Záber z filmu Dozorkyňa / Zdroj: ASFK

recenzia Dozorkyňa

Dozorkyňa, matka odsúdená na zlyhanie

Ema Nemčovičová

Písmo: A- | A+

Druhý celovečerný film švédskeho režiséra Gustava Möllera Dozorkyňa je intenzívny psychologický triler. So scenáristom Emilom Nygaardom Albertsenom, s ktorým Möller spolupracoval aj pri svojom debute Tiesňové volanie (2018), vybudovali štruktúru filmu na motíve pomsty. Pomsta ako hlavná motivácia postáv je v kinematografii prítomná, ba až nadužívaná natoľko, že sa môžeme pýtať, či je ďalší film o pomste nutný a čo ešte môže priniesť. Dozorkyňa sa síce nezapíše medzi sto najlepších filmov storočia, ale napriek tomu sa oplatí ju vidieť.

Dozorkyňa je čítankou psychologického trileru. Napriek tomu, že má svoje ošúchané stránky, odpísané z iných filmov z väzenského prostredia, stále je to poctivá psychologická dráma, ktorá mrazí nielen svojím severským prostredím.

Dej sleduje prísnu, no sympatickú dozorkyňu Evu v stredných rokoch, ktorá pracuje v mužskej väznici. Pôsobí na oddelení pre mladých mužov odsúdených za ľahké zločiny, kde vďaka vzájomnému rešpektu medzi väzňami a dozorkyňou vládne príjemná, takmer táborová atmosféra. Tvorcovia filmu výrazne pracovali aj s dekoráciami a výpravou, aby si pomohli v minimalistickom rozprávaní. Postavami vo veľmi presnej, ale stručnej expozícii sú tak aj široké a presvetlené chodby v symetrickej kompozícii, ktorá evokuje pravidelnosť a poriadok nastolené Evou na oddelení.

Eva každého z väzňov pozná po mene, venuje sa im nad rámec svojich povinností a vedie krúžok meditácie, vďaka čomu si ju hneď obľúbime. Takéto uvoľnené pomery však zároveň vyvolávajú napätie, pretože čakáme, kedy krehkosť vzťahov, nutne obmotaných mocenskou dynamikou, pukne. Obzvlášť, ak vzťah tvorí žena (príznačne pomenovaná Eva), ktorej je spoločensky pripisovaná menšia moc, ale v tomto prípade jej povolanie prináša dominanciu voči mužom, ktorých pozícia je vo väzení v porovnaní so stereotypmi mimo tejto inštitúcie podradená.

Prostredie väzenia prináša aj napätie podporené strachom z minulosti odsúdených chlapcov a mužov, ktorú režisér naschvál nešpecifikuje, aby nám predstavivosť pracovala na plné obrátky, vždy keď je dozorkyňa príliš blízko odsúdených v nevyspytateľných situáciách.

Film je priamy a surový nielen v téme, ale i v rozprávaní. Eva, ktorá sa snaží o kamarátstvo so všetkými odsúdenými mladými mužmi, sa začne správať inak, keď do väznice na prísne strážené oddelenie prichádza ani nie tridsaťročný odsúdený Mikkel odpykať si ťažký trest.

Eva sa na nového väzňa Mikkela zameria ako na votrelca vo svojom dome, ktorý chce ohroziť všetkých jej „synov“. Bez vysvetlenia ju priťahuje a Eva sa dá preradiť na klaustrofobické oddelenie v suteréne bez okien, kde sa cely ozývajú viacnásobnými vraždami, aby mohla byť Mikkelovi nablízku.

Správa sa k nemu nevraživo, skúša jeho hranice, ide jej o pomstu. Začína sa vojna dvoch ľudí. Diváckosť tohto filmu spočíva v hre s tajomstvom a v postupnom dávkovaní informácií. Hoci nám režisér väčšinu súvislostí prezradí hneď na začiatku, hmla vôkol Eviných motivácii sa drží. Preto má divák priestor na domýšľanie a jeho očakávania sa s vývinom lineárneho rozprávania trojaktovej štruktúry Dozorkyne menia.

