Vravím si, že ak mainstreamové diváctvo dospeje k takejto interpretácii pokračovania príbehu o mafiánskom bosovi, režisérovi Jakubovi Kronerovi a scenáristovi Mirovi Šifrovi sa podarilo nájsť správnu odpoveď na kritiku voči filmovému portrétovaniu skutočného zločinca v čase, keď žiada o podmienečné prepustenie. V recenzii prvej časti MIKI som filmu vyčítala nekonzistentné stvárnenie skutočného protagonistu a epizodické rozprávanie, ktoré ilustrovalo známe fakty zo života Mikuláša Černáka. Je potešujúce, že druhá časť ČERNÁK na tieto neduhy trpí v oveľa menšej miere. Bez ohľadu na kritické výhrady sa MIKI stal rekordérom návštevnosti roka 2024 – pozrelo si ho 390-tisíc divákov a diváčok. Ponechajme bokom, že ak by išlo o gangsterku o fiktívnom mafiánovi a nie o príbeh inšpirovaný skutočnými osobami a udalosťami, dozaista by nevyvolala toľko kontroverzie a sotva by vzbudila taký záujem publika. A vynechajme tiež úvahu o tom, či je rozdelenie filmu na dve časti a zároveň spracovanie vo forme minisérie producentskou stratégiou, ktorá ctí princíp hodnoty za peniaze, alebo ide o maximálnu exploatáciou jedinej látky. Druhý diel totiž prichádza do kín v čase rastúcej spoločensko-politickej nestability. A v recepčnom poli nachádza diváctvo scitlivené na obraz bezvládia, chaosu a prerastania politickej moci organizovaným zločinom. Hoci sa viaže na obdobie spred vyše dvadsiatich rokov, rezonuje s dnešnou realitou a nedôverou v štát. Ak dokáže žánrovou formou demaskovať ich korene, nezaškodí sa tejto kolektívnej (seba)reflexii podrobiť...