Záber z filmu Dozorkyňa / Zdroj: ASFK

recenzia Dozorkyňa

Dozorkyňa, matka odsúdená na zlyhanie

Ema Nemčovičová

Písmo: A- | A+

Druhý celovečerný film švédskeho režiséra Gustava Möllera Dozorkyňa je intenzívny psychologický triler. So scenáristom Emilom Nygaardom Albertsenom, s ktorým Möller spolupracoval aj pri svojom debute Tiesňové volanie (2018), vybudovali štruktúru filmu na motíve pomsty. Pomsta ako hlavná motivácia postáv je v kinematografii prítomná, ba až nadužívaná natoľko, že sa môžeme pýtať, či je ďalší film o pomste nutný a čo ešte môže priniesť. Dozorkyňa sa síce nezapíše medzi sto najlepších filmov storočia, ale napriek tomu sa oplatí ju vidieť.

Dozorkyňa je čítankou psychologického trileru. Napriek tomu, že má svoje ošúchané stránky, odpísané z iných filmov z väzenského prostredia, stále je to poctivá psychologická dráma, ktorá mrazí nielen svojím severským prostredím.

Dej sleduje prísnu, no sympatickú dozorkyňu Evu v stredných rokoch, ktorá pracuje v mužskej väznici. Pôsobí na oddelení pre mladých mužov odsúdených za ľahké zločiny, kde vďaka vzájomnému rešpektu medzi väzňami a dozorkyňou vládne príjemná, takmer táborová atmosféra. Tvorcovia filmu výrazne pracovali aj s dekoráciami a výpravou, aby si pomohli v minimalistickom rozprávaní. Postavami vo veľmi presnej, ale stručnej expozícii sú tak aj široké a presvetlené chodby v symetrickej kompozícii, ktorá evokuje pravidelnosť a poriadok nastolené Evou na oddelení.

Eva každého z väzňov pozná po mene, venuje sa im nad rámec svojich povinností a vedie krúžok meditácie, vďaka čomu si ju hneď obľúbime. Takéto uvoľnené pomery však zároveň vyvolávajú napätie, pretože čakáme, kedy krehkosť vzťahov, nutne obmotaných mocenskou dynamikou, pukne. Obzvlášť, ak vzťah tvorí žena (príznačne pomenovaná Eva), ktorej je spoločensky pripisovaná menšia moc, ale v tomto prípade jej povolanie prináša dominanciu voči mužom, ktorých pozícia je vo väzení v porovnaní so stereotypmi mimo tejto inštitúcie podradená.

Prostredie väzenia prináša aj napätie podporené strachom z minulosti odsúdených chlapcov a mužov, ktorú režisér naschvál nešpecifikuje, aby nám predstavivosť pracovala na plné obrátky, vždy keď je dozorkyňa príliš blízko odsúdených v nevyspytateľných situáciách.

Film je priamy a surový nielen v téme, ale i v rozprávaní. Eva, ktorá sa snaží o kamarátstvo so všetkými odsúdenými mladými mužmi, sa začne správať inak, keď do väznice na prísne strážené oddelenie prichádza ani nie tridsaťročný odsúdený Mikkel odpykať si ťažký trest.

Eva sa na nového väzňa Mikkela zameria ako na votrelca vo svojom dome, ktorý chce ohroziť všetkých jej „synov“. Bez vysvetlenia ju priťahuje a Eva sa dá preradiť na klaustrofobické oddelenie v suteréne bez okien, kde sa cely ozývajú viacnásobnými vraždami, aby mohla byť Mikkelovi nablízku.

Správa sa k nemu nevraživo, skúša jeho hranice, ide jej o pomstu. Začína sa vojna dvoch ľudí. Diváckosť tohto filmu spočíva v hre s tajomstvom a v postupnom dávkovaní informácií. Hoci nám režisér väčšinu súvislostí prezradí hneď na začiatku, hmla vôkol Eviných motivácii sa drží. Preto má divák priestor na domýšľanie a jeho očakávania sa s vývinom lineárneho rozprávania trojaktovej štruktúry Dozorkyne menia.