Otrlejšiemu publiku môže takýto puzzle príbeh s naoko skrytými dielikmi pripomínať viacero známych festivalových snímok. Napokon, príbehy s určitou dávkou kalkulu ako Dozorkyňa sú na festivaloch obľúbené, o čom svedčí aj jej nominácia na Zlatého medveďa z Berlína. Premiére na tomto áčkovom festivale určite dopomohla i prítomná polemika o dobre a zle. Eva sa totiž v prítomnosti Mikkela premieňa na nemorálnu, samu seba z úvodu filmu by pravdepodobne nespoznala. V istom bode jej taktiež začne hroziť väzenie, a tak, aby sa zachránila, začína vo vlastný prospech kolaborovať so zločinom a ide proti zákonu i svojim zásadám. Režisér nám tak ukazuje, aké ľahké je zostupovať po kruhoch pekla a ako nespravodlivo ľahké môže byť oslobodenie sa z neho.

V momente, keď sa Eva s Mikkelovým osudom začína viac a viac zapletať, stane sa na jej pôvodnom oddelení nešťastie. Eva pred Bohom priznáva ďalšie zlyhanie a pred divákom sa odkrýva jej osobný život. Počas celého filmu univerzálnu ženu, matku Evu nevidíme v civilnom oblečení a len dvakrát mimo priestoru budovy väzenia. Svoju prácu vníma ako poslanie a pokus napraviť, čo nezvládla. Alebo nemohla zvládnuť? Eva dostáva na rozdiel od tých, na ktorých jej záleží, ďalšiu šancu byť dobrou a film sa končí začínajúcim sa odpúšťaním.

Dozorkyňa určite poteší milovníkov paradoxov severských drám a trilerov, ktoré sa trošku vylúhovali aj v taktike Larsa von Triera. Dá sa však ľahko prekuknúť a hrozí aj nuda. Uvidíme, či Gustav Möller ostane pri skúmaní komplexných postáv s minimalistickým prístupom alebo sa od osvedčeného, hoci bez pochýb náročného formátu posunie niekam inam.

Dozorkyňa (Vogter, Dánsko, Švédsko, 2024)
RÉŽIA Gustav Möller ● SCENÁR Gustav Möller, Emil Nygaard Albertsen ● KAMERA Jasper Spanning ● HUDBA Jon Ekstrand ● STRIH Rasmus Stensgaard Madsen ● HRAJÚ Sidse Babett Knudsen, Sebastian Bull, Dar Salim, Marina Bouras, Olaf Johannessen, Jacob Lohmann, Siir Tilif, Rami Zayat
MINUTÁŽ 100 min
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 28. 11. 2024

Hodnotenie: 67%

Zdroj fotografie: ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Stanislav Szomolányi. Foto: Miro Nôta

V dôvernom spojení s osvietenými režisérmi mohol bezvýhradne slúžiť téme

Otázku, čo všetko sa skrýva za kameramanskou profesiou, vníma Stanislav Szomolányi dodnes v tesnom spojení s režisérskymi osobnosťami v tvorivom tíme. O neoddeliteľných spoluprácach na ikonických filmoch slovenskej kinematografie sa verejne nikdy veľa nezmieňoval, vedomý si zodpovednosti za každé slovo, ktorým prispieva k už vytvoreným filmovým obrazom. Najmä tie totiž hovoria zaňho. Všetko podstatné už napísali Svoju odpoveď raz a navždy sformoval ešte v roku 1977 pre časopis Film a divadlo: kameramana vlastne považuje za obrazového režiséra, ktorý „režisérovi filmu ponúka možnosti, vstupuje s ním do dialógu a prináša svoj vlastný osobitý vklad“. Pri príležitosti jeho 90. narodenín, ktoré oslávil 14. januára 2025, sa v kine aj na televíznej obrazovke objavili viaceré filmy, ktorým v minulosti ako kameraman dal pečiatku umeleckej kvality. Do spomienok na ne sme sa počas uplynulých dní vracali spoločne s ním v niekoľkých telefonických rozhovoroch s redakciou Film.sk. I keď rád udržuje láskavý tón rozhovoru a bystro reaguje na každú maličkosť, svoje myšlienky už zverejňovať nepotrebuje. Je presvedčený, že o ňom už napísali všetko podstatné. A verí, že filmy, pod ktoré sa podpísal, povedia o umeleckej kvalite všetko dôležité aj v budúcnosti. Život v kalendári Jeho najvýznamnejšie diela pripomína Slovenský filmový ústav aj formou obrazového kalendára na rok 2025. Selekciu dvanástich záberov urobil filmový kritik a pedagóg Martin Šmatlák. A ako v úvodnom slove spomína, bolo...
Záber z filmu Hra o moc, ktorý uvedie festival SCANDI aj so sprievodným programom. Foto: Film Europe

