Werner Herzog Matúš Ďuraňa a Werner Herzog. Foto: Subtilography

ohlasy Ako som bol na workshope s Wernerom Herzogom

Matúš Ďuraňa

Písmo: A- | A+

Strávil som desať dní na filmovom workshope Extática s režisérskou legendou Wernerom Herzogom. Werner, vždy som bol tvojím fanúšikom, teraz som ešte väčším.

Prvý zázrak  – workshop nebol scam. Extática 2026 sa zjavila na sociálnych sieťach z ničoho nič, bolo treba rýchlo sa prihlásiť, a po vyhlásení výsledkov do týždňa zaplatiť nemalý účastnícky poplatok. V nultý deň workshopu navyše zamrzlo viedenské letisko a môj pôvodný let zrušili. Až nasledujúce ráno, keď ma Werner Herzog s úsmevom staromilého dedka na workshope privítal, moje pochybnosti opadli.

Odkiaľ berie Herzog energiu, netuším. Má 83 rokov, stále nakrúca nové filmy, píše knihy a popritom si uprostred januára odletí na desať dní na Azorské ostrovy viesť workshop pre 50 filmárov z celého sveta. Počnúc prvým dňom je bombardovaný otázkami a on neodmietne zodpovedať ani jednu. Povahou pripomína vojaka – teraz som tu s vami a tak vám venujem každú minútu svojho času, lebo je to tak dobré a správne. Jeho prístup možno zhrnúť vyjadrením: v jednom z mnohých citátov, ktoré odznejú v tomto článku: „Toto nie je metodológia, ktorú Vás učím. To som proste ja.“

Každý primát vie vyrobiť film[1]

O extatickej pravde v dokumentárnych filmoch Wernera Herzoga som napísal teoretickú diplomovú prácu. Videl som 40 jeho filmov, prečítal jeho knihy alebo knihy o ňom, viem, že „filmári tzv. cinéma verité sú len „fotografmi ruín[2]”,” že zjedol topánku[3], preniesol loď cez kopec[4] a prešiel pešo z Mníchova do Paríža, aby Lotte Eisner nezomrela[5]. Vedel som, čo od Herzoga očakávať.

Cieľom workshopu bolo v dvojiciach nakrútiť akýkoľvek krátky film – hraný, dokumentárny, experimentálny… Na workshop sme mali prísť s čistou hlavou bez pripraveného scenára. Mojím parťákom bol Jordan z Kalifornie, ktorý režíruje, strihá a skladá hudbu. Nezvykne však robiť kameru, a tak najväčšou výzvou bolo nájsť zhodu v tom, kto bude kameramanom. Herzogove zadanie bolo voľné – pracujte s krajinou nielen realisticky, ale aj imaginatívne.

Prvé dva dni sme cestovali po ostrove. Miestni producenti vybavili povolenia na niekoľko lokácií a vytvorili databázu zhruba sedemdesiatich lokálnych hercov aj nehercov. Herzogovi sa najviac páčili kulisy jasličkovej pobožnosti medzi výparmi gejzírov a horúcich prameňov v mestečku Furnas, avšak v deň našich obhliadok ich miestni stihli zložiť. Slnečné bezvetrie do pár minút vystrieda víchrica, premýšľam, ako v takom vetre nahrať atmosféry. Ostrov nie je divoký, čo ma trochu sklame, dominujú mu kravy, ktoré tvoria polovicu obyvateľov.

Daj mi Mad Maxa, nie nejaké metafory!

Herzog nie je fanúšik filmových kritikov ani filmových teoretikov. Neznáša, keď niekto pri pitchingu použije slovo „reprezentuje,” je to podľa neho nezmyselný a ničnehovoriaci termín. Tvrdí, že najväčším nepriateľom filmu sú abstraktné idey a konceptualizácia, a preto oceňuje priamočiarosť a jasnosť. Náš film má mať dĺžku od 5 do 10 minút, preto namiesto vytvárania nálad, atmosfér a čakania, musíme ísť rovno k akcii: „Vysaďte kovbojov na kone! Hneď.“

Ďalšou Herzogovou opakovanou frázou počas pitchingu našich filmov bolo: „Rob to, čo sa dá urobiť.“ Komplikované námety zavrhoval už v počiatku a povzbudzoval nás k jednoduchosti. Na námietku, že on predsa preniesol loď cez horu, tak prečo nie aj my, povedal: „Áno, ale ja som od začiatku stopercentne vedel, že to zvládnem.”

