchov, úderov z bitiek, ako aj zvuky každodenných a obyčajných chvíľ. Práve tieto prvky vytvárajú to, čo nazývame atmosféra a realistickosť. Túto neoddeliteľnú stránku filmu prišiel predstaviť britský filmový skladateľ a zvukový majster Christopher Benstead, ktorý získal Oscara za prácu na filme Gravitácia (r. Alfonso Cuarón, 2013). Rozprával o svojich skúsenostiach a vysvetľoval, prečo je také dôležité spojiť aj zdanlivo nespojiteľné tak, aby sa divák nestratil v záplave zvukov, ale rozpoznal to podstatné.

Ďalšie dve osobnosti z oblasti filmového strihu priniesli pohľady a skúsenosti z inej perspektívy. Kým Američan Jay Rabinowitz získal vzdelanie v prestížnom odbore Cinema Studies na New York University (NYU), Francúzka Juliette Welfling počas svojej prednášky spomenula, že neabsolvovala žiadnu filmovú školu. Obaja sa však zhodli, že je veľmi dôležité počúvať svoju intuíciu, obklopiť sa ľuďmi, od ktorých sa môžete učiť, a zároveň musíte byť pripravení využiť svoju šancu.

Strihačka Juliette Welfling na Visegrad Film Forum 2025. Foto: VFF/Robert Tappert
Strihačka Juliette Welfling na Visegrad Film Forum 2025. Foto: VFF/Robert Tappert

Kľúčovým momentom v kariére oboch strihačov bolo, že si našli svojho „dvorného“ režiséra. V prípade Juliette Welfling to bol Jacques Audiard, s ktorým naposledy spolupracovala na snímke Emilia Pérez. Jej festivalovú projekciu aj osobne navštívila (rovnako aj projekciu filmu Skafander a motýľ, r. Julian Schnabel, 2007). Práca na oscarovej muzikálovej snímke Emilia Pérez bola pre ňu náročná v tom, že bola v oveľa väčšej miere viazaná rytmom než pri rozprávaní „normálneho“ príbehu. Ale aj v tom spočívajú čaro i náročnosť tejto profesie, keď sa potrebujete naladiť nielen na režisérove očakávania, ale aj na variabilitu rôznych žánrov. Táto diverzita nedovoľuje pracovať podľa šablóny, a tak sa každým projektom posúvate ďalej.

Svoje o tom vie aj Jay Rabinowitz, ktorý spolupracoval s režisérmi ako Darren Aronofsky (Fontána, 2006), Curtis Hanson (8. míľa, 2002), no najmä s tvorcom, ktorého režisérske metódy sa vyznačujú veľmi nekonvenčným rozprávačským štýlom – Jimom Jarmuschom. Práve o ňom sa zmienil v rozhovore, ktorý exkluzívne poskytol pre Film.sk: „Pracoval som na skvelých filmoch a mám vynikajúce skúsenosti aj s inými režisérmi, ale nič sa naozaj nevyrovná tomu času, ktorý som strávil s Jimom, a filmom, ktoré sme spolu vytvorili.“ Festivaloví diváci si z ich spolupráce mohli pozrieť film Noc na Zemi (1991).

Strihač Jay Rabinowitz na Visegrad Film Forum 2025. Foto: VFF/Robert Tappert
Strihač Jay Rabinowitz na Visegrad Film Forum 2025. Foto: VFF/Robert Tappert

Visegrad Film Forum ponúka priestor nielen na networking, ale aj na konfrontáciu a výmenu skúseností medzi partnerskými školami, ktoré na podujatí prezentujú svoje krátke filmy. Tentoraz sa predstavila pätica zahraničných škôl. Katolícku univerzitu Károlya Eszterházyho z Maďarska zastupovali tri filmy:intímny pohľad na anorexiu Moje telo (r. Katica Kozma) a snímky Adam sa bojí (r. Mátyás Kovács) a Hodvábnik (r. Süle Lilla Bonita), v ktorých sa riešil medzigeneračný konflikt a stret liberálnejšieho mesta s konzervatívnym vidiekom. Nádejní českí filmári z Filmovej akadémie Miloslava Ondříčka z Písku zaujali emocionálne nabitým filmom Láskou (r. Marina Malysh)a krimi komédiou Jen sympaťáci (r. Jakub Krajský).

