Agata Novinski. Foto: Miro Nôta

rozhovor Agata Novinski

Hovorme s deťmi o sebaprijatí, aby sa vyrovnali s odlišnosťami. Benovi rodičia vedia, ako na to

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

Sú rukaté, nohaté, okaté, neproporčné. Deti v puberte inšpirovali vzhľad bábok v oceňovanom animáku Keď život chutí.

Prajem si, aby sme sa nevzdali, neboli ticho a trpezlivo, dôsledne bojovali za slobodnú kultúru na Slovensku,“ reaguje na dianie v slovenskej kultúre Agata Novinski. V brandži sa pohybuje už roky, ako producentka však na filmovej scéne práve debutuje novým slovenským koprodukčným animovaným filmom Keď život chutí

Do hĺbky animovanej tvorby ju vtiahol príbeh Bena, bystrého chlapca v puberte, ktorému veľmi chutí jesť. Dedičné gény však spôsobujú, že to je na ňom vidno, a čo čert nechcel, ešte sa aj zaľúbil do najočarujúcejšieho dievčaťa v triede. 

Bábkový animák českej režisérky Kristiny Dufkovej zasvietil už na viacerých medzinárodných festivaloch a zbiera významné ocenenia vrátane dvoch nominácií na tohtoročné Európske filmové ceny. Vďaka úspechu vo francúzskom Annecy získal dokonca vstupenku do oscarových nominácií. V slovenských kinách ho môžeme vidieť od 30. januára 2025.

Agata Novinski. Foto: Miro Nôta
Producentka Agata Novinski. Foto: Miro Nôta

Ako ste sa dostali k produkcii tohto filmu?

V prípravnej fáze režisérka Kristina Dufková a producentka vývoja Veronika Sabová oslovili Michala Novinského na spoluprácu na hudbe k filmu. Michal si prečítal scenár, pozrel výtvarné návrhy a bol projektom očarený natoľko, že prišiel s návrhom, či by sa spoločnosť NOVINSKI nemohla zároveň stať aj koproducentom filmu. Oslovil mňa, či by som mu s tým producentsky nepomohla, a tak som sa po rokoch vrátila k profesii, ktorú som študovala. 

Čo vás presvedčilo? 

Ako píšeme v stručnej anotácii k filmu, Keď život chutí je film o láske k životu, k blízkym, ale hlavne o zdravej láske k sebe samému. O dôležitosti naučiť sa milovať samých seba takých, akí sme, a o tom, že veci, ktoré sa na začiatku často zdajú neprekonateľné, sa môžu z iného uhla pohľadu javiť celkom triviálne, preto je také dôležité nestrácať nádej a ísť za svojimi snami. Toto je téma, o ktorej je podľa mňa veľmi dôležité hovoriť. Už v scenári ma potešilo, s akou ľahkosťou vie scenárista Petr Jarchovský s témou pracovať. Jedinečné výtvarno režisérky to iba podtrhlo. 

Za film už máte slušnú zbierku ocenení. Trúfate si na ďalšie méty? 

Film mal premiéru na najväčšom svetovom festivale animácie v Annecy, kde sa nám podarilo získať Cenu poroty v kategórii Contrechamp. Vďaka tomu sa film môže uchádzať o ocenenie americkej filmovej akadémie AMPAS, o Oscara, takže pred pár dňami sa režisérka Kristina Dufková a môj český koproducent Matěj Chlupáček vrátili z Ameriky, kde film prezentovali akademikom. 

Kde vidíte najväčšiu konkurenciu?

V kategórii animovaných filmov je prihlásených približne tridsať snímok, ktoré sa uchádzajú o ocenenie, čo je v porovnaní s kategóriou hraných filmov nízke číslo, takže percento nádeje, že sa môžeme umiestniť, sa tým dosť zvyšuje. Každoročne sa medzi nomináciami objavujú filmy veľkých štúdií ako Disney alebo Pixar a tento rok je asi takým naj, ktorý sa často spomína, film režiséra Kelseyho Manna v Hlave 2. Z môjho pohľadu je však významným rivalom celovečerný animovaný film Flow, u nás Mačacia odysea, lotyšského režiséra Gintsa Zilbalodisa. Nie je to klasická americká komercia, ide o príbeh zvieracích kamarátov, v ktorom sú vybudované silné charaktery. Veľmi pekný film, výnimočný formou, spracovaním, emóciami, ale vlastne úplne iný ako ten náš.

