Igric pozýva fanúšikov filmu na oslavu

Písmo: A- | A+

Najstaršie filmové ceny na Slovensku, Igric, sa budú tento rok udeľovať už tridsiatypiatykrát. Galavečer Igric, ktorý každoročne vysiela Dvojka, je naplánovaný na nedeľu 22. 9. a zúčastniť sa ho môžu aj filmoví fanúšikovia, ktorí udeľovanie cien podporia v crowdfundingovej kampani.

V závislosti od sumy, akou v kampani záujemcovia a záujemkyne prispejú, môžu získať rôzne odmeny. Organizátori ponúkajú nielen vstupenky na slávnostný galavečer či podpiskarty od laureátov a laureátiek Igrica, ale tiež VIP miesta v hľadisku, možnosť nalíčiť sa podľa vybranej filmovej hviezdy, odovzdanie ceny víťazovi či víťazke počas galaprogramu, poďakovanie v záverečných titulkoch programu či účasť na masterclasse s Božidarou Turzonovovou.

Z výťažku zbierky chcú organizátori pokryť napríklad náklady na výrobu bronzových zliatín sošky Igric podľa návrhu sochárky Erny Masarovičovej či náklady na prenájom priestorov DK Zrkadlový háj, kde sa jubilejný 35. ročník odovzdávania cien IGRIC bude konať. Ceny Igric možno podporiť tu.

Ceny Igric sa udeľujú od roku 1967, v roku 1970 ich zasiahla normalizácia a ceny prestali udeľovať. Ich novodobá história sa potom začala písať až v roku 1993. Organizátormi a vyhlasovateľmi ceny sú Slovenský filmový zväz, Únia slovenských televíznych tvorcov a Literárny fond. Slovenský filmový ústav je partnerom podujatia. Držiteľmi Igrica sú také osobnosti ako Juraj Jakubisko, Dušan Hanák, Ladislav Chudík, Božidara Turzonovová, Emília Vášáryová, Zuzana Kronerová, Stanislav Párnický, Albert Marenčin, Štefan Uher, Dušan Trančík, Milan Lasica a mnohí ďalší.

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Film Potopa režiséra Martina Gondu získal päť sošiek ocenenia Slnko v sieti a šiestou je divácka cena. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Slnko v sieti: Buďme ostražití

Keď som už tu, tak skúsim, zažartoval a skromno-zvodne sa usmial pod fúz Maroš Kramár. Pri vyhlásení laureáta ocenenia Slnko v sieti za najlepší hraný film roku 2025 si vzal bez škrupulí ponúknutý priestor slobodne sa vyjadriť. Vyzretá osobnosť svojej generácie, herec neprávom potopený v komerčnej zábave, typ, ktorý by sa patrilo vidieť v slovenskom filme v krásnej, hlbokej úlohe, si zo samého žartu aj povzdychol, že vlani nič nenatočil. Stojac pred plnou sálou bratislavskej Starej tržnice však nechcel hovoriť o sebe. Rozprával o športovcoch, vedcoch, umelcoch, ktorí reprezentujú našu krajinu vo svete. Predovšetkým však hovoril o filmároch z domácej scény prepojených na celú Európu. Pretože práve im patril štvrtkový večer plný oslavy. Herec Maroš Kramár na odovzdávaní ocenení Slnko v sieti 2026. Foto: SFTA/Zdenko Hanout Slovo, ktorému sa nedalo vyhnúť Maroš Kramár vyzdvihol najväčšie úspechy našej filmárskej obce v blízkom aj ďalekom svete, veď ich stále pribúda. A keďže ide o umeleckú produkciu zákonite reflektujúcu svet, v ktorom žijeme, nevidel najmenší dôvod nebyť angažovaným. Pomaly a iste tak smeroval k slovu, ktorému sa už nedalo vyhnúť: hanba. Adresoval ho presne a priamo: premiérovi Slovenskej republiky, vládnej garnitúre, ministerstvu kultúry a jeho reprezentácii a napokon verejnoprávnej televízii. Tá sa totiž práve unúvala nepodať divákom na Slovensku správu o tom, akí ľudia dnes pôsobia vo filmovej brandži, ako...
recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca Záber z filmu Posledný Hebrej z Hlohovca. Foto: Filmtopia

recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca

Hlohovec. Mesto s bohatou históriou, podľa archeológov osídlené už v paleolite. Prvá písomná zmienka zo začiatku 12. storočia. Traduje sa, že bolo pomenované podľa hlohu, kríka s ostročervenými plodmi a vetvičkami ozbrojenými pichľavými ostňami. A traduje sa, že Kristova tŕňová koruna bola uvitá práve z neho. Mesto, ktoré sa stalo hlavným dejiskom nového filmu dokumentaristu Arnolda Kojnoka Posledný Hebrej z Hlohovca (2026). Pred druhou svetovou vojnou tvorili Židia v Hlohovci približne desatinu obyvateľstva, vyše osemsto duší. Po vojne sa ich vrátilo necelých 40 a dnes tam ich prítomnosť vôbec necítiť. Demografický oblúk, žiaľ, vôbec nie ojedinelý pre „slovákštátne“ mestské osídlenia, no i tak nástojčivo hodný zaznamenania, popísania, zopakovania, poučenia, zaujatia stanoviska. Autorského, ale najmä diváckeho. Vo filme totiž okrem mnohého iného napríklad prebehne takýto rozhovor preživšej pani a režiséra: „Čo chceli, to robili. Došli a si zobrali. Otvorili skriňu, zvesili obraz...“ „A vy ste poznali tých ľudí?“ „Samozrejme.“ „A im to nebolo trápne?“ „Nie.“ A iný pán z tvárí Hlohovčanov po svojom návrate domov vyčítal: „A vy ste sa vrátili? To sklamanie, že sme to prežili...“ Zvykneme takéto správy vyvažovať vyzdvihovaním tých, ktorí Židom počas holokaustu pomáhali. Aj v Kojnokovej snímke sa takí nájdu. Nesporne si zaslúžia našu hlbokú úctu a obdiv, hoci nie morálne, no reálne boli v ringu ľahkou mušou váhou proti superťažkej. Na oficiálnej internetovej stránke...
Zobraziť všetky články