Záber z filmu Stanislava Barabáša Zvony pre bosých. Foto: FPÚ

Zvony pre bosých v hviezdnej spoločnosti

Písmo: A- | A+

Festival klasických filmov vo francúzskom Lyone uvedie aj film Stanislava Barabáša.

Prestížny festival klasických filmov Lumière v Lyone patrí k najdôležitejším podujatiam v oblasti prezentácie filmových diel zo zlatého fondu svetovej kinematografie. Slovenská kinematografia už v minulosti uviedla na tomto festivale viacero filmov. Tento rok ju zastupuje digitálne reštaurovaná vojnová dráma Stanislava Barabáša Zvony pre bosých.

Festival Lumière sa zameriava na významné diela z histórie kinematografie a upozorňuje na dôležitosť ich zachovania aj v súčasnosti. Jeho program je venovaný reštaurovaným klasickým filmom a retrospektívam i poctám významných filmových tvorcov. Dôležitou súčasťou festivalu je značka Lumière Classics. Jej zámerom je zdôrazniť dôslednú a aktívnu prácu filmových archívov z celého sveta, ktorá spočíva v obnove, reštaurovaní a uvedení klasických filmov opäť do „života“. Najlepšie reštaurované filmy 20. storočia, z nich niektoré aj menej známe alebo zabudnuté v archívoch, predstavuje Lumière Classics exkluzívne každý rok v sekcii Poklady a kuriozity. Práve táto sekcia sprístupní v dvoch projekciách aj film Stanislava Barabáša Zvony pre bosých, a to v dvoch projekciách. Festival sa koná od 11. do 19. októbra.

V náruči prírody

Podobne ako v debute Pieseň o sivom holubovi (1961), aj v dráme Zvony pre bosých (1965) režisér reaguje na udalosti 2. svetovej vojny a Slovenské národné povstanie.

Ústrednými postavami filmu sú dvaja kamaráti – partizáni, ktorí pri návrate k svojej jednotke vlečú so sebou nemeckého vojaka. Uprostred beznádejne pustých hôr sa tak ocitnú ľudia z dvoch nepriateľských táborov. Kým partizáni strácajú kontakt s jednotkou, Nemec stráca nádej, že sa mu podarí vyviaznuť z tejto zložitej situácie. Vizualizácia kameramana Vincenta Rosinca zmenila nekonečnú bielu krajinu na pútavé filmové prostredie. Postavy v ňom raz vynikajú, inokedy sa strácajú vo veľkej náruči prírody.

Barabášov film sa v sekcii Poklady a kuriozity nachádza napríklad s filmami The Window to Luna Park (1957) Luigiho Comenciniho, The Secret Killer (1965) Roberta Hosseina alebo Faraón (1965) Jerzyho Kawalerowicza.

„Pre slovenskú kinematografiu je úspechom, že klasické slovenské filmy, ktoré prešli procesom obnovy a digitálneho reštaurovania môžu byť uvedené na takom dôležitom festivale, akým je Lumière Lyon. Často to predurčuje ďalší festivalový život filmu a pre prezentáciu nášho audiovizuálneho dedičstva v zahraničí je to veľmi dôležité,“ hovorí Rastislav Steranka, riaditeľ Národného kinematografického centra SFÚ.

Podľa neho ide o „najdôstojnejší spôsob, akým sa klasický slovenský film, naše audiovizuálne dedičstvo, po desaťročiach od svojho vzniku opäť dostáva k divákom po celom svete“.

Od Kubala po Grečnera

V minulosti sa na festivale Lumière premietlo už viacero digitálne reštaurovaných slovenských diel. Prvým z nich bol animovaný film Krvavá pani (1980) Viktora Kubala, festivaloví diváci mali možnosť vidieť aj Ľalie poľné (1972) Ela Havettu, tragikomédiu Prípad Barnabáš Kos (1964) Petra Solana, dva filmy Martina Hollého Noční jazdci (1981) a Prípad pre obhajcu (1964), ako aj drámu Eduarda Grečnera Drak sa vracia (1967).

Uvedenie na tomto prestížnom festivale klasických filmov je podľa Rastislava Steranku „významným zadosťučinením a ohodnotením našej systematickej práce na poli uchovávania, ochrany a sprístupňovania slovenského filmového dedičstva“.

