Ja, Earl a dievča na zomretie
Odkedy si pamätám, film ma nejakým spôsobom obklopoval. Ako väčšina detí deväťdesiatych rokov som mala svoju rutinu postavenú okolo televízora, s večierkou najneskôr o 21:00. Aj preto som sa k viacerým kultovým filmom dostala až neskôr, v dospelosti.
Tým, že ma vždy bavili kombinácie rôznych žánrov a prístupov, je pre mňa náročné vybrať len jeden zásadný film. Mohla by som hovoriť o filmoch ako Je t’aime, je t’aime (r. Alain Resnais), Karaoke Blues (r. Aki Kaurismäki), Až přijde kocour (r. Vojtěch Jasný), Medená veža (r. Martin Hollý) alebo 5. október (r. Martin Kollar). A mohla by som pokračovať ďalej.
Film, ktorý ma však svojou jednoduchosťou a nápadom nadchol, je Ja, Earl a dievča na zomretie (r. Alfonso Gomez-Rejon).
Bez banálnej otázky
Hlavná postava Greg a jeho „spolupracovník“ Earl spolu natáčajú amatérske filmy a svet berú skôr s odstupom. Greg mi svojím vystupovaním miestami nápadne pripomína Holdena Caulfielda z románu Kto chytá v žite, čo je doposiaľ jedno z mojich najobľúbenejších diel. Obaja ironizujú všetko okolo seba a pritom je zrejmé, že si nevedia rady s vlastnými emóciami.
Neviem, čo ma na filme bavilo viac – či
