Záber z filmu Jej telo

VOD: Ropáci, Jej telo

Písmo: A- | A+

Ropáci (r. Jan Svěrák, 1988)
– dostupné na Dafims.sk

Streamovací portál DAFilms.sk nedávno sprístupnil absolventský film Jana Svěráka Ropáci, ktorý v roku 1989 získal študentského Oscara za najlepší zahraničný film. Svěrák v ňom využíva postupy expedičného a prírodovedného dokumentárneho filmu i efektné postupy bábkového filmu na predstavenie nového živočíšneho druhu, ropáka bahnomilného, ktorý sa objavil v silne znečistenom prostredí uhoľných revírov na severe Čiech. Skupina filmárov a vedcov sa vydáva na výpravu k povrchovej uhoľnej bani, ktorej svojrázny strážca s pozoruhodne komickým idiolektom ich zasväcuje do životného štýlu tohto podivuhodného tvora: živí sa totiž fosílnymi palivami, olejnatými splodinami, prípadne polyetylénom a dýcha oxid uhoľnatý. Svěrákov mockument pracuje nielen s humorom, ale aj s napätím typickým pre žánrové filmy. Nechýba v ňom tajomstvo, riziko, pocit ohrozenia, ale i motívy dojímavej záchrany. Ropákom sa v čase ich vzniku podarilo vtipnou a inovatívnou formou upozorniť na problémy znečisťovania životného prostredia, ktoré sú aktuálne aj dnes, hoci v mnohých krajinách sa od ťažby uhlia už upustilo.

Jej telo (r. Natálie Císařovská, 2023)
– dostupné na Dafims.sk

Príbeh krátkeho života mladučkej šampiónky v skoku do vody, ktorá sa po vážnom zranení krčnej chrbtice uplatnila v pornopriemysle, no telo ju krátko na to opäť „zradilo“, nakrútila podľa skutočných udalostí česká režisérka Natálie Císařovská. Ako absolventka histórie a zároveň dokumentárnej tvorby pristúpila vo svojom hranom debute k životnému príbehu Andrey Absolonovej tvorivou metódou, ktorá v sebe spája princípy oral history (svedectvo Andreinej sestry) a odstup, ktorý je vlastný množstvu dokumentárnych filmov. Snímka Jej telo v sebe nenesie žiadne prvky exploatačných filmov, hlavnú postavu zbytočne nesexualizuje, ani sa po vzore množstva životopisných hraných filmov nesnaží fikčným spôsobom dotvárať, čím presne bolo rozhodnutie Andrey Absolonovej stať sa pornoherečkou motivované. Dokonca sa nesnaží domýšľať si, ako mladá žena svoj kariérny prerod prežívala. Jej telo má atribúty módneho retrofilmu, s presne zvolenými priestormi aj kostýmami. Upúta však aj spôsobom snímania, či už prostredníctvom sugestívnych detailov, alebo, naopak, chladných a odťažitých celkov.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z dokumentu Otázka budúcnosti. FOTO: ASFK

recenzia Otázka budúcnosti

Nádielku istoty, že hudobné symboly sa nemenia celé desaťročia, si v bráne do dospelosti môže dovoliť každá maturitná trieda. Navždy sa zachová, já slyším nonstop, som zlý k ženám a you are the dancing queen spravidla na večierku roka nikdy nechýbajú. V súlade s popovým dedičstvom minulosti však maturanti zakaždým tu a teraz čelia otázke, čo ďalej so životom v krajine, kde do osemnástich vyrastali. Pálčivo aktuálne o tom vypovedá dokument Otázka budúcnosti. Šuchorenie statusu Začal sa školský rok, vstupujeme do atmosféry maturitného ročníka bratislavského 1. súkromného gymnázia na Bajkalskej ulici. Práve prebiehajú prípravy na stužkovú slávnosť.  Študenti a študentky by si svoj sviatok chceli riadne užiť, ešte kým sa začnú pripravovať na priebežné maturitné testy, ale do učenia sa musia pustiť už v októbri. Preto si dátum stužkovej naplánovali na 30. september 2023.  Zhodou okolností je to deň, keď sa na Slovensku konajú parlamentné voľby. Voľby, ktoré rozhodnú, akou cestou sa krajina bude v ďalších rokoch uberať. Triedna zostava už dosiahla plnoletosť a v deň stužkovej pôjde voliť po prvý raz. Ráno všetci hodia obálku do urny, večer v oblekoch a róbach konečne pocítia ten našuchorený status dospelosti, po ktorom v kútiku duše túži aj najväčší rebel v ich veku.  Možnosť zachytiť proces generačného uvažovania práve v tejto fáze vývoja bola pre režiséra...
Jozef Ružička / Zdroj: SFÚ

