Desaťročia pestuje filmovú kritiku na Slovensku, stále čaká na film o Tisovi.
Ulica je nervózna. Tak vníma Emília Kincelová momenty, keď to v spoločnosti politicky vrie. V mladosti uverila takejto predtuche, čo jej zachránilo život. Z prvej novinárskej skúsenosti začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia musela rýchlo vytriezvieť – opovážila sa totiž komentovať globálny obchod so zbraňami. Tvrdí, že je rada, keď sa niečo deje, i keď nie vždy jej je do smiechu. Možno aj táto črta ju predurčila venovať sa napokon celý život filmovej publicistike a kritike. Pamätá si rôzne obdobia slovenskej kinematografie. V marci oslávila deväťdesiate narodeniny a tvrdí, že slovenský film pozabudol na to, čo hýbe svetom.
Pochádzate z Lučenca. Máte zmiešané korene?
Ak máte na mysli maďarské korene, tie nemám, hoci po maďarsky hovorím. Je to celé trochu zložitejšie. Nie ste prvé, čo sa ma na to pýtate. Zrejme ostala v mnohých falošná predstava, že celé južné Slovensko je maďarské. Omyl. Žilo tam veľa Slovákov, možno viac ako Maďarov, a aj iné národnosti – Nemci, Bulhari a iní.
Mesto Lučenec však počas druhej svetovej vojny spadalo pod Maďarsko. Čo to znamenalo pre vašu rodinu?
Otec bol právnik, starý otec sudca, ale už na penzii. Vo všeobecnosti Slováci, ktorí pracovali v advokácii a vo verejnej správe, nemohli v Maďarsku vykonávať prax. Dosť veľké územie na Slovensku ostalo bez úradov a Zvolen bol ďaleko. Takže dedinky, predovšetkým Lovinobaňa a Mýtna, zastrešovali túto oblasť, presťahoval sa tam súd a iné inštitúcie. Otec sa rozhodol pre Mýtnu a tam som začala chodiť do školy. Starí rodičia ostali v našom dome v Lučenci, čiže boli v zahraničí. Rodičia si vybavili pas, s ktorým nás mama každý piatok večer odviezla do Lučenca, do horthyovského Maďarska, a vracali sme sa späť do Slovenského štátu v nedeľu večer. Takto sme pravidelne pendlovali.
Pre rodičov to muselo byť veľmi frustrujúce. Aké máte na toto obdobie spomienky?
Také, aké decko má – pekné, ale aj smutné. Kým nevypuklo povstanie, v dedinkách bol pokoj. Potom sa to začalo. Bola to hlavná trasa a dosť nepokojná. Otec nás presídlil do ešte menšej dedinky, mal o nás strach. Videla som v našom dvore mŕtvych vojakov a mlelo sa to hore-dole. Školy boli zavreté, mne sa páčilo, že nemusím nikam chodiť, len sa sánkovať a hrať sa s deťmi. Nadšený bol aj môj mladší brat. Výmena „stráže“ prebehla v bohom zabudnutej dedinke bez problémov. Nemci ráno odišli a večer prišli Rusi. Otca pobavili: poučili ho, že inteligent je len lekár a učiteľ, ostatní boli pre nich len zbytočné indivíduá. Vojna by nás bola celkom obišla, keby sa mama nebola ponáhľala za rodičmi do Lučenca. Viezli sme sa na voze a nad nami kanóny pálili na Zvolen. Pamätám si, ako sa mame triasol klobúk. Bola strašná zima, zamrzli mi ruky aj nohy, dlho mi ich liečili. V Lučenci sme napokon našli rozstrieľaný dom a bývali sme istý čas u známych.
Cítili ste ako dieťa strach?
Mám rada, keď sa niečo deje. Myslím si, že som sa nebála, i keď do smiechu mi vždy určite nebolo. Najmä počas poplachov v pivnici, asi preto, že ma tam zachvátila klaustrofóbia, prejavujúca sa nezadržateľným smiechom. Prosto hystéria. O vojnových časoch nerada rozprávam, dodnes mi niektorí neveria, že to, čo sa dialo, bola pravda a nie detská fantázia. Žiaľ, bola to pravda. Aj mne sa to zdá absurdné, ale bola.
Aké bolo obdobie v Mýtnej?
Od rána do večera sa počúvalo rádio, naši občas počúvali správy z Londýna, ako sa vyvíja front. V Mýtnej však bolo kino, išla som tam pri každej možnej príležitosti. Aj v Lučenci som vysedávala v kine, väčšinou dávali maďarské filmy. Vďaka nim som sa naučila po maďarsky. A zároveň ma reč učila aj ulica.
Čím na vás potom zapôsobila povojnová atmosféra?
Možno si ten pocit nevybavujem presne, ale prvé povojnové roky boli najkrajšie roky môjho života. Toľko radosti a nadšenia v ľuďoch, že je koniec vojny, som odvtedy už nezažila. V deň vyhlásenia konca vojny celé námestie v Lučenci plakalo od šťastia. Rusi už boli preč, zrodili sa veľké nádeje, ľudia si plánovali budúcnosť. Bolo to optimistické obdobie, len trvalo krátko.
Zrejme sa čoskoro aj vašej rodiny dotkol rok 1948.
Vysťahovali nás z domu akciou B, ak viete, čo to je. Museli sme opustiť dom, vziať si len to najpotrebnejšie a odísť na vidiek. Otcovi sa podarilo po istom čase zamestnať v nejakej firme v Žiari nad Hronom, začal pracovať ako podnikový právnik. Šťastnou náhodou sa mu potom podarilo vybaviť povolenie na bývanie v Bratislave, rodičia sa ubytovali v podnájme a otec si už mohol zájsť aj do kaviarne. To sa mu však stalo osudným. Vraj tam niečo povedal, vyhlásili ho za nepriateľský živel a skončil v Ilave. Mama sa neskôr zamestnala ako úradníčka v Mototechne. Našťastie, ovládala reči. V tom ma inšpirovala a od detstva viedla.
Mohli ste v Bratislave nastúpiť do škôl?
Na gymnázium som začala chodiť ešte v Lučenci, prvý ročník len tri mesiace, lebo školy tam v rokoch 1944/45 zatvorili. Keď sme potom prišli do Bratislavy, rodičia bývali v jednej izbe v podnájme aj s malým bratom. A ja som prebývala vždy u nejakých známych. Napríklad v rodine Mudrochovcov, lebo s dcérou akademického maliara Natašou sme boli spolužiačky na bratislavskom gymnáziu. Mudrochovci boli tolerantní, mali päť detí a ja som sa stala ich šiestou „ratolesťou“. Chudera zlatá teta Helena, mala čo robiť, aby toľkých divochov ustrážila.
Ovplyvnil otcov kádrový profil vaše ďalšie štúdiá?
K maturite ma nepripustili. Podala som za trištvrte roka dvadsaťtri žiadostí o povolenie zmaturovať. Poslednú žiadosť šťastnou náhodou podpísal jeden slušný úradník s upozornením: „Počúvaj, dievča, ten, čo ti to tu nepovoľuje, je teraz preč. Ja ti to podpíšem, ale ty musíš behom dvoch mesiacov zmaturovať. Toto je tvoja posledná možnosť.“ Okamžite som sa pustila do opakovania celej látky. Napokon som zmaturovala, akurát o rok neskôr ako moji spolužiaci.
A čo vysoká škola?
Keby som sa nebola vydala a nezmenila meno, mala by som problémy. Vydávala som sa veľmi mladá, mala som dvadsaťjeden rokov. Manžel nebol straník, ale ani buržoázny
