Záber z filmu Stanislava Barabáša Zvony pre bosých. Foto: FPÚ

Zvony pre bosých v hviezdnej spoločnosti

Písmo: A- | A+

Festival klasických filmov vo francúzskom Lyone uvedie aj film Stanislava Barabáša.

Prestížny festival klasických filmov Lumière v Lyone patrí k najdôležitejším podujatiam v oblasti prezentácie filmových diel zo zlatého fondu svetovej kinematografie. Slovenská kinematografia už v minulosti uviedla na tomto festivale viacero filmov. Tento rok ju zastupuje digitálne reštaurovaná vojnová dráma Stanislava Barabáša Zvony pre bosých.

Festival Lumière sa zameriava na významné diela z histórie kinematografie a upozorňuje na dôležitosť ich zachovania aj v súčasnosti. Jeho program je venovaný reštaurovaným klasickým filmom a retrospektívam i poctám významných filmových tvorcov. Dôležitou súčasťou festivalu je značka Lumière Classics. Jej zámerom je zdôrazniť dôslednú a aktívnu prácu filmových archívov z celého sveta, ktorá spočíva v obnove, reštaurovaní a uvedení klasických filmov opäť do „života“. Najlepšie reštaurované filmy 20. storočia, z nich niektoré aj menej známe alebo zabudnuté v archívoch, predstavuje Lumière Classics exkluzívne každý rok v sekcii Poklady a kuriozity. Práve táto sekcia sprístupní v dvoch projekciách aj film Stanislava Barabáša Zvony pre bosých, a to v dvoch projekciách. Festival sa koná od 11. do 19. októbra.

V náruči prírody

Podobne ako v debute Pieseň o sivom holubovi (1961), aj v dráme Zvony pre bosých (1965) režisér reaguje na udalosti 2. svetovej vojny a Slovenské národné povstanie.

Ústrednými postavami filmu sú dvaja kamaráti – partizáni, ktorí pri návrate k svojej jednotke vlečú so sebou nemeckého vojaka. Uprostred beznádejne pustých hôr sa tak ocitnú ľudia z dvoch nepriateľských táborov. Kým partizáni strácajú kontakt s jednotkou, Nemec stráca nádej, že sa mu podarí vyviaznuť z tejto zložitej situácie. Vizualizácia kameramana Vincenta Rosinca zmenila nekonečnú bielu krajinu na pútavé filmové prostredie. Postavy v ňom raz vynikajú, inokedy sa strácajú vo veľkej náruči prírody.

Barabášov film sa v sekcii Poklady a kuriozity nachádza napríklad s filmami The Window to Luna Park (1957) Luigiho Comenciniho, The Secret Killer (1965) Roberta Hosseina alebo Faraón (1965) Jerzyho Kawalerowicza.

„Pre slovenskú kinematografiu je úspechom, že klasické slovenské filmy, ktoré prešli procesom obnovy a digitálneho reštaurovania môžu byť uvedené na takom dôležitom festivale, akým je Lumière Lyon. Často to predurčuje ďalší festivalový život filmu a pre prezentáciu nášho audiovizuálneho dedičstva v zahraničí je to veľmi dôležité,“ hovorí Rastislav Steranka, riaditeľ Národného kinematografického centra SFÚ.

Podľa neho ide o „najdôstojnejší spôsob, akým sa klasický slovenský film, naše audiovizuálne dedičstvo, po desaťročiach od svojho vzniku opäť dostáva k divákom po celom svete“.

Od Kubala po Grečnera

V minulosti sa na festivale Lumière premietlo už viacero digitálne reštaurovaných slovenských diel. Prvým z nich bol animovaný film Krvavá pani (1980) Viktora Kubala, festivaloví diváci mali možnosť vidieť aj Ľalie poľné (1972) Ela Havettu, tragikomédiu Prípad Barnabáš Kos (1964) Petra Solana, dva filmy Martina Hollého Noční jazdci (1981) a Prípad pre obhajcu (1964), ako aj drámu Eduarda Grečnera Drak sa vracia (1967).

Uvedenie na tomto prestížnom festivale klasických filmov je podľa Rastislava Steranku „významným zadosťučinením a ohodnotením našej systematickej práce na poli uchovávania, ochrany a sprístupňovania slovenského filmového dedičstva“.

