Záber z filmu Dozorkyňa / Zdroj: ASFK

recenzia Dozorkyňa

Dozorkyňa, matka odsúdená na zlyhanie

Ema Nemčovičová

Písmo: A- | A+

Druhý celovečerný film švédskeho režiséra Gustava Möllera Dozorkyňa je intenzívny psychologický triler. So scenáristom Emilom Nygaardom Albertsenom, s ktorým Möller spolupracoval aj pri svojom debute Tiesňové volanie (2018), vybudovali štruktúru filmu na motíve pomsty. Pomsta ako hlavná motivácia postáv je v kinematografii prítomná, ba až nadužívaná natoľko, že sa môžeme pýtať, či je ďalší film o pomste nutný a čo ešte môže priniesť. Dozorkyňa sa síce nezapíše medzi sto najlepších filmov storočia, ale napriek tomu sa oplatí ju vidieť.

Dozorkyňa je čítankou psychologického trileru. Napriek tomu, že má svoje ošúchané stránky, odpísané z iných filmov z väzenského prostredia, stále je to poctivá psychologická dráma, ktorá mrazí nielen svojím severským prostredím.

Dej sleduje prísnu, no sympatickú dozorkyňu Evu v stredných rokoch, ktorá pracuje v mužskej väznici. Pôsobí na oddelení pre mladých mužov odsúdených za ľahké zločiny, kde vďaka vzájomnému rešpektu medzi väzňami a dozorkyňou vládne príjemná, takmer táborová atmosféra. Tvorcovia filmu výrazne pracovali aj s dekoráciami a výpravou, aby si pomohli v minimalistickom rozprávaní. Postavami vo veľmi presnej, ale stručnej expozícii sú tak aj široké a presvetlené chodby v symetrickej kompozícii, ktorá evokuje pravidelnosť a poriadok nastolené Evou na oddelení.

Eva každého z väzňov pozná po mene, venuje sa im nad rámec svojich povinností a vedie krúžok meditácie, vďaka čomu si ju hneď obľúbime. Takéto uvoľnené pomery však zároveň vyvolávajú napätie, pretože čakáme, kedy krehkosť vzťahov, nutne obmotaných mocenskou dynamikou, pukne. Obzvlášť, ak vzťah tvorí žena (príznačne pomenovaná Eva), ktorej je spoločensky pripisovaná menšia moc, ale v tomto prípade jej povolanie prináša dominanciu voči mužom, ktorých pozícia je vo väzení v porovnaní so stereotypmi mimo tejto inštitúcie podradená.

Prostredie väzenia prináša aj napätie podporené strachom z minulosti odsúdených chlapcov a mužov, ktorú režisér naschvál nešpecifikuje, aby nám predstavivosť pracovala na plné obrátky, vždy keď je dozorkyňa príliš blízko odsúdených v nevyspytateľných situáciách.

Film je priamy a surový nielen v téme, ale i v rozprávaní. Eva, ktorá sa snaží o kamarátstvo so všetkými odsúdenými mladými mužmi, sa začne správať inak, keď do väznice na prísne strážené oddelenie prichádza ani nie tridsaťročný odsúdený Mikkel odpykať si ťažký trest.

Eva sa na nového väzňa Mikkela zameria ako na votrelca vo svojom dome, ktorý chce ohroziť všetkých jej „synov“. Bez vysvetlenia ju priťahuje a Eva sa dá preradiť na klaustrofobické oddelenie v suteréne bez okien, kde sa cely ozývajú viacnásobnými vraždami, aby mohla byť Mikkelovi nablízku.

Správa sa k nemu nevraživo, skúša jeho hranice, ide jej o pomstu. Začína sa vojna dvoch ľudí. Diváckosť tohto filmu spočíva v hre s tajomstvom a v postupnom dávkovaní informácií. Hoci nám režisér väčšinu súvislostí prezradí hneď na začiatku, hmla vôkol Eviných motivácii sa drží. Preto má divák priestor na domýšľanie a jeho očakávania sa s vývinom lineárneho rozprávania trojaktovej štruktúry Dozorkyne menia.