Aké sprievodné podujatia prinesú škadinávske témy festivalu SCANDI

Sériu súčasných severských noviniek odštartuje strhujúca konverzačná dráma Hammarskjöld – Boj za mier. Kino Film Europe v Pisztoryho paláci sa až do 29. januára stane centrom filmového diania v Bratislave a ponúkne zároveň viacero sprievodných podujatí. Prvým zo sprievodných podujatí bude diskusia Michala Havrana a jeho hosťa, významného slovenského diplomata Miroslava Wlachovského k filmu Hammarskjöld – Boj za mier. Pôsobivý životopis švédskeho politika a štátnika Daga Hammarskjölda získal nominácie na osem švédskych filmových cien Guldbagge. Režisér Per Fly v ňom predvádza majstrovskú prácu s napätím a kombináciou faktov a fikcie. Vášnivý cestovateľ, islandofil Martin Pročko, autor dvoch kníh a cestopisu, ktorý stojí za projektom Eyja Adventures, vyrozpráva počas svojej prezentácie nazvanej Ako sme sa ocitli na hrane zákona príbeh, ktorý sa stal nosnou témou jeho najnovšej knihy Island: Návod, ako utopiť auto. Po prednáške bude nasledovať projekcia napínavej mysterióznej krimi Chlad, ktorá vznikla na základe bestselleru islandskej spisovateľky Yrsy Sigurðardóttir. Film získal šesť nominácií na ceny Islandskej filmovej a televíznej akadémie Edda. Počas Švédskeho dňa sa premietnu tri švédske snímky, nebude chýbať malá ochutnávka švédskych špecialít a stánok kníhkupectva Artforum so severskou literatúrou. Kúsok Nórska v podobe sprievodného podujatia Tundra vo mne sa zhmotní v rozhovore s režisérkou Sarou Margrethe Oskal. Jej úprimný filmový debut je príbehom sámskej umelkyne Leny,...
Táňa Pauhofová a Vojtěch Vodochodský vo filme Vlny.

Najviac nominácií na Českého leva majú Vlny a Amerikánka

Najviac nominácií na Českého leva, spolu 14, má dobová dráma Vlny režiséra Jiřího Mádla. O jednu nomináciu menej získal štylizovaný príbeh dievčaťa z detského domova Amerikánka režiséra Viktora Tauša. S desiatimi nomináciami nasleduje tragikomédia o zabíjačke Mord debutujúceho režiséra Adama Martinca. Všetky tri snímky vznikli v slovenskej koprodukcii. Desať nominácií má aj televízna séria Metoda Markovič: Hojer z platformy Voyo. O sošku pre najlepší film sa okrem Vĺn, Amerikánky a Mordu uchádzajú snímky Od marca do mája pôvodom slovenského režiséra Martina Pavla Repku a Zahradníkův rok režiséra Jiřího Havelku. Rovnaká pätica titulov je nominovaná aj v kategórii réžia. Nominované tituly vybrali akademici z celkovo 93 filmov, televíznych seriálov a minisérií, ktoré mali premiéru v roku 2024. Celkovo sa nakoniec o sošku Českého leva uchádza 29 titulov. Víťazov oznámia 8. marca v priamom prenose Českej televízie. Medzi nominovanými sú aj viacerí reprezentanti Slovenska. V kategórii ženských hereckých výkonov vo vedľajšej úlohe je to Táňa Pauhofová (Vlny), v kategórii mužských výkonov vo vedľajšej úlohe potom Milan Ondrík (Ema a smrtihlav). Želiezka v ohni má Slovensko aj v kategórii dokumentov – štyri z piatich nominovaných filmov vznikli v slovenskej koprodukcii. Na leva sú v tejto kategórii nominovaní ako producenti Maroš Hečko (Architektúra ČSSR 58 – 89) a Barbara Janišová Feglová (Prezidentka). Za kameru filmu Vlny nominovali akademici Martina Žiarana, za strih série Metoda...
Zobraziť všetky články