Záber z filmu Dozorkyňa / Zdroj: ASFK

recenzia Dozorkyňa

Dozorkyňa, matka odsúdená na zlyhanie

Ema Nemčovičová

Písmo: A- | A+

Druhý celovečerný film švédskeho režiséra Gustava Möllera Dozorkyňa je intenzívny psychologický triler. So scenáristom Emilom Nygaardom Albertsenom, s ktorým Möller spolupracoval aj pri svojom debute Tiesňové volanie (2018), vybudovali štruktúru filmu na motíve pomsty. Pomsta ako hlavná motivácia postáv je v kinematografii prítomná, ba až nadužívaná natoľko, že sa môžeme pýtať, či je ďalší film o pomste nutný a čo ešte môže priniesť. Dozorkyňa sa síce nezapíše medzi sto najlepších filmov storočia, ale napriek tomu sa oplatí ju vidieť.

Dozorkyňa je čítankou psychologického trileru. Napriek tomu, že má svoje ošúchané stránky, odpísané z iných filmov z väzenského prostredia, stále je to poctivá psychologická dráma, ktorá mrazí nielen svojím severským prostredím.

Dej sleduje prísnu, no sympatickú dozorkyňu Evu v stredných rokoch, ktorá pracuje v mužskej väznici. Pôsobí na oddelení pre mladých mužov odsúdených za ľahké zločiny, kde vďaka vzájomnému rešpektu medzi väzňami a dozorkyňou vládne príjemná, takmer táborová atmosféra. Tvorcovia filmu výrazne pracovali aj s dekoráciami a výpravou, aby si pomohli v minimalistickom rozprávaní. Postavami vo veľmi presnej, ale stručnej expozícii sú tak aj široké a presvetlené chodby v symetrickej kompozícii, ktorá evokuje pravidelnosť a poriadok nastolené Evou na oddelení.

Eva každého z väzňov pozná po mene, venuje sa im nad rámec svojich povinností a vedie krúžok meditácie, vďaka čomu si ju hneď obľúbime. Takéto uvoľnené pomery však zároveň vyvolávajú napätie, pretože čakáme, kedy krehkosť vzťahov, nutne obmotaných mocenskou dynamikou, pukne. Obzvlášť, ak vzťah tvorí žena (príznačne pomenovaná Eva), ktorej je spoločensky pripisovaná menšia moc, ale v tomto prípade jej povolanie prináša dominanciu voči mužom, ktorých pozícia je vo väzení v porovnaní so stereotypmi mimo tejto inštitúcie podradená.

Prostredie väzenia prináša aj napätie podporené strachom z minulosti odsúdených chlapcov a mužov, ktorú režisér naschvál nešpecifikuje, aby nám predstavivosť pracovala na plné obrátky, vždy keď je dozorkyňa príliš blízko odsúdených v nevyspytateľných situáciách.

Film je priamy a surový nielen v téme, ale i v rozprávaní. Eva, ktorá sa snaží o kamarátstvo so všetkými odsúdenými mladými mužmi, sa začne správať inak, keď do väznice na prísne strážené oddelenie prichádza ani nie tridsaťročný odsúdený Mikkel odpykať si ťažký trest.

Eva sa na nového väzňa Mikkela zameria ako na votrelca vo svojom dome, ktorý chce ohroziť všetkých jej „synov“. Bez vysvetlenia ju priťahuje a Eva sa dá preradiť na klaustrofobické oddelenie v suteréne bez okien, kde sa cely ozývajú viacnásobnými vraždami, aby mohla byť Mikkelovi nablízku.

Správa sa k nemu nevraživo, skúša jeho hranice, ide jej o pomstu. Začína sa vojna dvoch ľudí. Diváckosť tohto filmu spočíva v hre s tajomstvom a v postupnom dávkovaní informácií. Hoci nám režisér väčšinu súvislostí prezradí hneď na začiatku, hmla vôkol Eviných motivácii sa drží. Preto má divák priestor na domýšľanie a jeho očakávania sa s vývinom lineárneho rozprávania trojaktovej štruktúry Dozorkyne menia.