Vnímate nové trendy v animovanej tvorbe?

Keď som pred siedmimi rokmi vstúpila do projektu Keď život chutí, nebolo na trhu veľa animovaných filmov tvorených technológiou stop motion, pre ktorú sme sa rozhodli my. Moje spomienky na bábkové filmy z detstva neboli najlepšie, ale ako som sa postupne zoznamovala s filmami ako Ja ako Tekvička alebo Mary a Max, veľmi rýchlo som pochopila, že s touto formou animácie sa dá krásne pracovať a práve tá dokonalá nedokonalosť vie byť očarujúca. Neznamená to však, že stop motion animácia je práve tá najatraktívnejšia. Príbeh a spôsob jeho rozprávania často určí druh animácie. 

Prečo by mohla bábková animácia Keď život chutí osloviť tínedžerov, o ktorých príbeh hovorí?

A prečo nie? Je pravda, že sme si vybrali nesmierne náročnú cieľovú skupinu, deti od osem rokov. Sú kritickí, nie je vôbec jednoduché ich zaujať. Snažili sme sa nastaviť výtvarno tak, aby sme sa odlíšili od rozprávok, ktoré poznajú, ale aby im zároveň hrdinovia mohli byť blízki. Režisérka Kristina Dufková často hovorí práve o inšpirácii tínedžermi. Podobne ako naše postavičky sú aj oni v tom veku, trošku rukatí, nohatí, okatí, neproporční.

Čím táto animácia priťahuje vás?

V porovnaní s inými formami animácie ide o proces, ktorý nevzniká samostatne animovaním v počítači animátorom, ale musíte vytvoriť tím, ktorý denne prichádza do štúdia a fyzicky tvorí. Súčasťou sú tvorcovia dekorácií, rekvizít, kameramani, animátori. V našom prípade sme mali postavených päť setov, kde sme náš príbeh súčasne viac ako dva roky animovali. Len si zoberte, že jeden animátor spraví za deň približne štyri sekundy filmu. Musí byť stopercentne pripravený, nemá priestor na improvizáciu, posúva sa iba obraz po obraze.

Jednou z hlavných tém príbehu je detská obezita. Ako vo vás rezonuje?

Paradoxne, keď sme začali film pripravovať, nebola až taká aktuálna ako v súčasnosti. Ale to sa stáva a treba mať aj kus šťastia. Svojho času sme produkovali film Persona grata o migrantoch s Danielou Krajčovou a v čase, keď sme ho chceli nasadiť do kín, prišla korona, takže téma migrácie bola zrazu absolútne nepodstatná. Pri filme Keď život chutí sme prešli rôznymi peripetiami a obdobiami. Mali sme asi pätnásť verzií scenára. Najprv na ňom pracovali Barbora Dřevíkovská a Anna Vášová, finálnu verziu napokon napísal Petr Jarchovský. Režisérka pracovala na projekte trinásť rokov, ja viac ako sedem. 

Počas takého dlhého procesu prechádza človek i spoločnosť zmenami. Ako ste odhadovali aktuálnu cieľovú skupinu?

Náš film vznikol na motívy knižky francúzskeho spisovateľa Mikaëla Olliviera. Kristina knižku čítala svojej vtedy približne dvanásťročnej dcére a zaujala ju natoľko, že sa ju rozhodla spracovať do filmovej podoby. Pôvodne uvažovala o inej forme animácie, ale viacrozmernosť hlavného predstaviteľa Bena ju veľmi rýchlo priviedla k bábkovej animácii. 

Váš filmový hrdina Ben prechádza zložitým obdobím. V čom ste sa s ním stotožnili?

Ben prechádza v príbehu obdobím, ktorým sme si prešli všetci. Niektorí ľahšie, niektorí ťažšie. Je to obdobie dospievania, prvých lások, prvých sklamaní, s ktorým sa musí popasovať. Veľmi ma teší, že je to sebavedomý, vtipný hrdina, má veľa záujmov, krásu sveta nachádza v jedle a hudbe. 

