Záber z filmu Dozorkyňa / Zdroj: ASFK

recenzia Dozorkyňa

Dozorkyňa, matka odsúdená na zlyhanie

Ema Nemčovičová

Písmo: A- | A+

Druhý celovečerný film švédskeho režiséra Gustava Möllera Dozorkyňa je intenzívny psychologický triler. So scenáristom Emilom Nygaardom Albertsenom, s ktorým Möller spolupracoval aj pri svojom debute Tiesňové volanie (2018), vybudovali štruktúru filmu na motíve pomsty. Pomsta ako hlavná motivácia postáv je v kinematografii prítomná, ba až nadužívaná natoľko, že sa môžeme pýtať, či je ďalší film o pomste nutný a čo ešte môže priniesť. Dozorkyňa sa síce nezapíše medzi sto najlepších filmov storočia, ale napriek tomu sa oplatí ju vidieť.

Dozorkyňa je čítankou psychologického trileru. Napriek tomu, že má svoje ošúchané stránky, odpísané z iných filmov z väzenského prostredia, stále je to poctivá psychologická dráma, ktorá mrazí nielen svojím severským prostredím.

Dej sleduje prísnu, no sympatickú dozorkyňu Evu v stredných rokoch, ktorá pracuje v mužskej väznici. Pôsobí na oddelení pre mladých mužov odsúdených za ľahké zločiny, kde vďaka vzájomnému rešpektu medzi väzňami a dozorkyňou vládne príjemná, takmer táborová atmosféra. Tvorcovia filmu výrazne pracovali aj s dekoráciami a výpravou, aby si pomohli v minimalistickom rozprávaní. Postavami vo veľmi presnej, ale stručnej expozícii sú tak aj široké a presvetlené chodby v symetrickej kompozícii, ktorá evokuje pravidelnosť a poriadok nastolené Evou na oddelení.

Eva každého z väzňov pozná po mene, venuje sa im nad rámec svojich povinností a vedie krúžok meditácie, vďaka čomu si ju hneď obľúbime. Takéto uvoľnené pomery však zároveň vyvolávajú napätie, pretože čakáme, kedy krehkosť vzťahov, nutne obmotaných mocenskou dynamikou, pukne. Obzvlášť, ak vzťah tvorí žena (príznačne pomenovaná Eva), ktorej je spoločensky pripisovaná menšia moc, ale v tomto prípade jej povolanie prináša dominanciu voči mužom, ktorých pozícia je vo väzení v porovnaní so stereotypmi mimo tejto inštitúcie podradená.

Prostredie väzenia prináša aj napätie podporené strachom z minulosti odsúdených chlapcov a mužov, ktorú režisér naschvál nešpecifikuje, aby nám predstavivosť pracovala na plné obrátky, vždy keď je dozorkyňa príliš blízko odsúdených v nevyspytateľných situáciách.

Film je priamy a surový nielen v téme, ale i v rozprávaní. Eva, ktorá sa snaží o kamarátstvo so všetkými odsúdenými mladými mužmi, sa začne správať inak, keď do väznice na prísne strážené oddelenie prichádza ani nie tridsaťročný odsúdený Mikkel odpykať si ťažký trest.

Eva sa na nového väzňa Mikkela zameria ako na votrelca vo svojom dome, ktorý chce ohroziť všetkých jej „synov“. Bez vysvetlenia ju priťahuje a Eva sa dá preradiť na klaustrofobické oddelenie v suteréne bez okien, kde sa cely ozývajú viacnásobnými vraždami, aby mohla byť Mikkelovi nablízku.

Správa sa k nemu nevraživo, skúša jeho hranice, ide jej o pomstu. Začína sa vojna dvoch ľudí. Diváckosť tohto filmu spočíva v hre s tajomstvom a v postupnom dávkovaní informácií. Hoci nám režisér väčšinu súvislostí prezradí hneď na začiatku, hmla vôkol Eviných motivácii sa drží. Preto má divák priestor na domýšľanie a jeho očakávania sa s vývinom lineárneho rozprávania trojaktovej štruktúry Dozorkyne menia.