Otrlejšiemu publiku môže takýto puzzle príbeh s naoko skrytými dielikmi pripomínať viacero známych festivalových snímok. Napokon, príbehy s určitou dávkou kalkulu ako Dozorkyňa sú na festivaloch obľúbené, o čom svedčí aj jej nominácia na Zlatého medveďa z Berlína. Premiére na tomto áčkovom festivale určite dopomohla i prítomná polemika o dobre a zle. Eva sa totiž v prítomnosti Mikkela premieňa na nemorálnu, samu seba z úvodu filmu by pravdepodobne nespoznala. V istom bode jej taktiež začne hroziť väzenie, a tak, aby sa zachránila, začína vo vlastný prospech kolaborovať so zločinom a ide proti zákonu i svojim zásadám. Režisér nám tak ukazuje, aké ľahké je zostupovať po kruhoch pekla a ako nespravodlivo ľahké môže byť oslobodenie sa z neho.

V momente, keď sa Eva s Mikkelovým osudom začína viac a viac zapletať, stane sa na jej pôvodnom oddelení nešťastie. Eva pred Bohom priznáva ďalšie zlyhanie a pred divákom sa odkrýva jej osobný život. Počas celého filmu univerzálnu ženu, matku Evu nevidíme v civilnom oblečení a len dvakrát mimo priestoru budovy väzenia. Svoju prácu vníma ako poslanie a pokus napraviť, čo nezvládla. Alebo nemohla zvládnuť? Eva dostáva na rozdiel od tých, na ktorých jej záleží, ďalšiu šancu byť dobrou a film sa končí začínajúcim sa odpúšťaním.

Dozorkyňa určite poteší milovníkov paradoxov severských drám a trilerov, ktoré sa trošku vylúhovali aj v taktike Larsa von Triera. Dá sa však ľahko prekuknúť a hrozí aj nuda. Uvidíme, či Gustav Möller ostane pri skúmaní komplexných postáv s minimalistickým prístupom alebo sa od osvedčeného, hoci bez pochýb náročného formátu posunie niekam inam.

Dozorkyňa (Vogter, Dánsko, Švédsko, 2024)
RÉŽIA Gustav Möller ● SCENÁR Gustav Möller, Emil Nygaard Albertsen ● KAMERA Jasper Spanning ● HUDBA Jon Ekstrand ● STRIH Rasmus Stensgaard Madsen ● HRAJÚ Sidse Babett Knudsen, Sebastian Bull, Dar Salim, Marina Bouras, Olaf Johannessen, Jacob Lohmann, Siir Tilif, Rami Zayat
MINUTÁŽ 100 min
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 28. 11. 2024

Najnovšie články

recenzia Dream Team

recenzia Dream Team  

Veta „za toto pôjdeme do pekla“ sa v najnovšej čiernej komédii režiséra Jonáša Karáska skloňuje niekoľkokrát. Aj keď námet filmu Dream Team pôsobí neuveriteľne, vznikol na motívy skutočného prípadu zdravého basketbalového tímu na paralympiáde v roku 2000. Ako si s kontroverznou témou poradil režisér, ktorý predtým pritiahol do kín publikum komédiou  Invalid? Basketbalový tréner Marek má výbušnú povahu. Pokračuje v línii svojho otca, jeho otca a otca jeho otca, a koleduje si o infarkt priamo počas zápasu. Marek má dvoch synov, s ktorými zdieľa sny o športovej kariére. Teda, aspoň s jedným z nich. Mladší Šimon je fyzicky a mentálne znevýhodnený a túži sa zúčastniť paralympiády v Riu. Marek sa snaží dať dokopy tím, aby sa mohli kvalifikovať, no nedarí sa mu. Svojmu synovi Šimonovi sa chystá oznámiť smutnú správu, lenže Šimon si už nadšene balí kufor na cestu. Vtom dostane Marekov sused, jeho údajný najbližší priateľ, divadelný režisér Daniel, skvelý nápad. A Mareka stiahne vlna lží, z ktorej nedokáže jednoducho vyplávať. S Danielom už nehľadajú do tímu iba znevýhodnených; hľadajú kohokoľvek, kto by bol ochotný znevýhodnenie zahrať. Daniel ich predsa úžasne zrežíruje! Inšpirované skutočnými udalosťami, ktoré sa stali úplne inak   Film otvára úvodný titulok: „Inšpirované skutočnými udalosti, ktoré sa stali úplne inak.“ Na čo presne naráža? Na paralympiáde v Sydney v roku 2000 sa objavil...
Štúr Lukáš Pelč ako Ľudovít Štúr a Ivana Kološová ako Adela Ostrolúcka vo filme Štúr. Foto: The Factory /Tina Botková