Agata Novinski. Foto: Miro Nôta
Foto: Miro Nôta

Agata Novinski

  • * Vyštudovala filmovú produkciu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. 
  • * Po ukončení štúdia získala skúsenosti ako asistentka produkcie a asistentka režiséra vo veľkých televíznych reláciách a programoch. 
  • * Ako obchodná manažérka dohliadala na predaj reklamného priestoru pre komerčné televízne siete. 
  • * Od roku 2014 sa aktívne venuje filmovej a televíznej tvorbe. 
  • * V roku 2018 nastúpila do spoločnosti NOVINSKI, kde pôsobí ako producentka a výkonná producentka rôznych projektov. 
  • * Od roku 2019 do konca roku 2023 zastávala pozíciu výkonnej riaditeľky Slovenskej filmovej a televíznej akadémie.

Čo je pre vás na príbehu najcennejšie? 

Za najdôležitejšiu pokladám tému sebaprijatia. Autor knižnej predlohy napísal autobiografický príbeh. Knižku dokončil, keď mal tridsať a podľa vlastných slov v tom období schudol približne dvadsať kíl. Písanie bolo preňho zároveň istou terapiou. Takže veľakrát je to predovšetkým v našej hlave. V jeho príbehu nejde len o obezitu, ale aj o vzťah rodičov a detí, dokonca o šikanu. Je tam aj medzigeneračná poloha, teda vzťah so starou mamou, ktorá boju s obezitou vôbec nerozumie. Všeobecne, ide o vyrovnávanie sa s akoukoľvek odlišnosťou.

Ako sa človek rozhodne, že chce byť producentom?

Ťažko povedať. Je to sen vyrozprávať príbehy, dostať divákov do sveta, ktorý ich obohatí, prinesie im radosť, zážitok. Ja som sa však nestala producentkou hneď po škole. Trvalo celkom dlho, kým som nabrala odvahu.

Prečo?

Filmová produkcia nedáva žiadne istoty. Keď som skončila školu, ešte neexistoval Audiovizuálny fond, nebolo veľmi kde sa pri filme uplatniť. Nakrúcalo sa málo – človek sa mohol maximálne zapojiť do americkej produkcie, prípadne sa živiť produkciou reklamných spotov. Ich príprava bola veľmi dynamická a celý výsledok trval 30 sekúnd.

To vás neuspokojovalo?

Pri produkcii je pre mňa fascinujúci práve ten proces tvorby – od témy cez realizáciu až po záverečnú fázu vzniku. Tvorba scenára, hľadanie toho správneho spôsobu, ako chceme tému vyjadriť a zobraziť, to všetko chce čas a sústredenie. Považujem zároveň za veľmi dôležité dať dohromady správny tím. Samozrejme, bez financovania to nejde. 

Sú dnes na Slovensku vhodné podmienky na animovanú produkciu?

Náklady na vznik animovaných filmov sú nesmierne vysoké. Ide o dlhoročný proces, ktorý, bohužiaľ, nie je v našich podmienkach financovania možné ustáť samostatne ako Slovenská republika, musíme hľadať partnerov v zahraničí. Som vďačná za rôzne európske koprodukčné fóra a fondy, ktoré nám v tomto procese veľmi pomáhajú. Zároveň spôsob nakrúcania filmu, ako je ten náš, teda formou stop motion animácie, na Slovensku nie je možný. Momentálne tu neexistuje štúdio, ktoré by sa tomuto spôsobu animácie venovalo. 

A ľudské zdroje?

Nemáme, bohužiaľ, ani dostatok animátorov so skúsenosťami s prácou s bábkou. Verím však, že postupne sa nám podarí aj vďaka spoluprácam, ako je tá naša, vybudovať infraštruktúru tak, aby sme boli konkurencieschopní v medzinárodnom priestore. 

Teším sa, že sa nám podarilo zapojiť do výroby aj študentky animácie z VŠMU, ktoré strávili pár mesiacov na nakrúcaní v Prahe. Získali potrebné skúsenosti nato, aby ich iná produkcia zamestnala už ako plnohodnotné členky štábu na filme.

