Záber z filmu Dozorkyňa / Zdroj: ASFK

recenzia Dozorkyňa

Dozorkyňa, matka odsúdená na zlyhanie

Ema Nemčovičová

Písmo: A- | A+

Druhý celovečerný film švédskeho režiséra Gustava Möllera Dozorkyňa je intenzívny psychologický triler. So scenáristom Emilom Nygaardom Albertsenom, s ktorým Möller spolupracoval aj pri svojom debute Tiesňové volanie (2018), vybudovali štruktúru filmu na motíve pomsty. Pomsta ako hlavná motivácia postáv je v kinematografii prítomná, ba až nadužívaná natoľko, že sa môžeme pýtať, či je ďalší film o pomste nutný a čo ešte môže priniesť. Dozorkyňa sa síce nezapíše medzi sto najlepších filmov storočia, ale napriek tomu sa oplatí ju vidieť.

Dozorkyňa je čítankou psychologického trileru. Napriek tomu, že má svoje ošúchané stránky, odpísané z iných filmov z väzenského prostredia, stále je to poctivá psychologická dráma, ktorá mrazí nielen svojím severským prostredím.

Dej sleduje prísnu, no sympatickú dozorkyňu Evu v stredných rokoch, ktorá pracuje v mužskej väznici. Pôsobí na oddelení pre mladých mužov odsúdených za ľahké zločiny, kde vďaka vzájomnému rešpektu medzi väzňami a dozorkyňou vládne príjemná, takmer táborová atmosféra. Tvorcovia filmu výrazne pracovali aj s dekoráciami a výpravou, aby si pomohli v minimalistickom rozprávaní. Postavami vo veľmi presnej, ale stručnej expozícii sú tak aj široké a presvetlené chodby v symetrickej kompozícii, ktorá evokuje pravidelnosť a poriadok nastolené Evou na oddelení.

Eva každého z väzňov pozná po mene, venuje sa im nad rámec svojich povinností a vedie krúžok meditácie, vďaka čomu si ju hneď obľúbime. Takéto uvoľnené pomery však zároveň vyvolávajú napätie, pretože čakáme, kedy krehkosť vzťahov, nutne obmotaných mocenskou dynamikou, pukne. Obzvlášť, ak vzťah tvorí žena (príznačne pomenovaná Eva), ktorej je spoločensky pripisovaná menšia moc, ale v tomto prípade jej povolanie prináša dominanciu voči mužom, ktorých pozícia je vo väzení v porovnaní so stereotypmi mimo tejto inštitúcie podradená.

Prostredie väzenia prináša aj napätie podporené strachom z minulosti odsúdených chlapcov a mužov, ktorú režisér naschvál nešpecifikuje, aby nám predstavivosť pracovala na plné obrátky, vždy keď je dozorkyňa príliš blízko odsúdených v nevyspytateľných situáciách.

Film je priamy a surový nielen v téme, ale i v rozprávaní. Eva, ktorá sa snaží o kamarátstvo so všetkými odsúdenými mladými mužmi, sa začne správať inak, keď do väznice na prísne strážené oddelenie prichádza ani nie tridsaťročný odsúdený Mikkel odpykať si ťažký trest.

Eva sa na nového väzňa Mikkela zameria ako na votrelca vo svojom dome, ktorý chce ohroziť všetkých jej „synov“. Bez vysvetlenia ju priťahuje a Eva sa dá preradiť na klaustrofobické oddelenie v suteréne bez okien, kde sa cely ozývajú viacnásobnými vraždami, aby mohla byť Mikkelovi nablízku.

Správa sa k nemu nevraživo, skúša jeho hranice, ide jej o pomstu. Začína sa vojna dvoch ľudí. Diváckosť tohto filmu spočíva v hre s tajomstvom a v postupnom dávkovaní informácií. Hoci nám režisér väčšinu súvislostí prezradí hneď na začiatku, hmla vôkol Eviných motivácii sa drží. Preto má divák priestor na domýšľanie a jeho očakávania sa s vývinom lineárneho rozprávania trojaktovej štruktúry Dozorkyne menia.

Otrlejšiemu publiku môže takýto puzzle príbeh s naoko skrytými dielikmi pripomínať viacero známych festivalových snímok. Napokon, príbehy s určitou dávkou kalkulu ako Dozorkyňa sú na festivaloch obľúbené, o čom svedčí aj jej nominácia na Zlatého medveďa z Berlína. Premiére na tomto áčkovom festivale určite dopomohla i prítomná polemika o dobre a zle. Eva sa totiž v prítomnosti Mikkela premieňa na nemorálnu, samu seba z úvodu filmu by pravdepodobne nespoznala. V istom bode jej taktiež začne hroziť väzenie, a tak, aby sa zachránila, začína vo vlastný prospech kolaborovať so zločinom a ide proti zákonu i svojim zásadám. Režisér nám tak ukazuje, aké ľahké je zostupovať po kruhoch pekla a ako nespravodlivo ľahké môže byť oslobodenie sa z neho.

V momente, keď sa Eva s Mikkelovým osudom začína viac a viac zapletať, stane sa na jej pôvodnom oddelení nešťastie. Eva pred Bohom priznáva ďalšie zlyhanie a pred divákom sa odkrýva jej osobný život. Počas celého filmu univerzálnu ženu, matku Evu nevidíme v civilnom oblečení a len dvakrát mimo priestoru budovy väzenia. Svoju prácu vníma ako poslanie a pokus napraviť, čo nezvládla. Alebo nemohla zvládnuť? Eva dostáva na rozdiel od tých, na ktorých jej záleží, ďalšiu šancu byť dobrou a film sa končí začínajúcim sa odpúšťaním.