Otrlejšiemu publiku môže takýto puzzle príbeh s naoko skrytými dielikmi pripomínať viacero známych festivalových snímok. Napokon, príbehy s určitou dávkou kalkulu ako Dozorkyňa sú na festivaloch obľúbené, o čom svedčí aj jej nominácia na Zlatého medveďa z Berlína. Premiére na tomto áčkovom festivale určite dopomohla i prítomná polemika o dobre a zle. Eva sa totiž v prítomnosti Mikkela premieňa na nemorálnu, samu seba z úvodu filmu by pravdepodobne nespoznala. V istom bode jej taktiež začne hroziť väzenie, a tak, aby sa zachránila, začína vo vlastný prospech kolaborovať so zločinom a ide proti zákonu i svojim zásadám. Režisér nám tak ukazuje, aké ľahké je zostupovať po kruhoch pekla a ako nespravodlivo ľahké môže byť oslobodenie sa z neho.

V momente, keď sa Eva s Mikkelovým osudom začína viac a viac zapletať, stane sa na jej pôvodnom oddelení nešťastie. Eva pred Bohom priznáva ďalšie zlyhanie a pred divákom sa odkrýva jej osobný život. Počas celého filmu univerzálnu ženu, matku Evu nevidíme v civilnom oblečení a len dvakrát mimo priestoru budovy väzenia. Svoju prácu vníma ako poslanie a pokus napraviť, čo nezvládla. Alebo nemohla zvládnuť? Eva dostáva na rozdiel od tých, na ktorých jej záleží, ďalšiu šancu byť dobrou a film sa končí začínajúcim sa odpúšťaním.

Dozorkyňa určite poteší milovníkov paradoxov severských drám a trilerov, ktoré sa trošku vylúhovali aj v taktike Larsa von Triera. Dá sa však ľahko prekuknúť a hrozí aj nuda. Uvidíme, či Gustav Möller ostane pri skúmaní komplexných postáv s minimalistickým prístupom alebo sa od osvedčeného, hoci bez pochýb náročného formátu posunie niekam inam.

Dozorkyňa (Vogter, Dánsko, Švédsko, 2024)
RÉŽIA Gustav Möller ● SCENÁR Gustav Möller, Emil Nygaard Albertsen ● KAMERA Jasper Spanning ● HUDBA Jon Ekstrand ● STRIH Rasmus Stensgaard Madsen ● HRAJÚ Sidse Babett Knudsen, Sebastian Bull, Dar Salim, Marina Bouras, Olaf Johannessen, Jacob Lohmann, Siir Tilif, Rami Zayat
MINUTÁŽ 100 min
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 28. 11. 2024

Najnovšie články

Beštia Bebjak Záber z filmu Beštia. Foto: DNA Production/Nataša Bošková

Bebjakova Beštia podľa Dominika Dána má prvú ukážku

Po vyhlásení amnestie v roku 1990 sa dostalo na slobodu aj mnoho nebezpečných zločincov. Začínajúcemu bratislavskému detektívovi Richardovi Krauzovi vtedy pridelili prípad sériového vraha žien. Tiahla sa za ním krvavá stopa polovicou Európy a nedokázali ho odhaliť žiadne bežne využívané metódy. Režisér Peter Bebjak pripravuje detektívny triler podľa jednej z najpredávanejších kníh Dominika Dána Beštia. Do kín príde už začiatkom budúceho roka. Tomáš Maštalír (Burger), Martin Klinčúch (Krauz), Michal Kubovčík (Hanzel) a Braňo Bystriansky (Váňa) spolu s Alexandrom Bártom (Mayor) a Jánom Jackuliakom (súdny lekár Lengyel) stvárňujú vo filme Beštia tím, ktorý sa snaží odhaliť páchateľa série vrážd. Prípad na začiatku vyzerá takmer beznádejne. Páchateľ totiž nezanecháva žiadne odtlačky prstov. Nič, na základe čoho, by bolo možné zistiť, o koho ide. Vyšetrovatelia vedia, čo spája jednotlivé miesta činu, ale dostupné kriminalistické metódy nestačia na to, aby vraha usvedčili. Vtedy prichádzajú na scénu vedci a analýza DNA. Metóda, ktorú slovenskí kriminalisti nikdy dovtedy nepoužili. https://youtu.be/ZzOrfU6evL0?si=Q6NlQR6hRMzUBcSl „Atmosféru začiatku deväťdesiatych rokov sa nám podarilo preniesť na obraz presne tak, ako si ju časť spoločnosti pamätá z mladosti a ako je stvárnená v knihách Dominika Dána,“ povedal producent DNA Production Rasťo Šesták. „A rovnako ako v knihách, ani film Beštia nie je príbehom vraha. Je o tom, ako ho veľký tím vyšetrovateľov s pomocou vedcov – a v tom čase...
Vincent Šikula. Foto: Archív Veroniky Šikulovej

