Dominik Hronec, kreatívny riaditeľ Film Europe. Foto: Archív D.H.

Zásadné filmy Dominika Hronca

Dominik Hronec, kreatívny riaditeľ spoločnosti Film Europe

Písmo: A- | A+

Filmy ma často viedli cestou, ktorú by som inak nespoznal, hoci som ju cítil. Ako Jack vraví Rose v Titanicu: „Keď skočíš ty, skočím aj ja!“

Ktoré filmy ma ovplyvnili a formovali? Ťažká otázka. Keď na ňu odpoviem, poviem viac o sebe, a keby som na ňu odpovedal o mesiac, odpoviem inak.

Od detstva bolo pre mňa zážitkom, ale aj odmenou a komfortom ísť do kina alebo si požičať videokazetu. Pravidelne sa zamýšľam, ktorý film som prvýkrát videl v kine. Neviem si spomenúť, ale viem, že Titanic (1997) som ako sedemročný videl v kine trikrát. Príbehu Jacka a Rose som veril, ako keby som sledoval dokument. Snívalo sa mi o ňom a hral som sa naň vo vani. Titanic Jamesa Camerona som neskôr videl nespočetnekrát. Keď som bol ako 18-ročný na výlete v Taliansku s mojou priateľkou a terajšou manželkou a v izbe lacného hotela dávali Titanic s talianskym dabingom, vedel som jej preložiť všetky dialógy bez toho, že by som rozumel čo len slovo po taliansky. 

Čo je Cameronov Titanic? Napríklad romantizujúca rozprávka o triednom rozdelení spoločnosti, priepasť v ktorej nedokáže zničiť ani ľadovec. Ako sedemročný som prežíval predovšetkým skvelé dobrodružstvo s detailmi, ktorým som nerozumel, ale bavili ma. Keď som skoro o dvadsať rokov neskôr sedel na univerzite na seminárnej projekcii filmu Život je cesta (1942), kde je scéna dvoch zaľúbencov na výletnej lodi prichytených v odstavenom aute, hneď som vedel, koľko bije.

Počas vysokej školy som objavil mnoho filmov a je mi ľúto, že som to nevyužil viac. Stále čerpám z tohto obdobia. Na škole ma zasiahli filmy ako Východ slnka (1927), Otázka života a smrti (1946), Zatmenie (1962), Andrej Rubľov (1966), Tenká modrá čiara (1988), celá Dogma 95, Perverzný sprievodca filmom (2006), Jednotka príliš rýchleho nasadenia (2007) a mnoho ďalších. Mám normálne zimomriavky, keď píšem tento zoznam. V tomto období som pozerával 3 – 4 filmy týždenne niekoľko rokov.

Asi najviac ma vtedy ovplyvnili filmy, ktorými som sa aj intelektuálne do hĺbky zaoberal: diela Stanleyho Kubricka (najmä Spaľujúca vášeň, 1999) a predovšetkým filmy Terrencea Malicka (najmä Strom života, 2011). Písal som o ich tvorbe odborné práce. Som vďačný najmä za ďalšie objavy, ku ktorým ma tieto filmy priviedli. Vďaka Kubrickovým filmom som nakukol do Freuda, Junga a predovšetkým som šiel študovať náboženstvá. Cez Kierkegaarda som zase nabral odvahu preštudovať Strom života (2011) a čítať Heideggera, ktorého Malick preložil.

Skrátka, filmy ma často viedli cestou, ktorú by som inak nespoznal, hoci som ju intuitívne cítil. Ako Jack vraví Rose v Titanicu: „Keď skočíš ty, skočím aj ja!“ 

Na filmy, po ktorých som skočil, myslím dodnes.

Autor:

Foto: Archív D. H.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Štefan Kvietik a Emília Vášáryová vo filme Medená veža. Foto: Archív SFÚ / Václav Polák

nový pohľad Medená veža

Dá sa o filme populárnom už viac ako päťdesiat rokov povedať ešte niečo nové? Podstatné je, že stále rezonuje a nezapadol do zabudnutia ako mnohé iné diela jeho éry. Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme Medenou vežou (réžia: Martin Hollý, 1970). Monument odolný zubu času Horský film Martina Hollého ml. Medená veža (1970) je priam notoricky známym čriepkom slovenskej kinematografie sedemdesiatych rokov minulého storočia. Hollý, debutujúci snímkou z „veľkej trojky roku 1962“ Havrania cesta, už vtedy ukázal, že v jeho záujme nie je držať sa schém skupinového hrdinstva ani vytvárať nevýrazné, plocho napísané postavy. Zaujali ho autentické ľudské charaktery – komplexné bytosti vymykajúce sa tradičným budovateľským ideálom. Občas pijú alkohol, bijú sa, nelegálne prekračujú štátne hranice, kradnú... A napriek tomu ich v žiadnom prípade nemožno nazvať antagonistami. Hollého pohľad na príbehy postáv je empatický a ľudský. Prečítajte si archívny rozhovor so Štefanom Kvietikom Bez agitácie Vznik režisérových snímok zo začiatku sedemdesiatych rokov, teda „tatranské filmy“ Medená veža a Orlie pierko (1971), motivovala dobová potreba preorientovať slovenskú tvorbu z inovatívnych pokusov novej vlny späť k jednoduchšie uchopiteľnej narácii a zábave. Divák sa chce zabávať. Hollý tento dopyt naplnil – avšak svojsky....
Záber z filmu Tá druhá. Foto: Film Expanded

V tieni súrodenca

Máme ich na očiach, ale často ich nevidíme. Sklenené deti vyzerajú ako obyčajné deti, doma však žijú v tieni súrodenca, ktorý si vyžaduje väčšiu pozornosť rodiny. Observačný dokumentárny film Tá druhá režisérky Marie-Magdaleny Kochovej približuje prehliadanú tému zdravých súrodencov v rodinách s deťmi so špeciálnymi potrebami. Johana má osemnásť rokov a po maturite sa chystá odísť z rodného malomesta na vysokú školu. Posledný ročník na strednej škole je pre ňu náročnejší než pre jej spolužiakov – vo svojej rodine má totiž nezastupiteľnú úlohu. Denne pomáha so starostlivosťou o mladšiu sestru s postihnutím. Cez všetku lásku sa musí vymaniť z očakávaní blízkeho okolia, nájsť si vlastný priestor a opustiť sestrin tieň. „O deťoch žijúcich s postihnutím a ich rodičoch sme počuli mnoho príbehov. Rodičia však nie sú jediní, ktorí sú silne ovplyvnení špeciálnymi potrebami svojich detí. Často to sú ešte ich súrodenci, bratia a sestry, ktorí sú okolnosťami nútení predčasne dospieť, aby pomáhali s náročnou rodinnou situáciou. Preto som si ako svoju protagonistku vybrala Johanu a rozhodla sa natočiť film, ktorý sprostredkuje perspektívu týchto súrodencov, sklenených detí, tých druhých,“vysvetlila režisérka. „Jej príbeh je tiež mojím príbehom, rovnako ako príbehom milióna ďalších ľudí po celom svete žijúcich v podobnej situácii. Aj ja som sestrou dievčatka s postihnutím. Vyrastala som po jej...
Zobraziť všetky články