Záber z filmu Stanislava Barabáša Zvony pre bosých. Foto: FPÚ

Zvony pre bosých v hviezdnej spoločnosti

Písmo: A- | A+

Festival klasických filmov vo francúzskom Lyone uvedie aj film Stanislava Barabáša.

Prestížny festival klasických filmov Lumière v Lyone patrí k najdôležitejším podujatiam v oblasti prezentácie filmových diel zo zlatého fondu svetovej kinematografie. Slovenská kinematografia už v minulosti uviedla na tomto festivale viacero filmov. Tento rok ju zastupuje digitálne reštaurovaná vojnová dráma Stanislava Barabáša Zvony pre bosých.

Festival Lumière sa zameriava na významné diela z histórie kinematografie a upozorňuje na dôležitosť ich zachovania aj v súčasnosti. Jeho program je venovaný reštaurovaným klasickým filmom a retrospektívam i poctám významných filmových tvorcov. Dôležitou súčasťou festivalu je značka Lumière Classics. Jej zámerom je zdôrazniť dôslednú a aktívnu prácu filmových archívov z celého sveta, ktorá spočíva v obnove, reštaurovaní a uvedení klasických filmov opäť do „života“. Najlepšie reštaurované filmy 20. storočia, z nich niektoré aj menej známe alebo zabudnuté v archívoch, predstavuje Lumière Classics exkluzívne každý rok v sekcii Poklady a kuriozity. Práve táto sekcia sprístupní v dvoch projekciách aj film Stanislava Barabáša Zvony pre bosých, a to v dvoch projekciách. Festival sa koná od 11. do 19. októbra.

V náruči prírody

Podobne ako v debute Pieseň o sivom holubovi (1961), aj v dráme Zvony pre bosých (1965) režisér reaguje na udalosti 2. svetovej vojny a Slovenské národné povstanie.

Ústrednými postavami filmu sú dvaja kamaráti – partizáni, ktorí pri návrate k svojej jednotke vlečú so sebou nemeckého vojaka. Uprostred beznádejne pustých hôr sa tak ocitnú ľudia z dvoch nepriateľských táborov. Kým partizáni strácajú kontakt s jednotkou, Nemec stráca nádej, že sa mu podarí vyviaznuť z tejto zložitej situácie. Vizualizácia kameramana Vincenta Rosinca zmenila nekonečnú bielu krajinu na pútavé filmové prostredie. Postavy v ňom raz vynikajú, inokedy sa strácajú vo veľkej náruči prírody.

Barabášov film sa v sekcii Poklady a kuriozity nachádza napríklad s filmami The Window to Luna Park (1957) Luigiho Comenciniho, The Secret Killer (1965) Roberta Hosseina alebo Faraón (1965) Jerzyho Kawalerowicza.

„Pre slovenskú kinematografiu je úspechom, že klasické slovenské filmy, ktoré prešli procesom obnovy a digitálneho reštaurovania môžu byť uvedené na takom dôležitom festivale, akým je Lumière Lyon. Často to predurčuje ďalší festivalový život filmu a pre prezentáciu nášho audiovizuálneho dedičstva v zahraničí je to veľmi dôležité,“ hovorí Rastislav Steranka, riaditeľ Národného kinematografického centra SFÚ.

Podľa neho ide o „najdôstojnejší spôsob, akým sa klasický slovenský film, naše audiovizuálne dedičstvo, po desaťročiach od svojho vzniku opäť dostáva k divákom po celom svete“.

Od Kubala po Grečnera

V minulosti sa na festivale Lumière premietlo už viacero digitálne reštaurovaných slovenských diel. Prvým z nich bol animovaný film Krvavá pani (1980) Viktora Kubala, festivaloví diváci mali možnosť vidieť aj Ľalie poľné (1972) Ela Havettu, tragikomédiu Prípad Barnabáš Kos (1964) Petra Solana, dva filmy Martina Hollého Noční jazdci (1981) a Prípad pre obhajcu (1964), ako aj drámu Eduarda Grečnera Drak sa vracia (1967).

Uvedenie na tomto prestížnom festivale klasických filmov je podľa Rastislava Steranku „významným zadosťučinením a ohodnotením našej systematickej práce na poli uchovávania, ochrany a sprístupňovania slovenského filmového dedičstva“.