Otrlejšiemu publiku môže takýto puzzle príbeh s naoko skrytými dielikmi pripomínať viacero známych festivalových snímok. Napokon, príbehy s určitou dávkou kalkulu ako Dozorkyňa sú na festivaloch obľúbené, o čom svedčí aj jej nominácia na Zlatého medveďa z Berlína. Premiére na tomto áčkovom festivale určite dopomohla i prítomná polemika o dobre a zle. Eva sa totiž v prítomnosti Mikkela premieňa na nemorálnu, samu seba z úvodu filmu by pravdepodobne nespoznala. V istom bode jej taktiež začne hroziť väzenie, a tak, aby sa zachránila, začína vo vlastný prospech kolaborovať so zločinom a ide proti zákonu i svojim zásadám. Režisér nám tak ukazuje, aké ľahké je zostupovať po kruhoch pekla a ako nespravodlivo ľahké môže byť oslobodenie sa z neho.

V momente, keď sa Eva s Mikkelovým osudom začína viac a viac zapletať, stane sa na jej pôvodnom oddelení nešťastie. Eva pred Bohom priznáva ďalšie zlyhanie a pred divákom sa odkrýva jej osobný život. Počas celého filmu univerzálnu ženu, matku Evu nevidíme v civilnom oblečení a len dvakrát mimo priestoru budovy väzenia. Svoju prácu vníma ako poslanie a pokus napraviť, čo nezvládla. Alebo nemohla zvládnuť? Eva dostáva na rozdiel od tých, na ktorých jej záleží, ďalšiu šancu byť dobrou a film sa končí začínajúcim sa odpúšťaním.

Dozorkyňa určite poteší milovníkov paradoxov severských drám a trilerov, ktoré sa trošku vylúhovali aj v taktike Larsa von Triera. Dá sa však ľahko prekuknúť a hrozí aj nuda. Uvidíme, či Gustav Möller ostane pri skúmaní komplexných postáv s minimalistickým prístupom alebo sa od osvedčeného, hoci bez pochýb náročného formátu posunie niekam inam.

Dozorkyňa (Vogter, Dánsko, Švédsko, 2024)
RÉŽIA Gustav Möller ● SCENÁR Gustav Möller, Emil Nygaard Albertsen ● KAMERA Jasper Spanning ● HUDBA Jon Ekstrand ● STRIH Rasmus Stensgaard Madsen ● HRAJÚ Sidse Babett Knudsen, Sebastian Bull, Dar Salim, Marina Bouras, Olaf Johannessen, Jacob Lohmann, Siir Tilif, Rami Zayat
MINUTÁŽ 100 min
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 28. 11. 2024

Najnovšie články

Zázrak zadarmo Záber z filmu Zázrak zadarmo. Foto: archív SFÚ

digitálne kino Naozaj sa dobré chváli samo?

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky film Marcely Plítkovej (rodenej Jurovskej)  Zázrak zadarmo (1967) je, minimálne z dnešného pohľadu, pozoruhodným zamyslením nad zmyslom reklamy (nielen) v centralizovanej socialistickej ekonomike. Explicitná aj skrytá reklama na nás dnes útočí zovšadiaľ. Veľkoplošné svetelné obrazovky na križovatkách odvádzajú pozornosť od semaforov. Reklama ruší čítanie elektronických denníkov aj sledovanie filmov na komerčných televíznych kanáloch či pozeranie online videí. Vyskakuje na nás spomedzi profilov na sociálnych sieťach a za jej obmedzenie si... skrátka treba priplatiť. Mladšie generácie si dnes už len ťažko predstavia, že práve vitálna a pestrofarebná zahraničná reklama pôsobila v socialistickej produktovej monotónnosti doslova ako závan čerstvého vzduchu. Reklama v stroji času Film Zázrak zadarmo na fungovanie reklamy v Československu, ktoré v roku 1967 čoraz viac pokukovalo po západných vzoroch, však nenazerá ani tak z hľadiska konzumu a trhu ako skôr z hľadiska plynúceho času: všetky novinky skôr či neskôr zostarnú a nahradia ich ďalšie. Postupne sa na ne zabudne alebo, v lepšom prípade, skončia v múzeu. Aj preto nás film po úvodných záberoch rušného veľkomestského nárožia, kde muž nad križovatkou opravuje reklamný pútač na...
Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo film 1966 konferencia Helsinki 1975

