Stalo sa za 30 dní

Písmo: A- | A+

Vo veku 68 rokov zomrel 3. mája slovenský dramatik, bábkový režisér a autor kníh pre deti Ján Uličiansky. Pôsobil v Bábkovom divadle v Košiciach, bol šéfdramaturgom Hlavnej redakcie pre deti a mládež v Slovenskom rozhlase a od roku 1991 aj pedagógom na VŠMU v Bratislave. Do dejín krátkeho filmu sa zapísal námetmi a scenármi k trom televíznym animovaným seriálom pre deti ‒ Hrdinovia siedmich morí, Máme EmuSnehuliacke rozprávky.

Vo veku 75 rokov zomrel 9. mája televízny režisér Emil Preisach. V slovenskej televízii začínal pred 40 rokmi ako osvetľovač, neskôr pôsobil ako redaktor kultúry v Hlavnej redakcii Televíznych novín a po štúdiách dokumentárnej tvorby na VŠMU ako režisér spravodajských relácií. Po roku 1989 sa špecializoval predovšetkým na réžiu športových prenosov, položil aj základy športového komentovania.

V piatok 10. mája sa v Ríme uskutočnila medzinárodná konferencia Animácia pre deti za železnou oponou 1945 ‒ 1989, ktorej súčasťou bola filmová projekcia troch animovaných filmov zo zbierok Národného filmového archívu SFÚ – Janko Hraško u kúzelníka od Viktora Kubala, Maľovanky – Spievanky: Jar Heleny Slavíkovej-Rabarovej a Ako Jožinko menil až vymenil Vladimíra Pikalíka. Premietané filmy uviedla filmová historička Eva Šošková, ktorá na konferencii predniesla aj príspevok Úvod do histórie slovenského animovaného filmu.

Film Mátyása Priklera Moc získal cenu za najlepšiu scénografiu na filmovom festivale Neisse-Nysa-Nisa, ktorého 21. ročník sa konal 14. ‒ 19. mája v česko-poľsko-nemeckom pohraničí. Cenu pre Michala Lošonského a Annu Nyitrai udelilo mesto Görlitz.

Český herec, tanečník, choreograf a režisér Vlastimil Harapes zomrel 15. mája vo veku 77 rokov. Za svoje baletné výkony získal množstvo medzinárodných ocenení. Ako herec sa predstavil filmami Starci na chmeli (1964), Markéta Lazarová (1967), Jak vytrhnout velrybě stoličku (1977) či Jak dostat tatínka do polepšovny (1978). Milovníci hororových rozprávok si ho môžu pamätať aj z filmu Panna a netvor (1978) Juraja Herza, kde sa objavil po boku Zdeny Studenkovej.

Pri príležitosti 70. narodením Zdeny Studenkovej 20. mája odvysielala Dvojka dokumentárny portrét Zdena Studenková – sila a krehkosť z cyklu Herečky. Streamovací portál DAFilms.sk si herečkine narodeniny pripomenul filmom Všetko čo mám rád (1992) Martina Šulíka. Zlatú palmu z festivalu v Cannes si odniesla americká tragikomédia Anora režiséra Seana Bakera o striptérke, ktorá sa vydá za syna z rodiny ruských oligarchov a jeho rodičia sa vyberú do New Yorku, aby sobáš anulovali.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z dokumentu Otázka budúcnosti. FOTO: ASFK

recenzia Otázka budúcnosti

Nádielku istoty, že hudobné symboly sa nemenia celé desaťročia, si v bráne do dospelosti môže dovoliť každá maturitná trieda. Navždy sa zachová, já slyším nonstop, som zlý k ženám a you are the dancing queen spravidla na večierku roka nikdy nechýbajú. V súlade s popovým dedičstvom minulosti však maturanti zakaždým tu a teraz čelia otázke, čo ďalej so životom v krajine, kde do osemnástich vyrastali. Pálčivo aktuálne o tom vypovedá dokument Otázka budúcnosti. Šuchorenie statusu Začal sa školský rok, vstupujeme do atmosféry maturitného ročníka bratislavského 1. súkromného gymnázia na Bajkalskej ulici. Práve prebiehajú prípravy na stužkovú slávnosť.  Študenti a študentky by si svoj sviatok chceli riadne užiť, ešte kým sa začnú pripravovať na priebežné maturitné testy, ale do učenia sa musia pustiť už v októbri. Preto si dátum stužkovej naplánovali na 30. september 2023.  Zhodou okolností je to deň, keď sa na Slovensku konajú parlamentné voľby. Voľby, ktoré rozhodnú, akou cestou sa krajina bude v ďalších rokoch uberať. Triedna zostava už dosiahla plnoletosť a v deň stužkovej pôjde voliť po prvý raz. Ráno všetci hodia obálku do urny, večer v oblekoch a róbach konečne pocítia ten našuchorený status dospelosti, po ktorom v kútiku duše túži aj najväčší rebel v ich veku.  Možnosť zachytiť proces generačného uvažovania práve v tejto fáze vývoja bola pre režiséra...
Jozef Ružička / Zdroj: SFÚ