Dozorkyňa určite poteší milovníkov paradoxov severských drám a trilerov, ktoré sa trošku vylúhovali aj v taktike Larsa von Triera. Dá sa však ľahko prekuknúť a hrozí aj nuda. Uvidíme, či Gustav Möller ostane pri skúmaní komplexných postáv s minimalistickým prístupom alebo sa od osvedčeného, hoci bez pochýb náročného formátu posunie niekam inam.

Dozorkyňa (Vogter, Dánsko, Švédsko, 2024)
RÉŽIA Gustav Möller ● SCENÁR Gustav Möller, Emil Nygaard Albertsen ● KAMERA Jasper Spanning ● HUDBA Jon Ekstrand ● STRIH Rasmus Stensgaard Madsen ● HRAJÚ Sidse Babett Knudsen, Sebastian Bull, Dar Salim, Marina Bouras, Olaf Johannessen, Jacob Lohmann, Siir Tilif, Rami Zayat
MINUTÁŽ 100 min
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 28. 11. 2024

Hodnotenie: 67%

Zdroj fotografie: ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Svet medzi nami. Foto: Film Expanded

recenzia Svet medzi nami

Na začiatku bolo krátke video na sociálne siete o výstave jej fotografií v Českom centre v New Yorku. Po šiestich rokoch nakrúcania je na konci celovečerný dokument Svet medzi nami o fotografke Marii Tomanovej, pod ktorý sa podpísala režisérka Marie Dvořáková. Chytí vás od prvých záberov z vernisážovej tlačenice v New Yorku a nepustí až po záverečný pohľad na zapadajúce slnko v Mikulove. V meste, v ktorom hrdinka filmového príbehu vyrastala. Dokonca aj v prípade, že si zvedavý divák o ňom už vopred zistí podrobnejšie informácie, dokument celých deväťdesiat minút drží jeho pozornosť permanentne a pevne vo svojich opratách. Rozpráva o celkom obyčajných veciach ako radosť, obavy, smútok, úspech, sklamanie či prehra. Na druhej strane však rozpráva aj o nie celkom obyčajných záležitostiach, ako trebárs tvorivé hľadanie, sila portrétu i autoportrétu, aký je rozdiel medzi módnou fotografiou a voľnou tvorbou alebo načo nám umenie vôbec je a čím sa človeku prihovára. Marie Tomanová je totiž ideálna „hrdinka“ – spontánna, nesmierne temperamentná, úprimná a výrečná žena, ktorá navyše má neuveriteľné čaro osobnosti a málokedy jej chýba úsmev na tvári. To som už akože slávna? „Za pol roka sa vrátim a potom sa vezmeme,“ oznámila priateľovi, keď dokončila štúdium maliarstva na Fakulte výtvarných umení Vysokého učenia technického v Brne. Na pôde maľby sa totiž necítila priveľmi isto, chcela si jednoducho vyčistiť za morom hlavu,...
Slnko v sieti 2024 - Jiří Mádl a jeho víťazný film Vlny. Foto: SFTA/Zdenko Hanous

Slnko v sieti apeluje na hodnoty, i keď Mikiho nominovalo

Bolo to jedno veľké „vlnybitie“, skonštatoval moderátor Bruno Ciberej, a mal pravdu. Národné filmové ceny Slnko v sieti za rok 2024 ovládli česko-slovenské Vlny. Film režiséra Jiřího Mádla v silnej obojstrannej koprodukcii si zaslúžene odniesol vzácne sošky v deviatich kategóriách vrátane najlepšieho filmu, réžie a scenára. Jedna z cien sa spojila s osobným vyznaním pre herca Mariána Bielika, legendárneho Fajola z určujúcej kultovky Slnko v sieti, ktorý vlani zomrel. Svoju sošku mu venovala jeho dcéra Katarína Štrbová Bieliková, keď stála na pódiu ako čerstvá držiteľka ocenenia za najlepšie kostýmy. V súvislosti s príbehom strhujúcej drámy Vlny o boji za slobodu v auguste 1968 vyjadrila vo svojich nástojčivých otázkach pálčivé problémy, ktoré v súčasnosti trápia našu krajinu. Práve filmy, ktoré na Slovensku vznikajú a sú nositeľom hodnotového posolstva o slobode, považuje  za inšpiráciu, ktorá nám v ťažkých časoch môže pomôcť. „Vlny sú o statočnosti ľudí, ktorí sa vzopreli voči mnohonásobne silnejšiemu nepriateľovi, a ktorí ostali konzistentní v postojoch, pretože sloboda bola pre nich najcennejšou hodnotou,“ povedala o odvahe ľudí z redakcie Československého rozhlasu počas vpádu vojsk Varšavskej zmluvy. Katarína Štrbová Bieliková, cena za najlepšie kostýmy vo filme Vlny. Foto: SFTA/Zdenko Hanout V hrobovom tichu Paradoxne, 16. apríla 2025 sa ceremoniál odovzdávania cien Slnko v sieti dial v sále Slovenského rozhlasu pod strechou verejnoprávnej STVR, ktorá sa od tohto podujatia alibisticky dištancovala. Napriek...
Zobraziť všetky články