Visegrad Film Forum 2025 Foto: VFF/Robert Tappert

Obklopiť sa ľuďmi, od ktorých sa môžete naučiť viac

Visegrad Film Forum 2025

Daniel Hevier ml.

Písmo: A- | A+

Už po dvanásty raz sa na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU uskutočnilo networkingové a vzdelávacie podujatie Visegrad Film Forum. Platforma, kde sa stretávajú odborníci z filmového priemyslu, rešpektované osobnosti, začínajúci filmári aj laická verejnosť, poskytla koncom marca množstvo zaujímavých projekcií a atraktívnych masterclassov.

Práve možnosť stretnúť ľudí, ktorí sa podpísali pod prelomové diela, pracovali na projektoch s hviezdnymi režisérmi a získali rešpektované miesto vo svojom odbore, patrila medzi najcennejšie aspekty podujatia. Ide o niečo, čo by sa malo podporovať aj do budúcnosti. Pretože ak sa niekto rozhoduje pre cestu filmára alebo filmárky, nie je nič motivujúcejšie než počuť osobné príbehy, ktoré vyvracajú naivné predstavy začiatočníkov, zároveň ich však povzbudzujú k tomu, aby sa nebáli ísť za svojím snom a pracovať aj metódou pokus-omyl.

Hudobný skladateľ a zvukový majster Christopher Benstead a producent Jakub Viktorín na Visegrad Film Forum 2025. Foto: VFF/Robert Tappert
Hudobný skladateľ a zvukový majster Christopher Benstead a producent Jakub Viktorín na Visegrad Film Forum 2025. Foto: VFF/Robert Tappert

Organizátori sa snažili predstaviť viacero zložiek, ktoré sa podieľajú na takom komplexnom druhu umenia, akým je film. Jedným z nich bola aj hudobná zložka, ktorú netvorí len skomponovaná alebo vybraná hudba, ale aj nahrávky zvukov vŕzgajúcich schodov, veľkolepých výbuchov, úderov z bitiek, ako aj zvuky každodenných a obyčajných chvíľ. Práve tieto prvky vytvárajú to, čo nazývame atmosféra a realistickosť. Túto neoddeliteľnú stránku filmu prišiel predstaviť britský filmový skladateľ a zvukový majster Christopher Benstead, ktorý získal Oscara za prácu na filme Gravitácia (r. Alfonso Cuarón, 2013). Rozprával o svojich skúsenostiach a vysvetľoval, prečo je také dôležité spojiť aj zdanlivo nespojiteľné tak, aby sa divák nestratil v záplave zvukov, ale rozpoznal to podstatné.

Ďalšie dve osobnosti z oblasti filmového strihu priniesli pohľady a skúsenosti z inej perspektívy. Kým Američan Jay Rabinowitz získal vzdelanie v prestížnom odbore Cinema Studies na New York University (NYU), Francúzka Juliette Welfling počas svojej prednášky spomenula, že neabsolvovala žiadnu filmovú školu. Obaja sa však zhodli, že je veľmi dôležité počúvať svoju intuíciu, obklopiť sa ľuďmi, od ktorých sa môžete učiť, a zároveň musíte byť pripravení využiť svoju šancu.

Strihačka Juliette Welfling na Visegrad Film Forum 2025. Foto: VFF/Robert Tappert
Strihačka Juliette Welfling na Visegrad Film Forum 2025. Foto: VFF/Robert Tappert

Kľúčovým momentom v kariére oboch strihačov bolo, že si našli svojho „dvorného“ režiséra. V prípade Juliette Welfling to bol Jacques Audiard, s ktorým naposledy spolupracovala na snímke Emilia Pérez. Jej festivalovú projekciu aj osobne navštívila (rovnako aj projekciu filmu Skafander a motýľ, r. Julian Schnabel, 2007). Práca na oscarovej muzikálovej snímke Emilia Pérez bola pre ňu náročná v tom, že bola v oveľa väčšej miere viazaná rytmom než pri rozprávaní „normálneho“ príbehu. Ale aj v tom spočívajú čaro i náročnosť tejto profesie, keď sa potrebujete naladiť nielen na režisérove očakávania, ale aj na variabilitu rôznych žánrov. Táto diverzita nedovoľuje pracovať podľa šablóny, a tak sa každým projektom posúvate ďalej.