Viac informácií o festivale Lumière Lyon nájdete TU.

Zoznam filmov Lumière Classics nájdete TU.

Viac informácií o filme Zvony pre bosých (r. Stanislav Barabáš) v databáze SK Cinema nájdete TU.

Radovan Lukavský a Ewa Krzyżewska vo filme Zvony pre bosých. Foto: archív SFÚ

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ceny českej filmovej kritiky 2025 Fotografia z filmu Otec

Ceny českej kritiky získali Zbormajster aj Otec

Cenu českej filmovej kritiky pre najlepší film roka získal v sobotu 7. februára Zbormajster producentov Jiřího Konečného a Ivana Ostrochovského. V kategórii réžia českí filmoví kritici a kritičky dali prednosť Tereze Nvotovej, ktorú ocenili za slovensko-česko-poľský film Otec. „Slovenský film a slovenská kultúra dnes nie sú už iba v ohrození, sú naozaj v štádiu systematickej deštrukcie a to zo strany vlády Roberta Fica, ktorý sa mstí umelcom prostredníctvom ministerky kultúry za to, že od vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a odhaleniu naozaj hlbokej korupcie, sme stáli a stále stojíme na námestiach,“ povedala Tereza Nvotová. „Keď sa slobodné umenie a slobodné médiá zakážu, tak je to aj krok ku koncu slobodnej spoločnosti. Myslím si, že tu v Česku už začínate tušiť, o čom hovorím. Je to taký nebezpečný vírus, ktorý sa, bohužiaľ, šíri na celom svete a myslím si, že jediným liekom je nebáť sa a nebyť ticho,“ dodala režisérka, ktorá zároveň vyjadrila obavy v súvislosti s nezávislosťou fungovania Audiovizuálneho fondu. Bolestivá debata Otec aj Zbormajster mali po šesť nominácií a celkovo získali po dve ceny. Cenu pre najlepšieho herca získal protagonista Otca Milan Ondrík. Ako najlepšiu herečku ocenili debutantku Kateřinu Falbrovú. V snímke režiséra Ondřeja Provazníka Zbormajster stvárnila zneužívanú zboristku. „Ten film sme robili preto, aby sme upozornili na situáciu obetí, aby sme im ten film venovali ako určitý hold,...
Týždeň vo filme 1975 konferencia Helsinki 1975

Týždeň vo filme 1966: Kultúry nikdy nie je veľa

Potom, čo sa v roku 1965 autonómnosť tvorby týždenníka – od plánovania obsahu až po záverečné spracovanie – vrátila do bratislavskej redakcie, tvorcovia sa snažili dať slovenskému žurnálu vlastnú tvár, vrátiť mu atraktívnosť, aby divák počas jeho premietania v kinách (pred hraným filmom) nestál radšej vo foyeri. Úlohu aktuálneho informátora už desať rokov plnilo televízne spravodajstvo. Bolo treba hľadať témy s dlhšou platnosťou dosahu a teritoriálne obsiahnuť podľa možnosti celý svet. Nie vždy sa to podarilo, ale... Výrobcov filmových žurnálov združovala medzinárodná organizácia I.N.A. (International Newsreel Association). Bratislavská redakcia bola jej členom (samozrejme popri pražskej), pretože nešlo o zastúpenie štátov, ale výrobcov/spoločností. Delegáti, tradične šéfredaktori, sa každoročne schádzali na konferencii. Na jej programe bolo pravidelne aj premietanie jednotlivých týždenníkov. Tie sa špeciálne pre túto príležitosť nepripravovali, vyberali sa k termínu konferencie. Ale išlo o prestíž. V plynúcom roku sme sa teda prezentovali číslom 8. Bolo prijaté veľmi pozitívne, ako vôbec jedno z najlepších, ktoré boli premietnuté. To pre nás znamenalo veľa a zdvihlo to naše sebavedomie! Tento prívlastok osmičke ostal, a myslím, že právom. Napokon, divák si utvorí obraz sám... Kolekciu jarných týždenníkov roku 1966 charakterizuje explózia šotov s témou kultúry a umenia: Premiéra hry Rolfa Hochhutha Zástupca Turné baletu SND vo Švajčiarsku a Taliansku Výstava kinetického umenia v Esslingene (NSR) Spieva Juliette Gréco Výstava...
Zobraziť všetky články