Viac informácií o festivale Lumière Lyon nájdete TU.

Zoznam filmov Lumière Classics nájdete TU.

Viac informácií o filme Zvony pre bosých (r. Stanislav Barabáš) v databáze SK Cinema nájdete TU.

Radovan Lukavský a Ewa Krzyżewska vo filme Zvony pre bosých. Foto: archív SFÚ

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

BAB 2026 Záber z filmu Saba (r. Liron Topaz, USA) ktorý na Bienále animácie Bratislava získal Cenu Viktora Kubala. Foto: Miyu Distribution

myslím si BAB 2026 – Klingsor by sa asi chytal za hlavu

Všimli ste si, prosím, že sa uskutočnilo Bienále animácie Bratislava 2026? Ja len tak-tak, a to vďaka programu Kina Lumière, kde sa cez víkend objavilo pásmo víťazných filmov z tohtoročného BAB-u. Pamätám si BAB od samého začiatku. Z pôvodnej prehliadky animovaných filmov ako sprievodného podujatia Bienále ilustrácií Bratislava ho do festivalovej podoby vypiplala jeho zakladateľka Gabriela Gavalčinová. Po jej predčasnom úmrtí prevzala vedenie festivalu Katarína Minichová, ktorá s ním spolupracovala od začiatku. Žiaľ, pred svojím predčasným odchodom stihla zorganizovať len niekoľko ročníkov. Potom prevzala organizáciu festivalu omladená partia. Bienále animácie Bratislava kedysi dýchalo životom. Premietalo sa pre verejnosť (cieľovou skupinou sú deti a mládež) v dostupných časoch a v „skutočných“ kinách. Všetko fungovalo, až kým tím festivalu neodišiel na protest proti mocenskému dosadeniu nekvalifikovaného vedenia Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti, ktorá BAB organizuje. Rýchlo sa však našli snaživci, ktorí boli ochotní ujať sa aj v takej situácii organizovania festivalu... Kto je BABA? Netuším, či tohto roku bola, alebo nebola tlačová konferencia k festivalu. Ak aj áno, do Klubu filmových novinárov žiadna pozvánka neprišla. A tak som popátral na webe. Webová stránka festivalu vám ponúkne vyčerpávajúce informácie – o predošlom ročníku. Ak to skúsite na webe Bibiany a tam kliknete na BAB, môžete si ďalej zvoliť suchopárny Štatút, dozvedieť sa niečo O BABE (ide...
György Cserhalmi. Foto: Judit Horváth/Örkény Színház

rozhovor György Cserhalmi

Svetoznámy maďarský herec György Cserhalmi dnes vidí krásu života aj vtedy, keď do človeka drgajú v autobuse. Večer o šiestej zakaždým pocíti kŕč v žalúdku. To režim divadla signalizuje, že sa čoskoro začína predstavenie. Deje sa mu to každý deň bez ohľadu na to, či práve hrá. Vlastne sa už na scénu neplánoval vrátiť. Je onkologický pacient, žije na maďarskom vidieku a najšťastnejší je s vnúčatami. Ani veľké filmy nenakrúca. A predsa je charizmatický György Cserhalmi ako jeden z najobsadzovanejších maďarských hercov všetkých čias stále veľmi aktívny. Navyše pozorne sleduje vývoj v maďarskej kultúre. Drsným, no citlivým prejavom, živelnosťou, nespútanosťou a charakterovou pevnosťou si získal publikum v desiatkach domácich aj svetových, dokonca oscarových drám. Aj československá kinematografia si ho v osemdesiatych rokoch minulého storočia našla. Postupne sa objavil vo filmoch Dušana Trančíka, Martina Šulíka, Drahomíry Vihanovej, Ondřeja Trojana či Petra Bebjaka. Nedávno si od nového premiéra svojej krajiny prevzal vysoké štátne vyznamenanie. Stretli sme sa v jeho obľúbenej budapeštianskej kaviarni, aby sme sa porozprávali, čo všetko sa dnes okolo neho v spoločnosti deje. Od nového maďarského premiéra ste prijali štátne vyznamenanie. Považujete to za dôležité gesto? Pred dvadsiatimi dvoma rokmi som jedno vyznamenanie vrátil. Keď mi ponúkli vyznamenanie teraz, pýtal som sa sám seba, či ho potrebujem, alebo...
Zobraziť všetky články