Werner Herzog Z workshopu Extática 2026 s Wernerom Herzogom Foto: Subtilography
Z workshopu Extática 2026 s Wernerom Herzogom Foto: Subtilography

Buď krotiteľom nečakaného, akoby to boli levy!

Werner Herzog pristupuje k réžii ako k fyzickej a praktickej aktivite. Režisér musí byť disciplinovaný, vždy pripravený a bdelý, aby zvládol prepísať scénu priamo na lokácii do piatich sekúnd. Ak potrebuje viac ako 4 opakovania na jeden záber, problém nie je v hercoch, ale v samotnej scéne. Riešenie – prepísať scénu priamo počas nakrúcania. „Nesťažuj sa. Keď nakrúcaš film, celý svet je proti tebe, ale ty aj tak musíš pokračovať.“

Režisér musí počas nakrúcania vytvoriť atmosféru dôvery, aby nikto nepochyboval o jeho zámeroch a schopnostiach. Žiaden náznak nervozity nie je povolený. K protagonistom má režisér pristupovať priamo a bez manipulácie. Žiadne dlhé „small talky“ pred ostrou, dôležité je, aby boli všetci plne sústredení na svoj výkon, keď sa zapne záznam kamery. Ak vedie rozhovor, nesmie používať papier s otázkami. „To robia novinári, ale my predsa nie sme novinári.“

Hlavnou postavou nášho krátkeho filmu je teliatko číslo 6474, ktoré nazveme Lola. Lola uteká z farmy k útesom, pretože sa chce pozerať na oceán. To znervózňuje mladého pastiera, ktorému takto zomrelo niekoľko kráv. Ako som zistil, kravy na Azoroch bežne padajú z útesov. Buď necítia nebezpečenstvo z pádu, majú problém s vertikálnym zrakom alebo majú samovražedné sklony. Náš pastier je skutočný farmár Eduardo, ktorý číta mangu a píše vlastné scenáre. Na farme majú 100 kráv a Lola je jedna z jeho najobľúbenejších.

Werner nás pochváli za dobrý casting – Lola je podľa neho výborná jalovica a Eduardo sa k nej správa citlivo a nežne, akoby bola človek. Namiesto dlhých rozhovorov chce, aby sme pred ním nakrúcali a využili dobré počasie. Spolu s ním nás príde pozrieť aj jeho dvorný kameraman, Peter Zeitlinger. Pochádza z Prahy, odkiaľ jeho rodina emigrovala v roku 1968 do Rakúska, a stále rozpráva po česky. Peter je citlivý kameraman, ktorý chce každú scénu vyrozprávať v jednom zábere. Jeho nápady nevieme technicky zrealizovať, tak nám ich aspoň natočí na iphone.

Po večeroch nám s Herzogom zdieľajú svoje skúsenosti z nakrúcania. Werner je aktívny, pripravuje nové filmy, výstavy a knihy. Jeden zo svojich posledných filmov, Family romance[6], natočil v Japonsku s tamojšími nehercami a bez znalosti japončiny. Scenár napísal za 4 dni, nakrúcanie trvalo 10 dní, strih 9 dní a rozpočet bol 50 000 dolárov.

Tesár nesedí na svojich hoblinách

Ako dokáže toľko pracovať? Herzog je odporcom meditácie – vyprázdnenie mysle podľa neho nepomáha kreativite. Radšej číta poéziu a počúva klasickú hudbu, lebo „jedna, dve Beethovenove symfónie a človek má hneď chuť vytvoriť niečo grandiózne“. Inšpiráciu nehľadá v súčasnej ani v minulej kinematografii, tvrdí, že ročne si pozrie maximálne 5 filmov.

