Tu sú moje Zásadné filmy prvej dekády života. To sme ešte mali telku, potom nastal nejaký konflikt s káblovkou, otec bral na ľahkú váhu, že nás vypnú, oni nás vypli a zlaté časy sa skončili. Odvtedy som toho zas tak veľa nevidel. Na Krížnik Potemkin som zízal schovaný pod hojdacím kreslom, na ktorom sedeli moji rodičia, […]
Trainspotting búra predstavu o význame filmu. Chronologicky sú dva filmy, ktoré ma zásadne ovplyvnili, každý však z úplne iného dôvodu. Na strednej škole ma kamarát z internátu vytiahol na film, v ktorom je vraj skvelá hudba. A mal pravdu. A nielen to. Trainspotting úplne zbúral moju dovtedajšiu predstavu o význame filmu. Bolo to okolo roku 1998! To, ako radikálne zobrazil […]
21 gramov je surový, erotický a až bolestivo nežný tanec smrti. Lebo sú filmy a filmy. „Koľko životov žijeme? Koľkokrát zomierame? Hovorí sa, že presne v momente smrti sme všetci ľahší o 21 gramov…“ (epigraf z filmu 21 gramov, 2003) Sú filmy a filmy. Niektoré som videla viackrát a po týždni dokázala zabudnúť, o čom boli. Iné sa stali osobnou […]
Film má moc vytvárať komunitu. Aj vďaka tomu dnes mladá filmárka cíti, že má svoje miesto vo svete. Z filmov si väčšinou pamätám len málo. Záber, svetlo, atmosféru, náladu alebo moje vlastné myšlienkové či emočné rozpoloženie. Namiesto hĺbkových analýz si teda dovolím v zábleskoch porozprávať o tom, akým je pre mňa film dôležitým životným sprievodcom. […]
Road movie Revaza Čcheidzeho ukazuje, ako gruzínske chečečury držia človeka nad vodou. O kúsoček širšie než úplne detskými očami som začala svet postupne vnímať počas sivých, normalizačných, konsolidačných a hnusných sedemdesiatych. Biedne obdobie. O vykĺbení doby z pántov svedčí aj to, že okrem vtedy kultového kina Mladosť som asi najviac dobrých filmov videla v Dome československo-sovietskeho priateľstva, v Dessewffyho paláci […]
Filmový režisér György Kristóf píše o tom, čím ho zaujali diela Ingmara Bergmana, Andreja Tarkovského, Mikea Leigha, Roya Anderssona či Akiho Kaurismäkiho. Film ako taký prišiel do môjho života pomerne neskoro. Nechodil som ani do kina. Až po strednej škole, po divokejšej puberte, som študoval filozofiu na univerzite a často som sa stretával aj so študentmi antropológie. […]
Sú filmy, ktoré sa zjavia odnikiaľ a zlomia vám srdce. Presne to spôsobil Totem.
Dokument Žiadna iná krajina (2024) zásadne určil moje ďalšie uvažovanie o filme ako médiu. Keďže moja imaginácia vznikala a rozvíjala sa medzi detskou knihou Jiřího Trnku Zahrada a skúmaním mlokov v našej záhrade na Vtáčniku, zo slovenských filmov sú pre mňa zásadné práve tie „záhradné“ – Šulíkova Záhrada (1995) a Havettova Slávnosť v botanickej záhrade (1969). […]
Najkrajšie filmové zážitky sa mi spájajú so seminárom Galiny Kopaněvovej, ktorá ma učila na Katedre divadelnej a filmovej vedy na Karlovej univerzite v Prahe. Študovala som tam tesne pred pádom socializmu. Spomínam si najmä na jej prednášky v bývalom Dome slovenskej kultúry na ulici Na příkopě, vždy spojené s premietaním nejakého zaujímavého filmu. Šarmantná a […]
Stále v ňom ostáva túžba vyhľadávať v umení radosť a hravosť. Preto má rád Zlomené kvety aj Ružové sny.
Filmy ma často viedli cestou, ktorú by som inak nespoznal, hoci som ju cítil. Ako Jack vraví Rose v Titanicu: „Keď skočíš ty, skočím aj ja!“
Večný svit s ľahkosťou hovorí o bezradnosti a zúfalstve v boji s prázdnotou a bolesťou.