Otrlejšiemu publiku môže takýto puzzle príbeh s naoko skrytými dielikmi pripomínať viacero známych festivalových snímok. Napokon, príbehy s určitou dávkou kalkulu ako Dozorkyňa sú na festivaloch obľúbené, o čom svedčí aj jej nominácia na Zlatého medveďa z Berlína. Premiére na tomto áčkovom festivale určite dopomohla i prítomná polemika o dobre a zle. Eva sa totiž v prítomnosti Mikkela premieňa na nemorálnu, samu seba z úvodu filmu by pravdepodobne nespoznala. V istom bode jej taktiež začne hroziť väzenie, a tak, aby sa zachránila, začína vo vlastný prospech kolaborovať so zločinom a ide proti zákonu i svojim zásadám. Režisér nám tak ukazuje, aké ľahké je zostupovať po kruhoch pekla a ako nespravodlivo ľahké môže byť oslobodenie sa z neho.

V momente, keď sa Eva s Mikkelovým osudom začína viac a viac zapletať, stane sa na jej pôvodnom oddelení nešťastie. Eva pred Bohom priznáva ďalšie zlyhanie a pred divákom sa odkrýva jej osobný život. Počas celého filmu univerzálnu ženu, matku Evu nevidíme v civilnom oblečení a len dvakrát mimo priestoru budovy väzenia. Svoju prácu vníma ako poslanie a pokus napraviť, čo nezvládla. Alebo nemohla zvládnuť? Eva dostáva na rozdiel od tých, na ktorých jej záleží, ďalšiu šancu byť dobrou a film sa končí začínajúcim sa odpúšťaním.

Dozorkyňa určite poteší milovníkov paradoxov severských drám a trilerov, ktoré sa trošku vylúhovali aj v taktike Larsa von Triera. Dá sa však ľahko prekuknúť a hrozí aj nuda. Uvidíme, či Gustav Möller ostane pri skúmaní komplexných postáv s minimalistickým prístupom alebo sa od osvedčeného, hoci bez pochýb náročného formátu posunie niekam inam.

Dozorkyňa (Vogter, Dánsko, Švédsko, 2024)
RÉŽIA Gustav Möller ● SCENÁR Gustav Möller, Emil Nygaard Albertsen ● KAMERA Jasper Spanning ● HUDBA Jon Ekstrand ● STRIH Rasmus Stensgaard Madsen ● HRAJÚ Sidse Babett Knudsen, Sebastian Bull, Dar Salim, Marina Bouras, Olaf Johannessen, Jacob Lohmann, Siir Tilif, Rami Zayat
MINUTÁŽ 100 min
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 28. 11. 2024

Najnovšie články

Tvoje meno. Foto. ASFK

návraty Tvoje meno.

Japonského režiséra Makota Šinkaia už pred rokmi média označili ako „nového Hajaoa Mijazakiho“. Mohlo by sa zdať, že toto označenie musí byť pre tvorcu animovaných filmov komplimentom. Hajao Mijazaki je predsa s prehľadom najväčšou osobnosťou japonského anime od čias Osamua Tezuku. Muža ktorý doslova anime ako také stvoril. A predsa Šinkai proti tomuto označeniu viackrát protestoval. Jeho dôvod je však pochopiteľný – tvrdí, že Mijazaki už existuje, a preto sa možno stať len „druhým Mijazakim“. Zatiaľ čo on chce byť prvým Šinkaiom. Ciele si veru kladie vysoké, avšak bez nich by to určite nedotiahol tak ďaleko. Porovnávania s Mijazakim pritom možno u Šinkaia pochopiť. Jeho tvorba je charakteristická jasným rukopisom nielen po vizuálnej, ale najmä príbehovej stránke. Navyše je prvým režisérom, ktorému sa podarilo zosadiť z trónu najzárobkovejšieho japonského filmu všetkých čias práve Mijazakiho magnum opus – Cestu do fantázie (2001). Podarilo sa mu to v roku 2016 s jeho azda najznámejším filmom Kimi no Na Wa. Po desiatich rokoch od pôvodnej premiéry prichádza pod názvom Tvoje meno. aj do našich kín.  Najpopulárnejší film katastrofickej trilógie Tento film tvorí spolu s dvomi neskoršími Šinkaiovými dielami, Tenki no Ki (v preklade Dieťa počasia, anglicky distribuované pod názvom Weathering With You) a Suzume no Todžimari (distribuované u nás pod názvom Suzume) tzv. katastrofickú...
Záber z filmu Kavej 2 režiséra Lukáša Zednikoviča a scenáristky Michaely Zakuťanskej. Foto: Continental Film