Každý film je preňho objavovaním toho, čo môže byť kinematografia. „Neporušujem pravidlá – ja vynachádzam film,“ tvrdí a zároveň dodáva, že nevie, čo je to inšpirácia. Film uňho začína jedným – dvoma obrazmi v hlave a ďalej sa rozvíja, až kým nevznikne scenár. Potom na film zabudne a spomenie si naň až tesne pred nakrúcaním. Nepoužíva storyboardy, všetko si nosí v hlave. Sám si stanovuje prísne obmedzenia a podmienky, aby mohol pracovať efektívne. „Pracuj akoby si operoval srdce: v tichosti a precíznosti rob len to, čo je naozaj nevyhnutné.“ Keď film dostrihá, ihneď ho chce premiérovať, aby naň opäť zabudol, disky založil do trezoru a zase sa pustil do niečoho nového. „Nerobím filmy, aby som niekoho urobil šťastným, ale aby som videl niečo dobré na plátne.“

Svoju neustálu túžbu tvoriť preniesol aj na účastníkov workshopu. Niektoré dvojice nakrútili za pár dní štyri-päť filmov, jednoduché príbehy, prípadne jednozáberovky. Väčšina účastníkov nikdy neštudovala film a boli aj takí, ktorí sa živia inou profesiou, ako architekti, fotografi, maliari alebo vedci a film je pre nich vášňou. Niektorí majú vysoké ambície a chcú pracovať pre National Geographic alebo vyhrávať veľké festivaly, iným stačí kamera a nomádsky život.

Naučil som sa od nich, čo je asertivita. Keď sa Werner spýtal, či má niekto otázku, zdvihlo sa päťdesiat rúk naraz. Aj keď na mňa ukázal prstom, rýchlejšie sa postavil kolega vedľa mňa. Prvýkrát sa mi podarilo stolovať pri Herzogovi až na deviaty deň. Stalo sa aj to, že mi niekto vstúpil do konverzácie s Petrom Zeitlingerom a odviedol si ho stranou. Nesťažujem sa, len konštatujem realitu, aký súťaživý a ambiciózny je svet na západ od nás.

Neakademické prostredie imponovalo aj samotnému Herzogovi. Raz večer sme pozerali videá Brucea Buffera, moderatóra boxerských zápasov kategórie UFC. Sledovali sme jeho schopnosť sústrediť sa a prejsť zo sekundy na sekundu do excitovaného stavu nadšenia pri prezentácii jednotlivých boxerov, na čo Herzog poznamenal: „Radšej skúmajte talent Brucea Buffera, než by ste chodili na hodiny filmovej teórie.“

Tam, kde zúri bitka, máš byť aj ty – priamo uprostred!

Náš film sme napísali, natočili a postrihali za šesť dní. Nabudúce si lepšie rozmyslím, či pristúpim na spoločnú réžiu. Niektoré dvojice sa rozdelili už pred samotným workshopom a každý z nich si nakrútil vlastný film. Iní sa rozdelili počas workshopu a ďalší zase v strižni. Napriek našej rozdielnosti sme to s Jordanom zvládli dotiahnuť do konca a vznikol film Lola dreams of the sea (Lola sníva o mori). Film nie je žiadne terno; ako nám povedal Herzog: „je to rozkošné a hrejivé“.

Okrem Petra Zeitlingera mal workshop ďalšieho nečakaného hosťa – Simona Herzoga. Režisérov syn žije vo Viedni a má svoj start up v oblasti dizajnu udržateľných múzeí a turistických centier. Na Azorské ostrovy prišiel na niekoľkodňovú túru, ale dážď a víchrica ho stiahli k nám na hotel, kde nás učil vylamovať zámky. Werner ho dopĺňa slovami: „Najdôležitejšie je urobiť svoju prácu a nikdy sa nedať chytiť.“ Simon riadi otcov Instagram, a zdá sa, že ich to oboch baví.

