Medzinárodný festival krátkych filmov v Oberhausene si v kontexte slovenskej kinematografie občas pripomíname – skrz dávne úspechy – ako unikátnu prehliadku hľadačstva, nonkonformity, antimainstreamu. Od dekády manifestu si drží úroveň smerodajnej festivalovej udalosti. U nás ešte stále v diskusiách vášnivo riešime jasné „zaradenie“ filmov, ako sú 5 October či Hotel Úsvit. Ostatný, 63. ročník festivalu v Oberhausene (11. – 16. 5.) ideálne ilustroval márnosť podobného druhového či žánrového rozlišovania, vymedzovania hraničnej oblasti filmových experimentov, resp. kritického ozvláštňovania doc-fi či iných hybridov. Samozrejmosť a inovatívnosť prekročenia nielen žánrových hraníc vo filmoch napríklad z hlavnej medzinárodnej súťaže (56 filmov, 33 krajín) boli obdivuhodné. Stačí, ako to už dávnejšie vyjadril Gustav Deutsch, že film je a bodka. Za všetky spomeniem päťminútový warholovský testovací záber tváre mladej herečky, dokumentujúci jej majstrovstvo, v sérii štyroch krátkych etúd AAA (Mein Herz) od Katariny Zdjelar alebo víťazný film festivalu – čínske Neskoré leto (r. Cchuej I). V súťaži sa Oberhausen snaží čo najskôr detegovať nové impulzy i talenty (z 56 filmov 29 svetových premiér!), v archívnych programoch programoch odkrýva nielen sily tradície, ale i možnosti novej inšpirácie (program „mestských filmov“ zo švédskej filmotéky). Aj SFÚ by sa mohol budúci rok (55. výročie) pokúsiť takto prekvapiť… Krátky film zo Slovenska v programe festivalu opäť chýbal. Možno aj preto, že na ňom už dlhé roky chýbajú aspoň ako diváci naši mladí adepti filmovej tvorby (letenka z Viedne stojí okolo 100 eur). Publikum v Oberhausene tvoria predovšetkým študenti, nielen z nemeckých univerzít a rôznych (kunst)hochschule. Orientujú sa a učia sa vidieť. Inak by časom ani oni nemali šancu.

Martin Kaňuch