Štúr – história a romantická fantázia

Príbeh Ľudovíta Štúra, Adely Ostrolúckej a jej slúžky Katiky prináša na plátna kín nový historický celovečerný film režisérky Mariany Čengel Solčanskej Štúr. Vznikol podľa režisérkinho románu Milenec Adely Ostrolúckej a do bežnej distribúcie vstupuje 15. januára. „Myslím, že Štúr je v prvom rade osobou, ku ktorej môžeme vzhliadať. Vodu kázal a vodu pil a to je to, čo na ňom obdivujeme. Zasvätil život niečomu, z čoho nepozerala žiadna materiálna výhoda, z úsilia kodifikovať jazyk nemohol mať žiadny finančný prospech. Veril v slovenčinu rovnako, ako niektorí ľudia veria v Boha,“ povedala režisérka. Pri tejto postave z učebníc dejepisu sa podľa nej ponúka rôzna optika. „Len príbeh kodifikácie jazyka by stačil na seriál. Rovnako revolúcia, rovnako jeho vzťah k rodine, jeho vzťah k priateľom, ktorých dnes definujeme ako štúrovcov, jeho filozofické dielo, jeho vzťah k viere a tak ďalej. Jeho život, osobný aj profesijný je veľmi košatý a my máme vo filme k dispozícii necelé dve hodiny, aby sme vyrozprávali ucelený príbeh, ktorý diváka chytí, ktorý ho bude baviť,“ uviedla filmárka. Jej zatiaľ posledným kinofilmom bola historická dráma Slúžka (2023). Romantická legenda Solčanská, ktorá je známa svojou záľubou v histórii a záujmom o ňu zdôrazňuje, že korektná historická reflexia minulosti predstavuje pre filmárov jednu z  najnáročnejších výziev...
Rudolf Urc

Vo veku 88 rokov zomrel Rudolf Urc

Slovenský filmový režisér, dramaturg, filmový publicista, pedagóg, dlhoročný spolupracovník Slovenského filmového ústavu a zakladateľská osobnosť slovenského animovaného filmu, Rudolf Urc, zomrel vo veku 88 rokov 13. januára. V Rudolfovi Urcovi stráca slovenská kinematografia mimoriadne tvorivú, erudovanú, činorodú a mnohostrannú osobnosť, ktorá domáci film pomáhala ako formovať, tak reflektovať. Podieľal sa na stovkách dokumentárnych, spravodajských a animovaných filmov, nesmierne bohatá je i jeho publicistická a teoretická činnosť. „Prečo som začal písať? Nuž preto, lebo ma to zaujímalo. Preštudoval som veľa vecí okolo filmu a iných druhov umenia a zdalo sa mi, že povedať to iným by bolo užitočné. Pre druhých aj pre mňa. Lebo nech píšem o čomkoľvek, vždy hovorím o sebe. Sám seba otváram, všeličo v sebe korigujem, sám si kladiem otázky a možno na ne odpovedám tak, že by to mohlo zaujímať aj iných, čitateľov,“ povedal Rudolf Urc v roku 2022 v rozhovore pre Film.sk. Na svojom konte má množstvo publikácií. Medzi nimi knihy venované histórii slovenského animovaného a dokumentárneho filmu aj ich tvorcom. Písal o Viktorovi Kubalovi, s ktorým roky spolupracoval, o Vladovi Kubenkovi, Ladislavovi Kudelkovi či Martinovi Slivkovi. Rudolf Urc vyštudoval v roku 1959 dramaturgiu na pražskej FAMU. Jeho profesionálne filmárske začiatky sú spojené so spravodajským a dokumentárnym filmom. Pôsobil tu ako režisér...
Zobraziť všetky články