Popri strihu filmu sa udial aj futbalový zápas, na ktorý dohliadol samotný Herzog. „Najlepším spôsob, ako sa naučiť réžii je hrávať futbal,“ hovorí, „pretože počas zápasu musíte vedieť odčítať hru a dianie na ihrisku“. To isté sa podľa neho deje aj na filmovom sete. Nezabudne dodať, že scenár k filmu Aguirre, hnev boží napísal v autobuse s ožratými spoluhráčmi počas cesty zo zápasu.

Samotné premietanie našich filmov sa konalo v historickej kinosále v mestečku Ribeira Grande. Po každom filme Herzog vstal, zablahoželal tvorcom a vždy vyzdvihol aspoň jedno pozitívum. Musel tak urobiť tridsaťdvakrát za päť hodín po desiatich dňoch non-stop programu. Ani vtedy nevyzeral čo i len trochu unavený.

Na záver workshopu povedal že „IDFA je festival hlupákov!“ a „Viedeň je hniezdom zmijí“. Ale tiež: „Takže svet je teraz váš!“

Účasť režiséra na workshope podporili Audiovizuálny fond, Literárny fond a Guča films.

Werner Herzog Účastníci a účastníčky workshopu Extática 2026 s Wernerom Herzogom. Foto: Subtilography
Účastníci a účastníčky workshopu Extática 2026 s Wernerom Herzogom. Foto: Subtilography

[1] voľný preklad autora

[2] Minnesotská deklarácia z roku 1999, zdroj: https://montjoies.com/wp-content/uploads/2021/04/84.-eng-Werner-Herzog-Minnesota-Declaration-1999.pdf

[3] Herzog v roku 1978 prehral stávku s Errolom Morrisom, a tak musel zjesť topánku. https://www.youtube.com/watch?v=cNczjk-xLfM

[4] Vo filme Fitzcarraldo, https://en.wikipedia.org/wiki/Fitzcarraldo

[5] Denník zo svojej cesty Herzog knižne publikoval v roku 1978 pod názvom Of Walking in Ice (v českom preklade O chůzi v ledu)

[6] https://www.csfd.sk/film/723354-family-romance-llc/prehlad/

Matúš Ďuraňa a Werner Herzog. Foto: Subtilography

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Kino Lumière október 2026 Záber z filmu Občan Havel. Foto: Negativ Film Productions

tipy z Kina Lumière Reštaurovaní Bertolucci aj Jakubisko a Havel vo filme

Kino Lumière aj v októbri ponúka široký a rôznorodý program, denne uvádza šesť až šestnásť  projekcií. Každý si môže vybrať, čo ho zaujíma, ale je ťažké stihnúť všetko. Preto je tu rubrika Tipy Kina Lumière, ktorá upriami vašu pozornosť na zaujímavosti v mesačnom programe. Budeme radi, ak sa stane pre vás priateľským sprievodcom. Reštaurovaná historická freska od Bertolucciho Tento rok uplynulo presne päťdesiat rokov od vzniku viac ako päťhodinovej historickej fresky 20. storočie (1976) talianskeho majstra réžie Bernarda Bertolucciho. Pri príležitosti výročia filmu, ktorý sa považuje za vrchol režisérovej tvorby, ho Kino Lumière uvedie v reštaurovanej kópii 4K z dielne Fondazione Cineteca di Bologna. 20. storočie zobrazuje polstoročie talianskej histórie – politických otrasov, ekonomických zmien a ľudských osudov prvej polovice 20. storočia – prostredníctvom paralelných životov dvoch detských priateľov. Narodili sa v ten istý deň v roku 1900 na vidieku stredotalianskeho regiónu Emília Romagna, odkiaľ pochádzal sám Bertolucci. Obaja reprezentujú dva póly spoločenského postavenia. Alfredo (Robert De Niro) je dedičom bohatej rodiny veľkostatkárov a Olmo (Gérard Depardieu) zasa synom roľníkov. Film je výnimočný nielen vďaka hereckému obsadeniu na medzinárodnej úrovni (legendy klasického Hollywoodu Burt Lancaster, Sterling Hayden, Donald Sutherland), ale aj podmanivej hudbe Ennia Morriconeho. A tiež pôsobivej kamere Vittoria Storara, za...
Záber z filmu Generál Golian režiséra Juraja Štepku. Foto: Cinemart