Jozef Ružička

Pochádzal o živnostníckej z rodiny. Jeho otec v okolí Trnavy vyrábal rôznorodé čistiace nástroje ako cirokové metly, pracie kefy či zmetáky. Počas obdobia Slovenského štátu v roku 1942 začal Jozef Ružička pracovať ako asistent kamery vo filmovej spoločnosti Nástup. Mal len osemnásť rokov. Toto rozhodnutie sa preňho stalo zásadným. V tom čase tam už pracovali významné mená našej domácej kinematografie, ako napríklad Karol Krška. V roku 1943 nádejný kameraman nastúpil na povinnú základnú vojenskú službu. Pridelený bol do oddielu na východnom Slovensku. Pred vypuknutím Slovenského národného povstania časť vojska v tomto regióne išla na východný front alebo do pracovných táborov. Práve tam smeroval aj Jozef Ružička. Pobyt v tábore sa, prirodzene, podpísal na jeho zdravotnom stave.  Ružička participoval na audiovizuálnom zachytávaní štátnej propagandy a fašistickej vlády. Pôvodne sa vyučil za fotografa a svoje remeslo ovládal dokonale. Reštauroval viaceré negatívy filmového materiálu a vyhotovené fotografie aj profesionálne upravoval. Dôraz kládol primárne na funkčnú kompozíciu a precízne svietenie. Zameriaval sa rovnako profesionálne na prírodné scenérie ako na výjavy ľudských konštelácií. Práve vďaka tejto schopnosti a správnemu kompozičnému videniu sa mu v Nástupe veľmi darilo. Postupne sa z asistenta kamery vypracoval na pozíciu hlavného kameramana vo vlastnej tvorbe. Najprv pracovali väčšinou len s ľahkými ručnými kamerami, resp. so stredne ťažkými kamerami BH a Šlechta a nechcel sa ich vzdať. Postupne...

Oľga Potroková

Hneď po tom, ako Potroková absolvovala v roku 1955 štúdium fotografie na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave, nastúpila do Štúdia vedecko-populárnych filmov Bratislava ako asistentka kamery (snímačka). Prvým filmom, na ktorom sa podieľala ešte ako Oľga Plačková, bolo Jablko poznania (1955) v réžii Vlastimila Herolda. Ako uvádza Renáta Šmatlákova v profile režisérky a výtvarníčky na portáli SK Cinema, od roku 1956 pracovala ako grafička, od roku 1964 ako výtvarníčka trikov v Štúdiu krátkych filmov. Od roku 1970 sa venovala animovanému filmu ako asistentka animátora, neskôr ako samostatná režisérka a animátorka. „Pre jej výtvarný rukopis je charakteristická kresba farebnými ceruzkami a pastelom, venovala sa aj papierikovej animácii,“ priblížila jej tvorbu Šmatláková. Oľga Potroková napísala scenár k televíznej rozprávke o dvoch chlapcoch a robotovi Srdce (1974) režiséra Jana Dudešeka a ako animátorka sa podieľala na seriáli Venček (1976) režiséra Vladimíra Lehkého. Ako režisérka, výtvarníčka aj animátorka sa podpísala pod televízny animovaný seriál Morské rozprávky (1972 – 1982), ktorý patrí k jej najvýznamnejším dielam. Autorkou námetu, scenára a dramaturgičkou bola Marianna Grznárová a rozprávky nahovoril Ladislav Chudík. Oľga Potroková nakrútila aj viacero krátkych televíznych animovaných filmov ako Najkrajšie ucho na svete (1970) o konflikte zajačích súrodencov s líškou, Myška Plyška (1971) o nespokojnej myške, Jakubkova košeľa (1983) o chlapcovi, ktorý si zašpinil košeľu, Biela Barborka (1984)...
Zobraziť všetky články