Visegrad Film Forum 2025 Foto: VFF/Robert Tappert

Obklopiť sa ľuďmi, od ktorých sa môžete naučiť viac

Visegrad Film Forum 2025

Daniel Hevier ml.

Písmo: A- | A+

Už po dvanásty raz sa na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU uskutočnilo networkingové a vzdelávacie podujatie Visegrad Film Forum. Platforma, kde sa stretávajú odborníci z filmového priemyslu, rešpektované osobnosti, začínajúci filmári aj laická verejnosť, poskytla koncom marca množstvo zaujímavých projekcií a atraktívnych masterclassov.

Práve možnosť stretnúť ľudí, ktorí sa podpísali pod prelomové diela, pracovali na projektoch s hviezdnymi režisérmi a získali rešpektované miesto vo svojom odbore, patrila medzi najcennejšie aspekty podujatia. Ide o niečo, čo by sa malo podporovať aj do budúcnosti. Pretože ak sa niekto rozhoduje pre cestu filmára alebo filmárky, nie je nič motivujúcejšie než počuť osobné príbehy, ktoré vyvracajú naivné predstavy začiatočníkov, zároveň ich však povzbudzujú k tomu, aby sa nebáli ísť za svojím snom a pracovať aj metódou pokus-omyl.

Hudobný skladateľ a zvukový majster Christopher Benstead a producent Jakub Viktorín na Visegrad Film Forum 2025. Foto: VFF/Robert Tappert
Hudobný skladateľ a zvukový majster Christopher Benstead a producent Jakub Viktorín na Visegrad Film Forum 2025. Foto: VFF/Robert Tappert

Organizátori sa snažili predstaviť viacero zložiek, ktoré sa podieľajú na takom komplexnom druhu umenia, akým je film. Jedným z nich bola aj hudobná zložka, ktorú netvorí len skomponovaná alebo vybraná hudba, ale aj nahrávky zvukov vŕzgajúcich schodov, veľkolepých výbuchov, úderov z bitiek, ako aj zvuky každodenných a obyčajných chvíľ. Práve tieto prvky vytvárajú to, čo nazývame atmosféra a realistickosť. Túto neoddeliteľnú stránku filmu prišiel predstaviť britský filmový skladateľ a zvukový majster Christopher Benstead, ktorý získal Oscara za prácu na filme Gravitácia (r. Alfonso Cuarón, 2013). Rozprával o svojich skúsenostiach a vysvetľoval, prečo je také dôležité spojiť aj zdanlivo nespojiteľné tak, aby sa divák nestratil v záplave zvukov, ale rozpoznal to podstatné.

Ďalšie dve osobnosti z oblasti filmového strihu priniesli pohľady a skúsenosti z inej perspektívy. Kým Američan Jay Rabinowitz získal vzdelanie v prestížnom odbore Cinema Studies na New York University (NYU), Francúzka Juliette Welfling počas svojej prednášky spomenula, že neabsolvovala žiadnu filmovú školu. Obaja sa však zhodli, že je veľmi dôležité počúvať svoju intuíciu, obklopiť sa ľuďmi, od ktorých sa môžete učiť, a zároveň musíte byť pripravení využiť svoju šancu.

Strihačka Juliette Welfling na Visegrad Film Forum 2025. Foto: VFF/Robert Tappert
Strihačka Juliette Welfling na Visegrad Film Forum 2025. Foto: VFF/Robert Tappert

Kľúčovým momentom v kariére oboch strihačov bolo, že si našli svojho „dvorného“ režiséra. V prípade Juliette Welfling to bol Jacques Audiard, s ktorým naposledy spolupracovala na snímke Emilia Pérez. Jej festivalovú projekciu aj osobne navštívila (rovnako aj projekciu filmu Skafander a motýľ, r. Julian Schnabel, 2007). Práca na oscarovej muzikálovej snímke Emilia Pérez bola pre ňu náročná v tom, že bola v oveľa väčšej miere viazaná rytmom než pri rozprávaní „normálneho“ príbehu. Ale aj v tom spočívajú čaro i náročnosť tejto profesie, keď sa potrebujete naladiť nielen na režisérove očakávania, ale aj na variabilitu rôznych žánrov. Táto diverzita nedovoľuje pracovať podľa šablóny, a tak sa každým projektom posúvate ďalej.

