Víťazom Fest Anče je Hlas sirén

Písmo: A- | A+

Sedemnásty ročník Medzinárodného festivalu animácie Fest Anča, ktorý sa v Žiline konal od 25. do 30. 6., vyvrcholil vyhlásením mien ocenených režisérok a režisérov.

Anča Award za Najlepší krátky animovaný film získal a celkovým víťazom festivalu sa stal Hlas sirén od režiséra Gianluigiho Toccafonda. Snímka je poetickou rozpravou o sile hlasu v priestore medzi morom a súšou. Morská panna pod vodnou hladinou žije s dvoma dcérami, ktoré od narodenia prenasledujú predátori. Porotcovia hlavnej súťaže Waltraud Grausgruber, Gabriel Gabriel Garble a Daniel Gray sa rozhodli tomuto filmu udeliť hlavnú cenu, pretože je „rovnako vizuálne veľkolepý ako zvukovo fascinujúci“. Na snímke oceňujú, že „odhodlané a húževnaté postavy sa vyznačujú výraznou víziou krásy a symbolmi sily matriarchátu. Ovládajú svoj vesmír, dokážu tvoriť v smrti aj v živote.“

Čestné uznanie v rovnakej kategórii získala režisérka Pernille Kjaer s filmom Jar, ktorý s určitou dávkou mystiky rozpráva o čakaní na jar na odľahlom statku, kde do snov vkĺzajú domáci duchovia. Porota na filme vyzdvihla jeho „trpezlivé rozprávanie a drzý vzhľad.“ Cenu Anča Award za najlepší slovenský animovaný film si odniesol študent animácie Niko Mlynarčík za Bolavlk. Filmy Hlas sirén a Bolavlk sa tak stali oprávnenými súťažiť v kategórii krátkych filmov na nasledujúcom ročníku Academy Awards®.

Hlavná porota udelila ocenenie Anča Award aj za Najlepší študentský krátky animovaný film snímke Vlákna od Zhen Li, ktorá ukazuje ako dokáže romantický vzťah splesnivieť. Členovia hlavnej poroty sa o filme vyjadrili nasledovne: „Všetky naše zmysly sú nasmerované cez mikroskopický pohľad, ktorým postava odkrýva objekt svojich túžob. Táto zrnitosť sa odráža vo vizuálnom dizajne aj v pohybe, telo je mystické a zároveň nabité hmotou.“

V kategórii študentských filmov porota udelila aj špeciálne uznanie. Putovalo filmu Rúry.

V slovenskej súťaži zvíťazil už spomínaný študentský film Bolavlk režiséra Nika Mlynarčíka, ktorý komplexne rozpráva o online obťažovaní a manipulácii v internetovej komunikácii. Porota slovenských súťažných filmov v zložení Nikita Diakur, Élodie Dermange a Benoît Berthe Siward na filme vyzdvihla „úprimný, svieži a jedinečný príbeh, vďaka ktorému sme zabudli, že sme v kine.“

Špeciálne uznanie v rovnakej kategórii dostal film Ahoj leto režisérskeho dua Martina Smatanu a Veroniky Zacharovej za „hravosť, vynikajúci realizačný výkon a schopnosť filmu osláviť letné prázdniny vo všetkých ich odtieňoch a podobách.“

Videoklipová porota v zložení Helga Fodorean, Dávid Štumpf a Helena Hájková udelila ocenenie Anča Award americkej režisérke Amande Bonaiuto za klip D’un Feu Secret. Špeciálne uznanie dostal videoklip Worm režisérov Mattisa a Yoanna Dovierovcov.

O najlepšom filme pre deti rozhodla špeciálna detská porota, ktorá sa rozhodla udeliť ocenenie Anča Award kórejskému filmu Baterková mama.

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Jozef Ružička / Zdroj: SFÚ

Jozef Ružička

Pochádzal o živnostníckej z rodiny. Jeho otec v okolí Trnavy vyrábal rôznorodé čistiace nástroje ako cirokové metly, pracie kefy či zmetáky. Počas obdobia Slovenského štátu v roku 1942 začal Jozef Ružička pracovať ako asistent kamery vo filmovej spoločnosti Nástup. Mal len osemnásť rokov. Toto rozhodnutie sa preňho stalo zásadným. V tom čase tam už pracovali významné mená našej domácej kinematografie, ako napríklad Karol Krška. V roku 1943 nádejný kameraman nastúpil na povinnú základnú vojenskú službu. Pridelený bol do oddielu na východnom Slovensku. Pred vypuknutím Slovenského národného povstania časť vojska v tomto regióne išla na východný front alebo do pracovných táborov. Práve tam smeroval aj Jozef Ružička. Pobyt v tábore sa, prirodzene, podpísal na jeho zdravotnom stave.  Ružička participoval na audiovizuálnom zachytávaní štátnej propagandy a fašistickej vlády. Pôvodne sa vyučil za fotografa a svoje remeslo ovládal dokonale. Reštauroval viaceré negatívy filmového materiálu a vyhotovené fotografie aj profesionálne upravoval. Dôraz kládol primárne na funkčnú kompozíciu a precízne svietenie. Zameriaval sa rovnako profesionálne na prírodné scenérie ako na výjavy ľudských konštelácií. Práve vďaka tejto schopnosti a správnemu kompozičnému videniu sa mu v Nástupe veľmi darilo. Postupne sa z asistenta kamery vypracoval na pozíciu hlavného kameramana vo vlastnej tvorbe. Najprv pracovali väčšinou len s ľahkými ručnými kamerami, resp. so stredne ťažkými kamerami BH a Šlechta a nechcel sa ich vzdať. Postupne...

Oľga Potroková

Hneď po tom, ako Potroková absolvovala v roku 1955 štúdium fotografie na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave, nastúpila do Štúdia vedecko-populárnych filmov Bratislava ako asistentka kamery (snímačka). Prvým filmom, na ktorom sa podieľala ešte ako Oľga Plačková, bolo Jablko poznania (1955) v réžii Vlastimila Herolda. Ako uvádza Renáta Šmatlákova v profile režisérky a výtvarníčky na portáli SK Cinema, od roku 1956 pracovala ako grafička, od roku 1964 ako výtvarníčka trikov v Štúdiu krátkych filmov. Od roku 1970 sa venovala animovanému filmu ako asistentka animátora, neskôr ako samostatná režisérka a animátorka. „Pre jej výtvarný rukopis je charakteristická kresba farebnými ceruzkami a pastelom, venovala sa aj papierikovej animácii,“ priblížila jej tvorbu Šmatláková. Oľga Potroková napísala scenár k televíznej rozprávke o dvoch chlapcoch a robotovi Srdce (1974) režiséra Jana Dudešeka a ako animátorka sa podieľala na seriáli Venček (1976) režiséra Vladimíra Lehkého. Ako režisérka, výtvarníčka aj animátorka sa podpísala pod televízny animovaný seriál Morské rozprávky (1972 – 1982), ktorý patrí k jej najvýznamnejším dielam. Autorkou námetu, scenára a dramaturgičkou bola Marianna Grznárová a rozprávky nahovoril Ladislav Chudík. Oľga Potroková nakrútila aj viacero krátkych televíznych animovaných filmov ako Najkrajšie ucho na svete (1970) o konflikte zajačích súrodencov s líškou, Myška Plyška (1971) o nespokojnej myške, Jakubkova košeľa (1983) o chlapcovi, ktorý si zašpinil košeľu, Biela Barborka (1984)...
Zobraziť všetky články