Stalo sa za 30 dní

Písmo: A- | A+

Vo veku 68 rokov zomrel 3. mája slovenský dramatik, bábkový režisér a autor kníh pre deti Ján Uličiansky. Pôsobil v Bábkovom divadle v Košiciach, bol šéfdramaturgom Hlavnej redakcie pre deti a mládež v Slovenskom rozhlase a od roku 1991 aj pedagógom na VŠMU v Bratislave. Do dejín krátkeho filmu sa zapísal námetmi a scenármi k trom televíznym animovaným seriálom pre deti ‒ Hrdinovia siedmich morí, Máme EmuSnehuliacke rozprávky.

Vo veku 75 rokov zomrel 9. mája televízny režisér Emil Preisach. V slovenskej televízii začínal pred 40 rokmi ako osvetľovač, neskôr pôsobil ako redaktor kultúry v Hlavnej redakcii Televíznych novín a po štúdiách dokumentárnej tvorby na VŠMU ako režisér spravodajských relácií. Po roku 1989 sa špecializoval predovšetkým na réžiu športových prenosov, položil aj základy športového komentovania.

V piatok 10. mája sa v Ríme uskutočnila medzinárodná konferencia Animácia pre deti za železnou oponou 1945 ‒ 1989, ktorej súčasťou bola filmová projekcia troch animovaných filmov zo zbierok Národného filmového archívu SFÚ – Janko Hraško u kúzelníka od Viktora Kubala, Maľovanky – Spievanky: Jar Heleny Slavíkovej-Rabarovej a Ako Jožinko menil až vymenil Vladimíra Pikalíka. Premietané filmy uviedla filmová historička Eva Šošková, ktorá na konferencii predniesla aj príspevok Úvod do histórie slovenského animovaného filmu.

Film Mátyása Priklera Moc získal cenu za najlepšiu scénografiu na filmovom festivale Neisse-Nysa-Nisa, ktorého 21. ročník sa konal 14. ‒ 19. mája v česko-poľsko-nemeckom pohraničí. Cenu pre Michala Lošonského a Annu Nyitrai udelilo mesto Görlitz.

Český herec, tanečník, choreograf a režisér Vlastimil Harapes zomrel 15. mája vo veku 77 rokov. Za svoje baletné výkony získal množstvo medzinárodných ocenení. Ako herec sa predstavil filmami Starci na chmeli (1964), Markéta Lazarová (1967), Jak vytrhnout velrybě stoličku (1977) či Jak dostat tatínka do polepšovny (1978). Milovníci hororových rozprávok si ho môžu pamätať aj z filmu Panna a netvor (1978) Juraja Herza, kde sa objavil po boku Zdeny Studenkovej.

Pri príležitosti 70. narodením Zdeny Studenkovej 20. mája odvysielala Dvojka dokumentárny portrét Zdena Studenková – sila a krehkosť z cyklu Herečky. Streamovací portál DAFilms.sk si herečkine narodeniny pripomenul filmom Všetko čo mám rád (1992) Martina Šulíka. Zlatú palmu z festivalu v Cannes si odniesla americká tragikomédia Anora režiséra Seana Bakera o striptérke, ktorá sa vydá za syna z rodiny ruských oligarchov a jeho rodičia sa vyberú do New Yorku, aby sobáš anulovali.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Lapilli / Zdroj: Film Expanded

recenzia Lapilli

Lapilli otvárajú zábery morskej hladiny snímanej z idúcej lode a dunivý, takmer útrobný zvuk trieštiacich sa vĺn. Autorský hlas hovorí: „Prichádzam v momente, keď sa kyslík vydal na ústup.“ Znie to záhadne, priam nepreniknuteľne. Vzápätí obrazy mora vystrieda vyprahnutá krajina, popraskané dno jazera, z ktorého sa vplyvom devastujúcej ľudskej činnosti stala toxická pustatina. Filmové obrazy Lapilli, zábery vyschnutého Aralského jazera, ale aj iných lokalít s nerastnými kvetmi, podivuhodnými farbami skalných stien a kryštalických štruktúr však nie sú nepreniknuteľné. Skrýva sa za nimi autorkina naliehavá potreba hovoriť o smrti, strate a trúchlení. Nejde to hneď; nejde to priamo. Preto Ďurinová použije metaforu o vysychaní jazera a metonymiu kyslíka na ústupe. Je to akási rétorická a poetická fyzikálna chémia. A je to alchýmia. Paula Ďurinová chce hovoriť príbeh svojich starých rodičov, experimentálneho fyzika a učiteľky prekladateľky so záľubou v horách, meditácii a dychových cvičeniach, ktorí krátko po sebe podľahli kovidovému zápalu pľúc, no nemôže prestať myslieť na vysychanie jednej z najväčších vnútrozemských vodných plôch na svete. Navyše sa potrebuje ponoriť do seba. Preto zostupuje do jaskyne, preto nám hovorí, že smútok má svoje štádiá; je ich päť alebo sedem. Päť alebo sedem (z môjho pohľadu šesť) je aj implicitných častí filmu: štádium vyschnutého jazera (hľadania slov, filmovej formy), štádium vodopádu (výtrysku života,...
Záber z filmu Dozorkyňa / Zdroj: ASFK

recenzia Dozorkyňa

Dozorkyňa je čítankou psychologického trileru. Napriek tomu, že má svoje ošúchané stránky, odpísané z iných filmov z väzenského prostredia, stále je to poctivá psychologická dráma, ktorá mrazí nielen svojím severským prostredím. Dej sleduje prísnu, no sympatickú dozorkyňu Evu v stredných rokoch, ktorá pracuje v mužskej väznici. Pôsobí na oddelení pre mladých mužov odsúdených za ľahké zločiny, kde vďaka vzájomnému rešpektu medzi väzňami a dozorkyňou vládne príjemná, takmer táborová atmosféra. Tvorcovia filmu výrazne pracovali aj s dekoráciami a výpravou, aby si pomohli v minimalistickom rozprávaní. Postavami vo veľmi presnej, ale stručnej expozícii sú tak aj široké a presvetlené chodby v symetrickej kompozícii, ktorá evokuje pravidelnosť a poriadok nastolené Evou na oddelení. Eva každého z väzňov pozná po mene, venuje sa im nad rámec svojich povinností a vedie krúžok meditácie, vďaka čomu si ju hneď obľúbime. Takéto uvoľnené pomery však zároveň vyvolávajú napätie, pretože čakáme, kedy krehkosť vzťahov, nutne obmotaných mocenskou dynamikou, pukne. Obzvlášť, ak vzťah tvorí žena (príznačne pomenovaná Eva), ktorej je spoločensky pripisovaná menšia moc, ale v tomto prípade jej povolanie prináša dominanciu voči mužom, ktorých pozícia je vo väzení v porovnaní so stereotypmi mimo tejto inštitúcie podradená. Prostredie väzenia prináša aj napätie podporené strachom z minulosti odsúdených chlapcov a mužov, ktorú režisér naschvál nešpecifikuje, aby nám predstavivosť pracovala na plné obrátky, vždy...
Zobraziť všetky články