Kavej 2 – babská jazda s jasným cieľom. Príbeh východniarskej lásky pokračuje

Druhý filmový diel komédie Kavej 2 sa už uvádza v predpremiérach. Letnú kampaň spojenú so živou šou na amfiteátroch rozbehli tvorcovia na Zemplínskej Šírave. Pokračovať budú v amfiteátroch v Košiciach (17. júla), Prešove (18. júla), Banskej Bystrici (19. júla), Martine (21. júla), Nitre (22. júla) a v Senci (23. júla). Do kín príde nová slovenská komédia režiséra Lukáša Zednikoviča 23. júla. Veronika zažije sklamanie v láske a Klára sa rozhodne vziať ju na Šíravu. V spoločnosti ďalších kamošiek a mladých matiek rozbiehajú babskú jazdu s jasným cieľom – nájsť Veronike nového chlapa. Kým jej hľadajú princa na bielom koni, chlapi s deťmi sa vydávajú za dobrodružstvom. Vitajte v príbehu Kavej 2, filmového pokračovania značky Kavej. Humor a stereotypy Projekt svojho času začínal ako internetový seriál s názvom Kavej: Z východu na západ, uvádzali ho v rokoch 2019 až 2021. Režisér Lukáš Zednikovič a scenáristka Michaela Zakuťanská v ňom formou krátkych desaťminútových skečov vtipne zachytávali život dvoch východniarok v Bratislave. Seriál si na platformách YouTube a Mall.TV vybudoval veľkú fanúšikovskú základňu, vďaka čomu sa v lete 2024 dočkal celovečernej filmovej adaptácie. Komédia Kavej dosiahla mimoriadny divácky úspech. Publikum oceňovalo najmä autentický regionálny humor, hoci kritici narážali na stereotypy, v dôsledku ktorých príbeh nie je celkom funkčný. V každom prípade, keďže prvý diel...
Anča Award 2026 Záber z filmu Boh je plachý. Foto: Fest Anča

Fest Anča 2026 ocenil snímky Boh je plachý aj Turisti

Hlavnú cenu Anča Award 2026 získal na 19. ročníku Medzinárodného filmového festivalu animácie Fest Anča film Boh je plachý francúzskeho režiséra Jocelyna Charlesa. Za najlepší slovenský film vyhlásili Turistov Mária Kraľovič. Obe snímky sa vďaka svojmu víťazstvu kvalifikovali, aby sa mohli uchádzať o Oscara. Film Boh je plachý zobrazuje zobrazuje cestu vlakom dvoch priateľov. Čas si krátia kreslením najhlbších strachov. „Precízna ručne kreslená animácia a jasná farebná paleta ostro kontrastujú s hlboko znepokojujúcim príbehom. Na konci tejto cesty sa hranica medzi realitou a podvedomím úplne rozplynie,“ vyhlásila o filme medzinárodná porota v zložení Lise Fearnley, Luca Tóth a Philip Ullman. Čestné uznanie porota potom udelila portugalsko-francúzskej koprodukcii Opustený pes režisérky Marty Reis Andrade. Film zachytáva pocit samoty počas návratu na miesto, ktoré bolo kedysi našim domovom, a nostalgiu, ktorá sprevádza vyrovnávanie sa s odchodom blízkeho človeka. Rovnaká porota rozhodovala aj o cene v kategórii krátkych študentských filmov. Anča Award v nej získal britský film Skrat! režisérky Lizzie Watts. Rozpráva o o mužovi, ktorý uviazne niekde medzi snom a realitou, vďaka čomu prežije spirituálne osvietenie. Porota uviedla, že film oslavuje niečo úprimné a hlboko ľudské: komunitu, prítomnosť a tichú radosť zo zdieľaného momentu. Plná otázok, ktoré sa dotýkajú prechodu z chaosu detstva do dospelosti je japonská...
Zobraziť všetky články