Týždeň vo filme 1966: Merci, cherie…

Merci, cherie, spieval Udo Jürgens v bratislavskom PKO krátko po tom, čo sa s touto piesňou stal víťazom Eurovízie 1966 (hneď prvé číslo kolekcie, TvF 31). Bol vtedy pre Bratislavčanov, ktorí mali možnosť pozerať viedenskú televíziu, hviezdou svetového formátu (a myslím, že nie nezaslúžene), takže jeho vypredaný koncert bol samozrejmosťou. To je atrakcia žurnálu „z domácich prameňov“. Ale diváka prekvapí až nezvyčajne vysoký, polovičný podiel šotov zo zahraničia. Ich obsahom sú poväčšine živelné pohromy a rôzne havárie alebo módne novinky a exotické zvieratká. Zlomok tvoria návštevy štátnikov. Pri témach z domova sa stretneme aj s problémami. Niektoré dnes ťažšie pochopiteľné, ale primerané obdobiu. Pivo verzus minerálky (TvF č. 33) Že sme národ pivárov, vtedy s bratmi Čechmi, nikoho neprekvapí. Predbehli sme už aj Nemcov a Belgičanov. Ale prečo máme problém zásobiť trh dostatočným množstvom nealkoholických nápojov a minerálok, tomu sa pokúsili spravodajcovia prísť na kĺb: hoci je leto, na trhu chýbajú a sú drahé... Lesy sú našim bohatstvom (TvF č. 34) Všetci to vedia, no realita svedčí o opaku. Podľa štatistík namiesto dvoch stromov ako káže norma) vyrúbeme tri. Vyvážame polotovary, ba aj surové drevo. Veľa odpadu vzniká v lese a na pílach a ani ten nevyužívame. Výrobca verzus subdodávateľ (TvF č. 38) Na konkrétnom príklade nedorobkov automatických práčok sa ilustrujú výhovorky o príčinách poruchovosti....
recenzia Ak by som mala nohy tak ťa nakopem Záber z filmu Ak by som mala nohy tak ťa nakopem. Foto: ASFK

recenzia Ak by som mala nohy, tak ťa nakopem

Tvár vášho dieťaťa pripomína viacero skutočností. Pripomína vás a vášho partnera, vaše úspechy, zlyhania, zodpovednosti, obavy, stratené príležitosti... Tieto asociácie ale patria len vám. Nakoniec sa nepozeráte na nič iné ako na ľudskú bytosť, s nepoškvrneným vedomím. V čiernohumornej dráme Mary Bronstein Ak by som mala nohy, tak ťa nakopem je materstvo klaustrofobické, chaotické a miestami sa mení na čistý existenčný horor, ktorému sa nevyhnete, ani keď ste skúsená psychologička. Identita tvorby Mary Bronsteinovej je silne viazaná so svetom nezávislej newyorskej filmovej scény, kde až do druhej dekády 21. storočia prevládal tzv. mumblecore. Charakterizovali ho nízke rozpočty, naturalistické herecké výkony, častokrát improvizované dialógy a veľký dôraz na postavy a ich vzájomné vzťahy. Všetky tieto črty sme mohli vidieť už v Bronsteinovej autorskom debute Yeast z roku 2008. Od zdanlivej sociálnej drámy ku grotesknému psychologickému trileru Svoj druhý celovečerný film Ak by som mala nohy, tak ťa nakopem nakrútila až po 17 rokoch. Je to plne rozvinutý a zmyslovo preťažujúci portrét materstva. Príbeh Lindy, vyhorenej matky vyrovnávajúcej sa s chorobou dieťaťa, sa pred očami publika rýchlo mení zo zdanlivej sociálnej drámy na groteskný psychologický triler. Úzkosť, ktorú film vyvoláva, je zámerná. Ručná kamera, časté detaily, cielené kompozície a rušný zvukový dizajn nesú príbeh, v ktorom sa nepredvídateľne preplieta zbierka excentrických vedľajších postáv...
Zobraziť všetky články