Jozef Ružička

Pochádzal o živnostníckej z rodiny. Jeho otec v okolí Trnavy vyrábal rôznorodé čistiace nástroje ako cirokové metly, pracie kefy či zmetáky. Počas obdobia Slovenského štátu v roku 1942 začal Jozef Ružička pracovať ako asistent kamery vo filmovej spoločnosti Nástup. Mal len osemnásť rokov. Toto rozhodnutie sa preňho stalo zásadným. V tom čase tam už pracovali významné mená našej domácej kinematografie, ako napríklad Karol Krška. V roku 1943 nádejný kameraman nastúpil na povinnú základnú vojenskú službu. Pridelený bol do oddielu na východnom Slovensku. Pred vypuknutím Slovenského národného povstania časť vojska v tomto regióne išla na východný front alebo do pracovných táborov. Práve tam smeroval aj Jozef Ružička. Pobyt v tábore sa, prirodzene, podpísal na jeho zdravotnom stave.  Ružička participoval na audiovizuálnom zachytávaní štátnej propagandy a fašistickej vlády. Pôvodne sa vyučil za fotografa a svoje remeslo ovládal dokonale. Reštauroval viaceré negatívy filmového materiálu a vyhotovené fotografie aj profesionálne upravoval. Dôraz kládol primárne na funkčnú kompozíciu a precízne svietenie. Zameriaval sa rovnako profesionálne na prírodné scenérie ako na výjavy ľudských konštelácií. Práve vďaka tejto schopnosti a správnemu kompozičnému videniu sa mu v Nástupe veľmi darilo. Postupne sa z asistenta kamery vypracoval na pozíciu hlavného kameramana vo vlastnej tvorbe. Najprv pracovali väčšinou len s ľahkými ručnými kamerami, resp. so stredne ťažkými kamerami BH a Šlechta a nechcel sa ich vzdať. Postupne...

Oľga Potroková

Hneď po tom, ako Potroková absolvovala v roku 1955 štúdium fotografie na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave, nastúpila do Štúdia vedecko-populárnych filmov Bratislava ako asistentka kamery (snímačka). Prvým filmom, na ktorom sa podieľala ešte ako Oľga Plačková, bolo Jablko poznania (1955) v réžii Vlastimila Herolda. Ako uvádza Renáta Šmatlákova v profile režisérky a výtvarníčky na portáli SK Cinema, od roku 1956 pracovala ako grafička, od roku 1964 ako výtvarníčka trikov v Štúdiu krátkych filmov. Od roku 1970 sa venovala animovanému filmu ako asistentka animátora, neskôr ako samostatná režisérka a animátorka. „Pre jej výtvarný rukopis je charakteristická kresba farebnými ceruzkami a pastelom, venovala sa aj papierikovej animácii,“ priblížila jej tvorbu Šmatláková. Oľga Potroková napísala scenár k televíznej rozprávke o dvoch chlapcoch a robotovi Srdce (1974) režiséra Jana Dudešeka a ako animátorka sa podieľala na seriáli Venček (1976) režiséra Vladimíra Lehkého. Ako režisérka, výtvarníčka aj animátorka sa podpísala pod televízny animovaný seriál Morské rozprávky (1972 – 1982), ktorý patrí k jej najvýznamnejším dielam. Autorkou námetu, scenára a dramaturgičkou bola Marianna Grznárová a rozprávky nahovoril Ladislav Chudík. Oľga Potroková nakrútila aj viacero krátkych televíznych animovaných filmov ako Najkrajšie ucho na svete (1970) o konflikte zajačích súrodencov s líškou, Myška Plyška (1971) o nespokojnej myške, Jakubkova košeľa (1983) o chlapcovi, ktorý si zašpinil košeľu, Biela Barborka (1984)...
Zobraziť všetky články