Svoje o tom vie aj Jay Rabinowitz, ktorý spolupracoval s režisérmi ako Darren Aronofsky (Fontána, 2006), Curtis Hanson (8. míľa, 2002), no najmä s tvorcom, ktorého režisérske metódy sa vyznačujú veľmi nekonvenčným rozprávačským štýlom – Jimom Jarmuschom. Práve o ňom sa zmienil v rozhovore, ktorý exkluzívne poskytol pre Film.sk: „Pracoval som na skvelých filmoch a mám vynikajúce skúsenosti aj s inými režisérmi, ale nič sa naozaj nevyrovná tomu času, ktorý som strávil s Jimom, a filmom, ktoré sme spolu vytvorili.“ Festivaloví diváci si z ich spolupráce mohli pozrieť film Noc na Zemi (1991).

Strihač Jay Rabinowitz na Visegrad Film Forum 2025. Foto: VFF/Robert Tappert
Strihač Jay Rabinowitz na Visegrad Film Forum 2025. Foto: VFF/Robert Tappert

Visegrad Film Forum ponúka priestor nielen na networking, ale aj na konfrontáciu a výmenu skúseností medzi partnerskými školami, ktoré na podujatí prezentujú svoje krátke filmy. Tentoraz sa predstavila pätica zahraničných škôl. Katolícku univerzitu Károlya Eszterházyho z Maďarska zastupovali tri filmy:intímny pohľad na anorexiu Moje telo (r. Katica Kozma) a snímky Adam sa bojí (r. Mátyás Kovács) a Hodvábnik (r. Süle Lilla Bonita), v ktorých sa riešil medzigeneračný konflikt a stret liberálnejšieho mesta s konzervatívnym vidiekom. Nádejní českí filmári z Filmovej akadémie Miloslava Ondříčka z Písku zaujali emocionálne nabitým filmom Láskou (r. Marina Malysh)a krimi komédiou Jen sympaťáci (r. Jakub Krajský).

Najviac filmov zo všetkých škôl, až päť, predstavila poľská Filmová škola Krzysztofa Kieślowského. Boli medzi nimi napríklad tituly Chlad (r. Daniel Le Hai) s napínavým príbehom staršieho muža napadnutého krajne pravicovými extrémistami, Chatka (r. Bartosz Toboła) s tajuplnou až snovou cestou jednej dvojice na horskú chatu či No to pa! (r. Bartosz Gaczyński) v štýle novej vlny o láske na prvý pohľad. Predstavili sa aj Filmová akadémia Viedeň, Baltská filmová, mediálna a umelecká škola z Tallinnu a, samozrejme, domáca Filmová a televízna fakulta Vysokej školy múzických umení.

Spolu dvadsaťjeden študentských filmov predstavilo nádejné filmárske talenty, ktoré možno jedného dňa budú viesť aj masterclassy pre ďalších záujemcov o túto nádhernú, no náročnú profesiu.

Visegrad Film Forum 2025 Foto: VFF/Robert Tappert

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Prameň Záber z filmu Prameň. Foto: Filmtopia

Prameň – ako sa stane, že aj dobrý človek napomáha zlu?

Po svetovej premiére na MFF Karlovy Vary prichádza najnovší film režiséra a producenta Ivana Ostrochovského Prameň od 23. júla aj do slovenských kín. Ešte predtým ho uvedú v sérii predpremiér od 14. júla v bratislavských kinách Lumiére, Edison Filmhub a Nostalgia a takisto v kinách v Rimavskej Sobote a Nitre. Snímka sa vracia do Československa 80. rokov a rozpráva o nútených sterilizáciách Rómok. V Karlových Varoch sa film premietal v Hlavnej súťaži a získal Cenu FIPRESCI pre najlepší film Hlavnej súťaže. „Presvedčila ma najmä téma filmu, ktorá nielenže nebola nikdy v našom prostredí autorsky spracovaná, ale je veľmi málo adresovanou časťou našej histórie. Napriek tomu, že sú nútené sterilizácie rómskych žien niečo, čo spájame hlavne s minulým režimom, faktom je, že pokračovali aj v 90. rokoch, a existuje presvedčenie, že sa do nejakej miery dejú dodnes,“ povedala producentka Prameňa Katarína Tomková zo spoločnosti Punkchart films. Film produkovala spolu s Ivanom Ostrochovským a Albertom Malinovským. Chcel urobiť film o nádeji „Nechcel som nakrútiť film o monštrách a obetiach, ale o tom, ako sa pragmatické úmysly môžu zmeniť na nespravodlivosť, keď prestaneme vidieť jednotlivca a začneme veriť abstraktným predstavám o tom, čo je správne a prospešné pre spoločnosť. O tom, ako ľahko dokážeme racionalizovať svoje presvedčenia,“ hovorí Ivan Ostrochovský. Pod film sa spolu s Marekom Leščákom podpísal aj...
Karlove Vary 2026 ceny Tvorcovia filmu Milovník nie bojovník s Veľkou cenou Súťaže Proxima. Foto: Filmservis MFF Karlove Vary