Vincent Šikula

Aj vo filmových scenároch Vincenta Šikulu cítiť typický šikulovský ťah na bránu – schopnosť všímať si jednoduchých ľudí na okraji spoločnosti. Keď spisovateľ napíše do knižky dialóg, v uvádzacej vete môže dovysvetľovať, čo práve daná osoba robí alebo ako sa tvári. Vo filme to však nejde. Vo filme všetko v obraze hrá a herec môže zakaždým vykrútiť nos alebo mávnuť rukou inak, než si predstavoval autor filmového scenára. Z vlastnej skúsenosti sa takto zamýšľal nad rozdielmi v prístupoch k literárnej tvorbe Vincent Šikula. Jeden z najobľúbenejších autorov v slovenskej literatúre druhej polovice 20. storočia sa narodil pred deväťdesiatimi rokmi. Na dôležité si aj tak spomenie Do filmovej tvorby vstúpil ako scenárista a autor predlôh koncom šesťdesiatych rokov. Po učiteľovaní v Modre na hudobnej škole a po redakčnom pôsobení v časopise Romboid začal vtedy pracovať ako interný dramaturg Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe. Bola to možnosť preniesť sa s knižnými príbehmi na plátno a oddať sa scenáristickej práci, ktorá im vdýchne taký vzletný obraz a zvuk, aký mu samy ponúkajú – plný vôní, pachov, dráždivých momentov i každodenných, neraz tvrdých situácií, v akých sa ocitajú obyčajní, jednoduchí ľudia. Medzi nich Vincent Šikula rád chodieval. Pri tvorbe čerpal z vlastnej minulosti, z prostredia dediny a mestečka, kde vyrastal a žil, zo skúseností v detstve i neskôr v dospelosti, keď už bol otcom...
BAB 2026 Záber z filmu Saba (r. Liron Topaz, USA) ktorý na Bienále animácie Bratislava získal Cenu Viktora Kubala. Foto: Miyu Distribution

myslím si BAB 2026 – Klingsor by sa asi chytal za hlavu

Všimli ste si, prosím, že sa uskutočnilo Bienále animácie Bratislava 2026? Ja len tak-tak, a to vďaka programu Kina Lumière, kde sa cez víkend objavilo pásmo víťazných filmov z tohtoročného BAB-u. Pamätám si BAB od samého začiatku. Z pôvodnej prehliadky animovaných filmov ako sprievodného podujatia Bienále ilustrácií Bratislava ho do festivalovej podoby vypiplala jeho zakladateľka Gabriela Gavalčinová. Po jej predčasnom úmrtí prevzala vedenie festivalu Katarína Minichová, ktorá s ním spolupracovala od začiatku. Žiaľ, pred svojím predčasným odchodom stihla zorganizovať len niekoľko ročníkov. Potom prevzala organizáciu festivalu omladená partia. Bienále animácie Bratislava kedysi dýchalo životom. Premietalo sa pre verejnosť (cieľovou skupinou sú deti a mládež) v dostupných časoch a v „skutočných“ kinách. Všetko fungovalo, až kým tím festivalu neodišiel na protest proti mocenskému dosadeniu nekvalifikovaného vedenia Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti, ktorá BAB organizuje. Rýchlo sa však našli snaživci, ktorí boli ochotní ujať sa aj v takej situácii organizovania festivalu... Kto je BABA? Netuším, či tohto roku bola, alebo nebola tlačová konferencia k festivalu. Ak aj áno, do Klubu filmových novinárov žiadna pozvánka neprišla. A tak som popátral na webe. Webová stránka festivalu vám ponúkne vyčerpávajúce informácie – o predošlom ročníku. Ak to skúsite na webe Bibiany a tam kliknete na BAB, môžete si ďalej zvoliť suchopárny Štatút, dozvedieť sa niečo O BABE (ide...
Zobraziť všetky články