Vo tomto prípade to išlo hladko?

Pôvodne sme verili, že film sa nám podarí zrealizovať ako česko-slovenskú koprodukciu. Scenár však vznikol na motívy knižky francúzskeho spisovateľa, preto bolo prirodzené, že sme v jednom momente začali uvažovať aj o spolupráci s Francúzskom. 

Vo Francúzsku má animácia veľkú tradíciu, konajú sa tam najväčšie festivaly, koprodukčné fóra. Zhodou okolností sme spoločne s Máriou Kralovič boli v tom období s naším spoločným filmom Turisti súčasťou festivalu v Clermont-Ferrand, kde sme spoznali producenta Marca Fayea z produkcie Novanima a nakoniec sme sa dohodli na spolupráci na oboch filmoch. 

Na krátku chvíľu bola súčasťou producentského tímu aj spoločnosť z Belgicka. Koprodukčný vzťah je však postavený na nesmiernej dôvere, ktorá sa v tomto prípade úplne nestretla s našou predstavou, a dohodli sme sa, že spoluprácu ukončíme. Nebolo to jednoduché rozhodnutie, už sme spoločne získali podporu na fonde Eurimages, ale aj s odstupom času hodnotím toto rozhodnite ako správne. 

Záber z odovzdávania Európskych filmových cien vo Švajčiarskom Luzerne. Film Keď život chutí získal dve nominácie. Foto: Novinski.sk
Záber z odovzdávania Európskych filmových cien vo Švajčiarskom Luzerne. Film Keď život chutí získal dve nominácie. Zľava Michal Novinski, Agata Novinski, Kristina Dufková a Matěj Chlupáček. Foto: Novinski.sk

A čo upevnilo francúzsku spoluprácu?

Koprodukcia je postavená na absolútnej dôvere. Film je finančne náročné dielo a je veľmi dôležité, aby sme všetci pristupovali k procesu s rešpektom, pomáhali si, keď je to potrebné. Počas výrobného procesu, ktorý v našom prípade trval trinásť rokov, nastane veľa nepredvídateľných okolností, ku ktorým musíme spoločne hľadať riešenia. 

Zároveň je z môjho pohľadu dôležité, aby sme boli schopní hľadať kompromisy nielen v oblasti financií, ale aj v príbehu, v kreatíve. 

V čom teda Francúzi konkrétne pomohli česko-slovenskej koprodukcii?

Francúzsko je významným hráčom v oblasti animácie. Ak sa nemýlim, tak v TV France majú dokonca povinnú časť rozpočtu, ktorú musia investovať do animovaných filmov. Na druhej strane je to však v porovnaní s Českom a Slovenskom krajina s oveľa vyššími výrobnými nákladmi, čo navýšilo náš rozpočet o markantnú sumu.

Myslím si však, že aj vďaka partnerstvu s francúzskou produkciou sa nám podarilo získať možnosti, ku ktorým by sa bolo oveľa náročnejšie dostať ako „iba“ česko-slovenská koprodukcia. 

Je fantastické, že sa nám ako sales agenta podarilo získať významnú francúzsku spoločnosť GEBEKA International / Goodfellas a ešte predtým, než sme film dokončili, mali sme ho predaný do viac ako pätnástich krajín. Len na základe scenára a trailera film kúpili v Japonsku, Španielsku, krajinách bývalej Juhoslávie, v Baltiku a na ďalších rôznych miestach na svete. 

Ako prijímate narastajúci záujem a úspech?

Zatiaľ mi to asi nedochádza vo všetkých súvislostiach, zrejme som sústredená najmä na splatenie nášho úveru na film. Film zabodoval na festivaloch, získal mnohé ocenenia, bol nominovaný na Európsku filmovú cenu, ale záujem publika sa ukáže, až keď vstúpi do širšej distribúcie. 

Ako vnímate šancu uspieť na domácom trhu pri pohľade na históriu moderného animovaného filmu na Slovensku?

Z doterajších skúseností návštevnosť slovenských animovaných filmov, bohužiaľ, nie je vysoká. Oproti americkým sú aj marketingové možnosti oveľa obmedzenejšie. Urobíme, čo je v našich silách, aby sa film dostal k čo najväčšiemu počtu divákov.

