však nie sú len filmom – sú to básne v pohybe, čarovná filmová feéria, ktorá akoby vznikla v spomalenom čase, dýchajúc nostalgiou za strateným svetom. Cítiť z nej absolútny umelecký súzvuk a úprimné priateľstvo medzi režisérom Elom Havettom a tatkom Vincentom.
Tulák kráľom
Havetta si otcovu prozaickú predlohu Nebýva na každom vŕšku hostinec (1966) vzal nie ako pevný scenár, ktorého sa treba držať, ale ako dušu filmu, jemnú tkaninu, do ktorej votkal vlastnú, ľahkú a hlboko melancholickú poetiku. Cítiť v nej šikulovský ťah na bránu – schopnosť všímať si jednoduchých ľudí na okraji spoločnosti, tatkov smútok, radosť, tuláctvo a vieru v malé zázraky, presne tak, ako to opísal vo svojich prvých knihách.
Havetta tento jeho svet nanovo vytvoril ako čiernobielu filmovú mozaiku, kde vojnoví veteráni po prvej svetovej vojne hľadajú kúsok miesta na zemi, harmónium, na ktorom by si zahrali, a pohár vína. Je to film o „ľaliách poľných“, ktoré nesejú ani nežnú, a predsa majú krajšie šaty ako Šalamún.
Havettovo oko so Šikulovým cítením poeticky vykresľujú starý svet slovenskej dediny, kde sa na každom rohu zastavuje čas, kde sa priateľstvo rodí z núdze a chudoby a kde tulák je vlastne kráľom svojho osudu. Ľalie poľné nie sú len filmom; sú to oživené stránky tatových knižiek. Keď sa pozerám na postavy vracajúce sa z vojny do sveta, ktorý už nie je celkom ich, cítim tatov „ťah na bránu“. Keď sa pozerám na Ľalie poľné, akoby som sa ocitla v čase, keď sa všetko ešte len začínalo – slovenský film hľadal svoju tvár a títo dvaja priatelia ju našli v blate dedinských dvorov a na nebi nad nimi.
Vincent je kus krajiny
Na začiatku bola Havettova poetická filmová jazda po debute Slávnosť v botanickej záhrade a tatova literárna stopa, ktorá priniesla do slovenskej literatúry i filmu novú, intímnu citlivosť. Je to nádherné, hravé, smutné dielo, ktoré tu napokon zostalo ako labutia pieseň o kráse obyčajného života. Nakrútili ju v časoch, keď sa sloboda tvorby začínala strácať ako dialóg dvoch tulákov, ktorí si rozumejú bez slov, lebo obaja vedia, že svet sa mení, ale človek ostáva rovnaký – smädný po slobode a po troche tepla.
Havetta netočí dej, komponuje vizuálnu poéziu, v ktorej počuť Šikulovu krídlovku. Je to kus starého sveta, ktorý sa nám pred očami rozpadá, no vďaka ich spoločnému videniu ostáva navždy zakonzervovaný v najčistejšej, tragikomickej kráse. Pre mňa je to aj film o hľadaní domova v čase, keď hostince na vŕškoch pomaly zatvárali svoje brány, ale v srdciach týchto dvoch umelcov bolo ešte stále miesta pre všetkých pocestných.
Keď sa na Ľalie pozerám, nevidím len