Viac informácií o festivale Lumière Lyon nájdete TU.

Zoznam filmov Lumière Classics nájdete TU.

Viac informácií o filme Zvony pre bosých (r. Stanislav Barabáš) v databáze SK Cinema nájdete TU.

Radovan Lukavský a Ewa Krzyżewska vo filme Zvony pre bosých. Foto: archív SFÚ

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Igric 2026 Dušan Dušek Foto: Miro Nôta

ohlasy Igric 2026

Na udeľovaní Igricov ocenili mnoho skvelých filmových osobností slovenskej kinematografie. No ako slávnostné podujatie večer vyznel bizarne a hraničil s gýčom. Tá upútavka na náš film je asi veľmi nedočkavá, keď sa už dvakrát objavila mimo poradia, zavtipkoval herec Juraj Loj, keď sa na plátne – už v správnom okamihu – objavil ako Vítězslav Mácha v česko-slovenskom filme Zbormajster. Vzápätí si na piatkovom slávnostnom odovzdávaní filmových cien Igric za rok 2025 prevzal tvorivú prémiu za mužský herecký výkon. Zdvorilo poďakoval a vo svojom krátkom príhovore dôrazne hovoril aj o svojej manželke Zuzane Kanócz, ktorá ho neúnavne podporuje aj vo chvíľach, keď jeho sebavedomie klesá a podlieha vnútornej neistote. Bol úprimný a hovoril presvedčivo. O postave z filmu, ktorú stvárnil, sa však nevyjadroval, hoci bol za ňu konečne ocenený. Čo ostalo porote V Česku tento príbeh muža, sexuálne zneužívajúceho maloleté dievčatá, síce získal Cenu českej filmovej kritiky za najlepší film minulého roka a hlavná predstaviteľka Kateřina Falbrová si dokonca prevzala Českého leva. Cestu koprodukčnej drámy inšpirovanej skutočnými udalosťami do televízneho vysielania však na čas zahatala žaloba jednej z reálnych obetí dirigenta speváckeho zboru Bambini di Praga. Pred polrokom to pravdepodobne mohlo mať vplyv aj na ocenenia Slnko v sieti. Zbormajster nezískal cenu v žiadnej z kategórií. Pritom niet pochýb, že...
Eduard Grečner Filmový režisér Eduard Grečner v roku 2021. Foto: Miro Nôta

Eduard Grečner

Hoci sa mu podarilo realizovať iba niekoľko celovečerných filmov pre kiná, patrí k najvýznamnejším slovenským filmovým režisérom. A zrejme i k najstarším žijúcim. Filmový a dabingový režisér, scenárista, básnik a pedagóg Eduard Grečner sa 21. septembra dožíva 95 rokov. „Umelecké formovanie Eduarda Grečnera vnímam ako určitý evolučný proces. Pôvodne začal na pražskej FAMU študovať filmovú réžiu, zo zdravotných dôvodov však v štúdiu nemohol pokračovať a nakoniec sa stal absolventom odboru scenáristiky,“ povedal režisér Maroš Brázda, ktorý o Grečnerovi pred niekoľkými rokmi nakrútil dokumentárny portrét Pravda je to najdôležitejšie. „Chýbali mu cvičenia, prax, ktorú iní režiséri nadobúdali už počas štúdia. On prax získaval až pri samotnej tvorbe. Istý čas síce pôsobil ako asistent Štefana Uhra, nejaké skúsenosti teda získal pozorovaním, teoretické znalosti si ale v praxi mohol overiť až pri vlastnom nakrúcaní. Z tohto pohľadu sa režisérom stal ,priskoroʻ. Na druhej strane ako filmár – teoretik vedel už dávno predtým veľmi presne postulovať požiadavky, ako by sa kinematografia mala vyvíjať a ako sa vymedziť voči predchádzajúcej generácii, aby sa konečne stala súmerateľnou s inými kinematografiami vo svete,“ dodal. Od básní k filmu Umeleckú kariéru začínal Grečner poéziou v štyridsiatych rokoch minulého storočia, keď ju publikoval časopisecky. „Akákoľvek tvorba je vzácna a viac-menej záhadná. Veľmi veľa vecí som napísal ako poéziu, kým som prišiel na to, že...
Zobraziť všetky články