Ceny vo Varoch získali Milovník, nie bojovník, 33 krokov aj Prameň

Veľkú cenu Súťaže Proxima získal na 60. MFF Karlove Vary debut režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník. Zvláštne uznanie Súťaže Proxima si odniesol slovensko-český film 33 krokov Anny a Šimona Domčekovcov. Filmu Prameň režiséra Ivana Ostrochovského, ktorý festival uvádzal v Hlavnej súťaži, udelili cenu FIPRESCI. „Náš film je o nádeji, blízkosti, ale aj humore,“ povedala pri preberaní Veľkej ceny režisérka Martina Buchelová. Zaujala už svojimi krátkymi filmami. Jej snímka Magic Moments (2016) sa premietala na MFF Toronto. „Debut slovenskej režisérky Martiny Buchelovej je výkrikom filmárskej slobody, plným humoru a formálnych aj scenáristických nápadov. Poďme si užiť leto tak, ako by sme opäť boli násťroční,“ napísal o filme, ktorý ide do distribúcie so žánrovým zaradením romantická komédia, katalóg karlovarského festivalu. Milovník, nie bojovník rozpráva o zamilovanom a trochu stratenom mladíkovi a jeho blízkych. Hlavnú úlohu stvárnil vo filme Adam Kubala. Záber z filmu Milovník, nie bojovník. Foto: NINJA FILM S láskou a ľudskosťou zdoláme prekážky Film vznikol v slovensko-českej koprodukcii, jeho slovenskými producentkami sú Michaela Kaliská a Erika Paulinská zo spoločnosti NINJA FILM. Podľa Kaliskej tvorcov okrem ceny veľmi potešili aj prvé reakcie divákov na ich film. Erika Paulinská upozornila na to, že pri rozvoji mladých talentov je dôležité, aby mali podporu, ktorá je nezávislá a férová. Apelovala na ľudí, aby...
Tak ďaleko tak blízko Záber z filmu Kapitán Dabač. Foto: archív SFÚ

V Berlíne premietnu slovenské a české klasiky

Zámerom prehliadky klasického slovenského a českého filmu v Berlíne pod názvom Tak ďaleko, tak blízko! je prostredníctvom kurátorského výberu priblížiť tamojšiemu publiku kinematografie oboch krajín. Prehliadka, ktorá zo zbierok Slovenského filmového ústavu (SFÚ) ponúkne šesť významných diel slovenskej kinematografie, sa začala 4. júla a potrvá do 6. septembra v berlínskom Zeughauskine. Ako prvý slovenský film uvedie v nedeľu 12. júla komédiu Jána Lacka Šťastie príde v nedeľu (1958). „Filmové tradície Českej a Slovenskej republiky patria medzi najvplyvnejšie filmové kultúry v Európe. V nemecky hovoriacich krajinách sú však prekvapivo málo známe. Z pohľadu Berlína sa zdajú byť na dosah ruky, no ich estetická rozmanitosť, dlhoročné historické skúsenosti a kultúrne vplyvy pôsobia dojmom, akoby boli vzdialené,“ uvádzajú berlínsku prehliadku Tak ďaleko, tak blízko! jej kurátori Ralph Eue, Brigitte Mayr a Michael Omasta. Prehliadka podľa ich slov prezentuje kľúčové trendy, témy a prelomové momenty v českej a slovenskej kinematografii. Od vzniku Československej republiky až po súčasnosť. Chce upriamiť pozornosť na diela, ktoré vynikajú osobitou estetickou citlivosťou a umožňujú komplexnejšie chápať miesto filmu v danom politickom a spoločenskom kontexte. Záber z filmu Šťastie príde v nedeľu. Foto: archív SFÚ Východiskom pre dramaturgiu podujatia bola „prehliadka slovenského filmu na Filmovom festivale v Cottbuse v roku 2021 nazvaná Spotlight: Slovensko, ktorú som vtedy zostavil spolu s programovým...
Zobraziť všetky články