Záber z filmu Stanislava Barabáša Zvony pre bosých. Foto: FPÚ

Zvony pre bosých v hviezdnej spoločnosti

Písmo: A- | A+

Festival klasických filmov vo francúzskom Lyone uvedie aj film Stanislava Barabáša.

Prestížny festival klasických filmov Lumière v Lyone patrí k najdôležitejším podujatiam v oblasti prezentácie filmových diel zo zlatého fondu svetovej kinematografie. Slovenská kinematografia už v minulosti uviedla na tomto festivale viacero filmov. Tento rok ju zastupuje digitálne reštaurovaná vojnová dráma Stanislava Barabáša Zvony pre bosých.

Festival Lumière sa zameriava na významné diela z histórie kinematografie a upozorňuje na dôležitosť ich zachovania aj v súčasnosti. Jeho program je venovaný reštaurovaným klasickým filmom a retrospektívam i poctám významných filmových tvorcov. Dôležitou súčasťou festivalu je značka Lumière Classics. Jej zámerom je zdôrazniť dôslednú a aktívnu prácu filmových archívov z celého sveta, ktorá spočíva v obnove, reštaurovaní a uvedení klasických filmov opäť do „života“. Najlepšie reštaurované filmy 20. storočia, z nich niektoré aj menej známe alebo zabudnuté v archívoch, predstavuje Lumière Classics exkluzívne každý rok v sekcii Poklady a kuriozity. Práve táto sekcia sprístupní v dvoch projekciách aj film Stanislava Barabáša Zvony pre bosých, a to v dvoch projekciách. Festival sa koná od 11. do 19. októbra.

V náruči prírody

Podobne ako v debute Pieseň o sivom holubovi (1961), aj v dráme Zvony pre bosých (1965) režisér reaguje na udalosti 2. svetovej vojny a Slovenské národné povstanie.

Ústrednými postavami filmu sú dvaja kamaráti – partizáni, ktorí pri návrate k svojej jednotke vlečú so sebou nemeckého vojaka. Uprostred beznádejne pustých hôr sa tak ocitnú ľudia z dvoch nepriateľských táborov. Kým partizáni strácajú kontakt s jednotkou, Nemec stráca nádej, že sa mu podarí vyviaznuť z tejto zložitej situácie. Vizualizácia kameramana Vincenta Rosinca zmenila nekonečnú bielu krajinu na pútavé filmové prostredie. Postavy v ňom raz vynikajú, inokedy sa strácajú vo veľkej náruči prírody.

Barabášov film sa v sekcii Poklady a kuriozity nachádza napríklad s filmami The Window to Luna Park (1957) Luigiho Comenciniho, The Secret Killer (1965) Roberta Hosseina alebo Faraón (1965) Jerzyho Kawalerowicza.

„Pre slovenskú kinematografiu je úspechom, že klasické slovenské filmy, ktoré prešli procesom obnovy a digitálneho reštaurovania môžu byť uvedené na takom dôležitom festivale, akým je Lumière Lyon. Často to predurčuje ďalší festivalový život filmu a pre prezentáciu nášho audiovizuálneho dedičstva v zahraničí je to veľmi dôležité,“ hovorí Rastislav Steranka, riaditeľ Národného kinematografického centra SFÚ.

Podľa neho ide o „najdôstojnejší spôsob, akým sa klasický slovenský film, naše audiovizuálne dedičstvo, po desaťročiach od svojho vzniku opäť dostáva k divákom po celom svete“.

Od Kubala po Grečnera

V minulosti sa na festivale Lumière premietlo už viacero digitálne reštaurovaných slovenských diel. Prvým z nich bol animovaný film Krvavá pani (1980) Viktora Kubala, festivaloví diváci mali možnosť vidieť aj Ľalie poľné (1972) Ela Havettu, tragikomédiu Prípad Barnabáš Kos (1964) Petra Solana, dva filmy Martina Hollého Noční jazdci (1981) a Prípad pre obhajcu (1964), ako aj drámu Eduarda Grečnera Drak sa vracia (1967).

Uvedenie na tomto prestížnom festivale klasických filmov je podľa Rastislava Steranku „významným zadosťučinením a ohodnotením našej systematickej práce na poli uchovávania, ochrany a sprístupňovania slovenského filmového dedičstva“.

Viac informácií o festivale Lumière Lyon nájdete TU.

Zoznam filmov Lumière Classics nájdete TU.

Viac informácií o filme Zvony pre bosých (r. Stanislav Barabáš) v databáze SK Cinema nájdete TU.

Radovan Lukavský a Ewa Krzyżewska vo filme Zvony pre bosých. Foto: archív SFÚ

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Papierové hlavy Marian Urban Záber z filmu Papierové hlavy. Foto: archív SFÚ

17. november v Kine Lumière: Papierové hlavy aj spomienka na Mariana Urbana

Pri príležitosti osláv Nežnej revolúcie premietne Kino Lumière celovečerný dokument Dušana Hanáka Papierové hlavy (1995). Rozpráva o vzťahu občana a moci a o rôznych podobách porušovania ľudských práv v Československu v rokoch 1945 až 1989. Súčasťou večera bude aj kinopremiéra filmu z dokumentárneho cyklu GEN, venovaného producentovi, režisérovi, scenáristovi a dramaturgovi Marianovi Urbanovi. Film v réžii Juraja Nvotu bude uvedený pri príležitosti 75. nedožitých Urbanových narodenín. Večer sa uskutoční v utorok 17. novembra o 19.00 hod. a uvedie ho dramaturgička a scenáristka Zuzana Gindl-Tatárová. Film Papierové hlavy prináša osobitý a netradičný pohľad na slovenskú spoločnosť v druhej polovici 20. storočia. V pôsobivej kombinácii archívnych materiálov, autentických výpovedí svedkov a štylizovanej happeningovej roviny prináša mnohorozmerný obraz vzťahu občana a moci. Je výnimočný a príťažlivý svojou poetikou a šírkou záberu, štýlom zobrazenia historickej aj súdobej reality, rozsahom a náročnosťou realizácie. Vyjadruje osudy spoločnosti i jednotlivca cez základné a univerzálne otázky ľudskej existencie. Podľa režiséra Dušana Hanáka sa vo filme prelínajú tri roviny. Prvou sú karnevalové motívy papierových hláv z prvomájových osláv. Druhou sú archívne spravodajské zábery zlomových okamihov a udalostí, ako aj propagandistické filmy ministerstva vnútra z rokov 1945 až 1989, ktoré dovtedy neboli nikdy verejne uvedené. Tretiu rovinu tvoria výpovede a konfrontácie svedkov, ktoré Hanák nazýva „návrat...
Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
Zobraziť všetky články