publikácia Václav Macek: Na ceste k samostatnosti

Písmo: A- | A+

Monografia filmového historika, profesora Václava Maceka, ponúka dejiny Katedry filmových štúdií Filmovej a televíznej fakulty VŠMU v kontexte histórie fakulty a školy v rokoch 1949 – 2024. Macek, ktorý katedru roky aj viedol, využíva archívne zdroje, orálnu históriu a nevynecháva ani kontext výučby filmu na Slovensku a v Česku.

Študijný odbor Filmová veda na Slovensku prvýkrát otvorili na Divadelnej fakulte VŠMU v školskom roku 1978/1979 v kombinácii s divadelnou vedou. „V priebehu osemdesiatych rokov sa spočiatku úspešný pokus o konštituovanie filmovej vedy ako študijného odboru na istý čas prerušil. Toto spomalenie sľubného vývoja bolo spôsobené administratívnym rozhodnutím o presunutí odboru z Vysokej školy múzických umení na Univerzitu Komenského. Medzitým však počet filmových odborov na Divadelnej fakulte narastal a zmenila sa aj politická situácia, čo umožnilo 14. 6. 1990 ustanovenie samostatnej Filmovej a televíznej fakulty. V tom istom roku na tejto fakulte vzniká aj samostatná Katedra filmovej vedy. Fungovala až do roku 2003, keď sa začal proces jej transformácie na subkatedru v rámci ateliéru aplikovanej dramaturgie,“ uvádza stránka katedry. Dnes je opäť samostatná. Pod názvom Katedra audiovizuálnych štúdií fungovala niekoľko rokov, od školského roka 2022/2023 sa premenovala na Katedru filmových štúdií.

Viac o nej sa dočítate v Macekovej knihe, ktorá je k dispozícii tu.

Václav Macek je filmový historik, kurátor, profesor Vysokej školy múzických umení v Bratislave, riaditeľ a organizátor Mesiaca fotografie. Zostavil viaceré zborníky. Spolu s filmovou historičkou Jelenou Paštékovou sa podpísal pod Dejiny slovenskej kinematografie (1997). Je tiež autorom kníh Elo Havetta (1990), K dejinám slovenského dokumentárneho filmu (1992), Dušan Hanák (1996), Štefan Uher 1930-1993 (2002), Ján Kadár (2008) a ďalších.

Václav Macek: Na ceste k samostatnosti
Václav Macek: Na ceste k samostatnosti

Stredoeurópsky dom fotografie, Bratislava, 2025, 118 strán

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

recenzia Digger Tom Cruise a Riz Ahmed vo filme Digger. Foto: Itafilm/Warner Bros. Pictures

recenzia Digger

Alejandro González Iñárritu sa vo svojom najnovšom filme Digger pokúša rozpovedať hneď niekoľko príbehov cez optiku znepokojivo aktuálnych otázok. Primárnym ohniskom je príbeh ropného magnáta, ktorého bezohľadná chamtivosť a absolútna absencia morálnych hraníc privádzajú svet k totálnej environmentálnej skaze. Hlavný hrdina Digger predstavuje dokonalé stelesnenie karikatúry človeka zaslepeného mocou – ide o antagonistu v tej najextrémnejšej a najgrotesknejšej forme. Jeho charakter zrkadlí celý prehnitý svet, ktorý ho obklopuje a živí. Je to bizarný egoista a cynik. Bezočivo sa pridŕža toho jediného, čo miluje. Ilúzie, že práve on patrí medzi nedotknuteľnú hŕstku vyvolených, ktorá má právo rozhodovať o hodnote života a existencii samotnej planéty. Avšak v momente, keď sa divák usadí s očakávaním klasickej lineárnej drámy, nastáva doslovný a prekvapujúci zlom, v ktorom nekompromisným pádom štvrtej steny Iñárritu strháva odstup a stavia nás zoči-voči našej spoluvine. Svojou podstatou ide o dielo vyhýbajúce sa šablónam bežného mainstreamu. Zároveň však disponuje dravosťou a energiou, ktorými je schopný osloviť aj širšie publikum. Zaujímavá je najmä spleť dejových liniek. Ich funkčnosť spočíva v tom, že si každá z nich drží svoje tajomstvo až do úplného záveru. Tvorcovia nám tak informácie dávkujú s rafinovanou presnosťou podľa toho, koľko daný okamih vyžaduje. Vďaka tomu pointa zasiahne diváka v správny...
Keby sa holuby premenili na zlato Záber z filmu Keby sa holuby premenili na zlato. Foto: guča films

Nemožno túžiť po niekoho triezvosti viac, než on sám

Česko-slovenský dokumentárny film režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato je českým kandidátom na Oscara. Premiéru mal na festivale v Berlíne. Odniesol si odtiaľ dve ocenenia, vrátane ceny pre najlepší dokumentárny film. Odvtedy získal aj viacero ďalších cien a od 8. októbra je aj v slovenských kinách. Protagonistom filmu Pepy Lubojacki je jej brat David. Žije v podstate na ulici a bojuje so závislosťou od alkoholu. Závislosťou trpia aj ďalší príbuzní režisérky. „Ostrakizácia ľudí žijúcich so závislosťou a so skúsenosťou života na ulici často prehliada faktory, ktoré prispievajú k vzniku a rozvoju závislosti, ako medzigeneračná trauma, trauma v detstve či dospelosti, chudoba alebo sociálne vylúčenie,“ hovorí Pepa Lubojacki. „Filmom som chcela poukázať na zaužívané presvedčenie, že ide o zlyhanie vôle, a naopak ponúknuť citlivú perspektívu prostredníctvom trauma-informovaného prístupu. Takú, ktorá sa na môjho staršieho brata a bratrancov žijúcich na ulici a so závislosťou pozerá cez spomienky, spoločné detstvo a lásku a ukazuje ich ako komplexné bytosti s minulosťou, snami a obavami,“ pokračuje filmárka. „Tento prístup nevníma závislosť ako osobné zlyhanie, ale ako možnú reakciu na bolesť, odcudzenie a nenaplnené citové potreby. Je však pre mňa dôležité ukázať aj to, aké je byť dieťaťom alebo súrodencom človeka so závislosťou. A že je potrebné premýšľať...
Zobraziť všetky články