Svoje o tom vie aj Jay Rabinowitz, ktorý spolupracoval s režisérmi ako Darren Aronofsky (Fontána, 2006), Curtis Hanson (8. míľa, 2002), no najmä s tvorcom, ktorého režisérske metódy sa vyznačujú veľmi nekonvenčným rozprávačským štýlom – Jimom Jarmuschom. Práve o ňom sa zmienil v rozhovore, ktorý exkluzívne poskytol pre Film.sk: „Pracoval som na skvelých filmoch a mám vynikajúce skúsenosti aj s inými režisérmi, ale nič sa naozaj nevyrovná tomu času, ktorý som strávil s Jimom, a filmom, ktoré sme spolu vytvorili.“ Festivaloví diváci si z ich spolupráce mohli pozrieť film Noc na Zemi (1991).

Strihač Jay Rabinowitz na Visegrad Film Forum 2025. Foto: VFF/Robert Tappert
Strihač Jay Rabinowitz na Visegrad Film Forum 2025. Foto: VFF/Robert Tappert

Visegrad Film Forum ponúka priestor nielen na networking, ale aj na konfrontáciu a výmenu skúseností medzi partnerskými školami, ktoré na podujatí prezentujú svoje krátke filmy. Tentoraz sa predstavila pätica zahraničných škôl. Katolícku univerzitu Károlya Eszterházyho z Maďarska zastupovali tri filmy:intímny pohľad na anorexiu Moje telo (r. Katica Kozma) a snímky Adam sa bojí (r. Mátyás Kovács) a Hodvábnik (r. Süle Lilla Bonita), v ktorých sa riešil medzigeneračný konflikt a stret liberálnejšieho mesta s konzervatívnym vidiekom. Nádejní českí filmári z Filmovej akadémie Miloslava Ondříčka z Písku zaujali emocionálne nabitým filmom Láskou (r. Marina Malysh)a krimi komédiou Jen sympaťáci (r. Jakub Krajský).

Najviac filmov zo všetkých škôl, až päť, predstavila poľská Filmová škola Krzysztofa Kieślowského. Boli medzi nimi napríklad tituly Chlad (r. Daniel Le Hai) s napínavým príbehom staršieho muža napadnutého krajne pravicovými extrémistami, Chatka (r. Bartosz Toboła) s tajuplnou až snovou cestou jednej dvojice na horskú chatu či No to pa! (r. Bartosz Gaczyński) v štýle novej vlny o láske na prvý pohľad. Predstavili sa aj Filmová akadémia Viedeň, Baltská filmová, mediálna a umelecká škola z Tallinnu a, samozrejme, domáca Filmová a televízna fakulta Vysokej školy múzických umení.

Spolu dvadsaťjeden študentských filmov predstavilo nádejné filmárske talenty, ktoré možno jedného dňa budú viesť aj masterclassy pre ďalších záujemcov o túto nádhernú, no náročnú profesiu.

Visegrad Film Forum 2025 Foto: VFF/Robert Tappert

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
recenzia Mesto otcov Tomáš Vravník ako syn a Vladimír Javorský ako otec vo filme Mesto otcov. Syne nesie otca na rukách. Foto: ARTILERIA

recenzia Mesto otcov

Nová komediálna dráma Zdeňka Tyca prináša nekompromisnú, punkom nabitú sondu do problematiky alkoholizmu, komplikovaných medziľudských vzťahov, hľadania vlastnej identity aj svojho miesta vo svete. Tridsaťročný Richard pracuje ako zvárač a žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, taktiež Richardom, bývalým učiteľom literatúry. Ich spolužitie sa napriek generačnému rozkolu javí ako harmonické, no vzťah oboch mužov definuje predovšetkým hodnotová priepasť. Kým starší z nich nachádza záľubu v klasickej hudbe Dvořáka a intelektuálnych drámach Bergmana, mladší miluje metal a jeho filmovými hrdinami sú Jean-Claude Van Damme a jemu podobní. Stret dvoch odlišných svetov však nepredstavuje jadro Richardovho konfliktu s realitou. Pod drsnou maskou sa totiž ukrýva človek, ktorý každodenne zápasí s tieňmi minulosti a ťaživou osamelosťou. Snímka výstižne reflektuje existenciálnu zacyklenosť generácie „Petrov Panov“ – dospelých mužov, ktorí sa kŕčovito držia barličiek vlastného chlapčenstva. Richardovo bytie je pevne ohraničené prácou vo fabrike, počúvaním tvrdej hudby, útekom do sveta komiksov a plagátmi polepenými stenami detskej izby. Okrem otca sa prakticky nestretáva s nikým a blízkych priateľov by divák v jeho živote hľadal márne. Jediným únikom sú pre neho občasné chvíle strávené s frajerkou Lenkou, ktorá sama vychováva malého syna. Richard si ale nedokáže predstaviť, že by sa mal na výchove chlapca podieľať. Tvrdí,...
Zobraziť všetky články