Vidím však jeho veľký potenciál v podobe nástroja na komunikáciu s deťmi o dôležitých témach. Film som poslala na posúdenie do Výskumného ústavu detskej psychológie a parapsychológie, kde potvrdili moju predstavu. Pre rodiny s deťmi sa môže stať odrazovým mostíkom na rozhovor. Rodičia sa môžu s nimi rozprávať o ich vzájomnom vzťahu, o tom, ako ich podporiť v zvládaní vlastných ťažkostí, čo im samým pomáha vyrovnávať sa s náročnými životnými situáciami, o vzťahoch v škole, s učiteľmi, s rovesníkmi. Rodičia môžu zároveň pomôcť deťom uvedomiť si, čo je ubližujúce a čo podporné správanie voči deťom s podobnými či inými ťažkosťami.

Akou formou má táto spolupráca prebiehať?

Vďaka českému distribútorovi Aerofilms vznikli skvelé metodické príručky, ktoré učiteľov pripravia na spôsob, akým sa môžu so žiakmi o témach tohto filmu rozprávať. Oslovila som Valentínu Sedilekovú z občianskeho združenia Chuť žiť, ktorej odbornosť si nesmierne vážim a rada by som projekt venovaný školám pripravila s jej pomocou. Myšlienku projektu sme spoločne predstavili aj ministerstvu školstva. Aktuálne má vo svojich prioritách aj mentálne zdravie detí, čo ma veľmi potešilo. Dúfam, že sa nám spoločne podarí začať o tejto téme viac hovoriť.

Zostávate v budúcnosti pri animovanom filme, aj keď je jeho cesta taká náročná? 

Verím, že áno. Svet animovaného filmu je nádherný. Už počas školy ma fascinovala práca animátorov, ich dôslednosť, precíznosť, trpezlivosť. Pri animácii nemôžete nechať nič na náhodu. Musíte byť stopercentne pripravení. 

Darí sa vám s ďalšími projektmi?

S Máriou Kralovič dokončujeme krátky animovaný film pre dospelého diváka Turisti, spoločne s Michalom Podhradským vyvíjame celovečerný animovaný film slovenskej režisérky Lenky Ivančíkovej Priatelia z kúzelného lesa. Veľmi sa teším na ďalšiu spoluprácu s Kristinou Dufkovou a Matejom Chlupáčkom na novom filme O snoch. Tentoraz bude film určený pre menších divákov. Má nádhernú tému, je o dôležitosti snívania. O tom, ako nesmieme zabudnúť na naše sny, na schopnosť snívať a že často sa nám sny vyplnia síce v inej podobe, ale o to lepšie.

Ovplyvnila situácia v kultúre na Slovensku za posledný rok vašu prácu?

V tomto momente dokončujeme projekty, ktoré majú zabezpečené financovanie, takže ešte sa nás to bytostne nedotýka, ale situáciu vnímam veľmi intenzívne a je veľmi desivé, ako rýchlo a vlastne ľahko sa dajú jednotlivé inštitúcie znefunkčniť. Prajem si, aby sme sa nevzdali, neboli ticho a trpezlivo, dôsledne bojovali za slobodnú kultúru na Slovensku. 

Záber z animovaného filmu Keď život chutí. Foto: novinski.sk
Záber z animovaného filmu Keď život chutí. Foto: novinski.sk

Keď život chutí (2024) 

Slovensko-česko-francúzsky animovaný film v réžii Kristíny Dufkovej mal premiéru na najväčšom svetovom festivale animácie v Annecy, kde sa mu v kategórii Contrechamp podarilo získať cenu poroty. Následne bol uvedený na významných medzinárodných festivaloch v Šanghaji, v Karlových Varoch, Locarne, Taiwane či vo Varšave, získal ocenenia v Nemecku, Poľsku, Estónsku, Španielsku. Európska filmová akadémia ho nominovala v dvoch kategóriách – ako najlepší animovaný európsky film a najlepší európsky film. Film má potvrdenú distribúciu v krajinách ako Japonsko, Španielsko, Portugalsko, Francúzsko, Poľsko, Švédsko, Nórsko, pobaltské krajiny, krajiny bývalej Juhoslávie, krajiny Stredného východu a ďalšie pribúdajú. Vďaka oceneniu z Annecy sa môže uchádzať o ocenenie Oscar americkej filmovej akadémie AMPAS .