Najviac filmov zo všetkých škôl, až päť, predstavila poľská Filmová škola Krzysztofa Kieślowského. Boli medzi nimi napríklad tituly Chlad (r. Daniel Le Hai) s napínavým príbehom staršieho muža napadnutého krajne pravicovými extrémistami, Chatka (r. Bartosz Toboła) s tajuplnou až snovou cestou jednej dvojice na horskú chatu či No to pa! (r. Bartosz Gaczyński) v štýle novej vlny o láske na prvý pohľad. Predstavili sa aj Filmová akadémia Viedeň, Baltská filmová, mediálna a umelecká škola z Tallinnu a, samozrejme, domáca Filmová a televízna fakulta Vysokej školy múzických umení.

Spolu dvadsaťjeden študentských filmov predstavilo nádejné filmárske talenty, ktoré možno jedného dňa budú viesť aj masterclassy pre ďalších záujemcov o túto nádhernú, no náročnú profesiu.

Visegrad Film Forum 2025 Foto: VFF/Robert Tappert

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

prístupnosť v audiovízii Ilustračné foto. Foto: MFDF Jeden svet

ohlasy Prístupnosť médií, umenia a kultúry

O prístupnosti v slovenskej audiovízii sa stále dostatočne veľa nehovorí. Preto možno niekoho prekvapí, že je nám v skutočnosti vlastná a tvorí v podstate organickú súčasť distribučnej stratégie. Všetky cudzojazyčné filmy prinášame slovenskému publiku so slovenskými prekladovými titulkami. A, naopak, naše filmy vypúšťame do sveta s anglickými dialógovými listinami, aby boli potenciálne prístupné aj publikám v iných krajinách. Aj mňa pôvodne priviedlo do oblasti audiovizuálnej prístupnosti práve titulkovanie filmov na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Jeden svet. Spolupracujeme na ňom s Katedrou translatológie Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre pod vedením Doc. Emílie Perez, PhD. Emília Perez predstavila nášmu organizačnému tímu hneď v úvodnom roku spolupráce možnosť pripojiť pri niekoľkých festivalových tituloch okrem prekladových titulkov aj špeciálne popisné titulky. Touto cestou sme ich mohli sprístupniť pre ľudí s poruchami sluchu. Princíp prístupnosti veľmi rýchlo, logicky a organicky expandoval do štruktúr festivalovej organizácie. Spolu s prístupnosťou programu Jedného sveta však rástlo aj uvedomenie si, aké štrukturálne prekážky jej kladie inštitucionálne zázemie, ale aj mentálne nastavenie nášho profesionálneho prostredia. Šesť modulov Korene tohto problému vidím v nedostatočnej informovanosti a absencii tejto témy vo umeleckom a kultúrnom vzdelávaní. A tak som sa rozhodla začať od seba. Na radu Emílie Perez som podstúpila časť ročného diaľkového...
Kino na hranici Grečner Zuzana Kapráliková vo filme Jaškov sen (1996). Foto: archív SFÚ

Kino na hranici uvedie retrospektívu filmov režiséra Eduarda Grečnera

Prehliadka Kino na hranici, ktorá sa každoročne koná v hraničnom poľskom Cieszyne a Českom Těšíne, vo svojom 28. ročníku predstaví tvorbu slovenského režiséra Eduarda Grečnera. Slovenská kinematografia je v jej programe vždy bohato zastúpená. Okrem klasických filmov zo zbierok Slovenského filmového ústavu (SFÚ) ponúkne tento rok viac ako tridsať súčasných slovenských a koprodukčných filmov. Tie sa u poľských divákov a diváčok tešia mimoriadnej obľube. Kino na hranici sa koná v termíne od 29. apríla do 3. mája. Retrospektíva Eduarda Grečnera predstaví spolu šesť filmov. Pôjde o štyri jeho režisérske počiny a dva filmy, na ktorých participoval v iných tvorivých pozíciách. Diváci uvidia jeho tri zásadné filmy, ktoré vznikli v období československej novej vlny. Prehliadka uvedie jeho debut Každý týždeň sedem dní (1964) a nasledujúce filmové adaptácie literárnych diel Nylonový mesiac (1965) a Drak sa vracia (1967).  Věra Křesadlová v Grečnerovom filme Každý týždeň sedem dní (1964). Foto: archív SFÚ Novátorské diela Vo svojom debute Každý týždeň sedem dní Grečner prináša príbeh zo života študentov, ktorí sa aj v čase hrozby jadrovej vojny snažia žiť normálny život, pričom film zachytáva ich pocity strachu a neistoty plynúce z blížiacej sa hrozby. Psychologická dráma Nylonový mesiac hovorí o milostných vzťahoch a generačných konfliktoch v súdobej spoločnosti. Príbeh bratislavského architekta Andreja a krásnej Vandy poukazuje na snahu uniknúť pred vlastnou...
Zobraziť všetky články