Generál Golian sa pýta, ako by sme sa na jeho mieste zachovali

Do slovenských kín prichádza vojnová dráma o mužovi, ktorý vrátil Slovensku tvár. Pred šiestimi rokmi sa režisér Juraj Štepka zahĺbil do štúdia archívov, historických materiálov a kníh s tematikou druhej svetovej vojny. Zaujímal sa o Jána Goliana, dôstojníka československej armády a brigádneho generála, ktorého chcel objaviť pre slovenský film. Silný príbeh tohto hrdinu stojí za to – Ján Golian spolupracoval počas vojny s ilegálnymi odbojovými skupinami a v roku 1944 viedol Slovenské národné povstanie. Režisér spolu so scenáristom Petrom Rajčákom presedeli v diskusiách s historikmi mnohé hodiny, aby sa o ňom dozvedeli čo najviac. Chceli o ňom nakrútiť historicky čo najpresnejší film. Dnes je na svete Generál Golian a po festivalovej premiére na piešťanskom Cinematiku, v Banskej Bystrici a v Bratislave prichádza od 8. októbra do slovenských kín. Hrdinstvo alebo rodina „Jána Goliana v skutočnosti veľmi nepoznáme. Nepostavili sme mu dôstojnú sochu, nenakrútili o ňom hraný film, a pritom ide o jednu z najvýznamnejších osobností našich moderných dejín,“ povedal pre médiá režisér. Práve to bola preňho a pre scenáristu príležitosť napísať jeho príbeh a ukázať ľuďom, že aj malý národ môže mať veľkých synov. Vnímajú ho ako silného človeka, ktorý sa vedel rozhodnúť v okamihu, keď to bolo najťažšie, napriek tomu, že tušil, aké následky bude jeho rozhodnutie znamenať preňho aj pre jeho rodinu. „To...
Polnočná omša Margit Bara, Ladislav Chudík a Hana Meličková vo filme Polnočná omša. Foto: archív SFÚ/Zuzana Mináčová

Polnočná omša  s diskusiou v Kine Lumière

Film Polnočná omša (1962) režiséra Jiřího Krejčíka vydal tento rok Slovenský filmový ústav (SFÚ) na blu-ray nosiči. Pri tejto príležitosti sa v Kine Lumière uskutoční projekcia filmu a diskusia v programovom cykle Kino-Ikon Choice. Počas nej sa zúčastnení hostia budú venovať rôznym aspektom tohto diela. Stretnutie v réžii rovnomenného filmologického časopisu Kino-Ikon sa uskutoční vo štvrtok 8. októbra o 17.00 hod. Vstup na diskusiu je voľný. Filmová adaptácia známej rovnomennej divadelnej hry Petra Karvaša Polnočná omša je dramatickým príbehom malomeštiackej rodiny Kubišových na strednom Slovensku. Jej členovia buď priamo kolaborujú s Nemcami, alebo len túžia prežiť vojnu v bezpečí. Vážnym ohrozením sa pre nich stáva návrat zraneného syna Juraja. Pred časom sa pridal k partizánom a na Štedrý večer roku 1944 sa vracia domov. Je to jeden z menej známych povstaleckých filmov. V širokouhlom zábere ho nakrútil v tom čase v Slovenskej filmovej tvorbe na Kolibe hosťujúci český režisér Jiří Krejčík. Na scenári sa okrem Krejčíka a Karvaša podieľal aj Albert Marenčin, vtedajší vedúci I. tvorivej skupiny Štúdia hraných filmov. Za kamerou stál Rudolf Stahl, autorom hudby bol Zdeněk Liška. Diskusia po filme bude „o histórii jeho vzniku, o peripetiách filmovej adaptácie rovnomennej predlohy Petra Karvaša v kontexte aj jej dovtedajších či neskorších divadelných adaptácií – témou budú otázky dramaturgie, či hereckého...
Zobraziť všetky články