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Lapilli / Zdroj: Film Expanded

recenzia Lapilli

Lapilli otvárajú zábery morskej hladiny snímanej z idúcej lode a dunivý, takmer útrobný zvuk trieštiacich sa vĺn. Autorský hlas hovorí: „Prichádzam v momente, keď sa kyslík vydal na ústup.“ Znie to záhadne, priam nepreniknuteľne. Vzápätí obrazy mora vystrieda vyprahnutá krajina, popraskané dno jazera, z ktorého sa vplyvom devastujúcej ľudskej činnosti stala toxická pustatina. Filmové obrazy Lapilli, zábery vyschnutého Aralského jazera, ale aj iných lokalít s nerastnými kvetmi, podivuhodnými farbami skalných stien a kryštalických štruktúr však nie sú nepreniknuteľné. Skrýva sa za nimi autorkina naliehavá potreba hovoriť o smrti, strate a trúchlení. Nejde to hneď; nejde to priamo. Preto Ďurinová použije metaforu o vysychaní jazera a metonymiu kyslíka na ústupe. Je to akási rétorická a poetická fyzikálna chémia. A je to alchýmia. Paula Ďurinová chce hovoriť príbeh svojich starých rodičov, experimentálneho fyzika a učiteľky prekladateľky so záľubou v horách, meditácii a dychových cvičeniach, ktorí krátko po sebe podľahli kovidovému zápalu pľúc, no nemôže prestať myslieť na vysychanie jednej z najväčších vnútrozemských vodných plôch na svete. Navyše sa potrebuje ponoriť do seba. Preto zostupuje do jaskyne, preto nám hovorí, že smútok má svoje štádiá; je ich päť alebo sedem. Päť alebo sedem (z môjho pohľadu šesť) je aj implicitných častí filmu: štádium vyschnutého jazera (hľadania slov, filmovej formy), štádium vodopádu (výtrysku života,...
Záber z filmu Dozorkyňa / Zdroj: ASFK

recenzia Dozorkyňa

Dozorkyňa je čítankou psychologického trileru. Napriek tomu, že má svoje ošúchané stránky, odpísané z iných filmov z väzenského prostredia, stále je to poctivá psychologická dráma, ktorá mrazí nielen svojím severským prostredím. Dej sleduje prísnu, no sympatickú dozorkyňu Evu v stredných rokoch, ktorá pracuje v mužskej väznici. Pôsobí na oddelení pre mladých mužov odsúdených za ľahké zločiny, kde vďaka vzájomnému rešpektu medzi väzňami a dozorkyňou vládne príjemná, takmer táborová atmosféra. Tvorcovia filmu výrazne pracovali aj s dekoráciami a výpravou, aby si pomohli v minimalistickom rozprávaní. Postavami vo veľmi presnej, ale stručnej expozícii sú tak aj široké a presvetlené chodby v symetrickej kompozícii, ktorá evokuje pravidelnosť a poriadok nastolené Evou na oddelení. Eva každého z väzňov pozná po mene, venuje sa im nad rámec svojich povinností a vedie krúžok meditácie, vďaka čomu si ju hneď obľúbime. Takéto uvoľnené pomery však zároveň vyvolávajú napätie, pretože čakáme, kedy krehkosť vzťahov, nutne obmotaných mocenskou dynamikou, pukne. Obzvlášť, ak vzťah tvorí žena (príznačne pomenovaná Eva), ktorej je spoločensky pripisovaná menšia moc, ale v tomto prípade jej povolanie prináša dominanciu voči mužom, ktorých pozícia je vo väzení v porovnaní so stereotypmi mimo tejto inštitúcie podradená. Prostredie väzenia prináša aj napätie podporené strachom z minulosti odsúdených chlapcov a mužov, ktorú režisér naschvál nešpecifikuje, aby nám predstavivosť pracovala na plné obrátky, vždy...
Zobraziť všetky články