Filmový klub v kine Metro, neskôr Artkino Metro v Trenčíne. Každý pondelok artové filmy. Práve tam som postupne objavoval filmy ako trilógia Tri farby, Ďalších 10 minút, filmy Pedra Almodóvara a Larsa von Triera, škandinávsku kinematografiu, Jima Jarmuscha či Davida Lyncha.
Človek sa na filmy začne pozerať inak, keď sa na ich vzniku začne sám podieľať. Pri filmovom strihačovi to platí obzvlášť. Začnete si všímať tempo, rytmus, spôsob, akým film funguje v čase, ako sa jednotlivé zábery skladajú a ako spolu vytvárajú význam.
Strávil som tak nekonečné dni objavovaním možností filmového strihu. Výraznú zmenu v mojom vnímaní filmového rozprávania priniesli filmy Aaltra (r. Benoît Delépine, Gustave Kervern), pomalá road movie z Belgicka s čiernym humorom, a podobne aj tvorba Roya Anderssona, najmä jeho „antipríbeh“ Ty, ktorý žiješ. Nehybná kamera. Dlhé melancholické celky bez strihu. Precízne komponované mizanscény s viacerými plánmi. Herci pôsobiaci takmer ako súsošia, potlačená farebnosť a špecifické svietenie. Všetko smeruje k tomu, aby naplno vynikla absurdnosť situácie a tragikomickosť jednotlivých scén. Žiadne rýchle strihy, žiadne klasické strihové postupy, skôr akoby sme sledovali divadelný záznam. Vo filme absentuje samotná akcia, gradácia aj klasická trojaktová štruktúra. Napriek tomu Anderssonovo štylizované rozprávanie prináša miestami až mrazivú pointu.
Práve toto ma ovplyvnilo asi najviac – uvedomenie si, že film nemusí fungovať iba prostredníctvom klasického príbehu, dynamického strihu, pestrosti záberov či výraznej dramaturgickej gradácie. Dôležité môže byť aj samotné sústredenie na filmový obraz: ako funguje, čo v ňom vzniká a čo všetko dokáže divák vnímať, keď mu dáme dostatok času.
Skúsil som tento princíp preniesť aj do vlastnej tvorby dokumentárneho filmu. Dlhšie obrazové celky, samozrejme, prinášajú riziko nudy. Na druhej strane však takáto práca s obrazom bez výrazného zásahu strihu môže v dokumente pôsobiť omnoho autentickejšie.
