Letná filmová škola

50 rokov filmovej nezávislosti LFŠ

Písmo: A- | A+

Ohliadnutie do vlastnej histórie, návrat filmárov i nové snímky a tvorcovia na obzore. Letná filmová škola (LFŠ) v Uherskom Hradišti otvorí uprostred leta svoj jubilejný 50. ročník. Konať sa bude od 26. 7. do 1. 8. a návštevníkom ponúkne nielen filmové lahôdky, ale aj hudobné zážitky, výstavy, rozsiahly sprievodný a odborný program, a, samozrejme, aj výnimočných hostí.

„Keď sme premýšľali, ako jubilejný ročník poňať, prvé rozhodnutie bolo, že základná koncepcia programu sa nezmení, len každú sekciu naplníme maximálne atraktívnym obsahom,“ približuje pre Film.sk programová riaditeľka Iva Hejlíčková a pokračuje: „Navyše sme zaradili sekciu Comeback, do ktorej sme pozvali zahraničných hostí, ktorí v minulosti LFŠ už navštívili. Teraz sa sem vrátia a premietnu svoj nový film a k nemu ešte jeden, ktorý by radi dali divákom.“ Divákov tak čakajú stretnutia s Fridrikom Thór Fridrikssonom, Pedrom Costom, Seanom Ellisom, Mohsenom Makhmalbafom alebo Petrom Stricklandom. Tento britský režisér si ako filmový darček vybral film zo Slovenska – Solanov Prípad Barnabáš Kos. Do tvorby programu sa tentokrát zapojili aj samotní obyvatelia Uherského Hradišťa. Hlasovaním v ankete si vybrali tituly, ktoré si počas podujatia môžu pozrieť v kine na Masarykovom námestí.  

Letná filmová škola predstaví napríklad retrospektívy venované Federicovi Fellinimu, Davidovi Lynchovi, Novému Hollywoodu, Jasudžirovi Ozuovi aj Chantal Akerman.  Všetky programové sekcie nájdete na Programové sekce 2024 – Letní filmová škola Uherské Hradiště (lfs.cz)

Spomienka na Jana Kačera i gesto k slovenskej kinematografii

S významným jubileom sa spája tiež ocenenie, ktoré organizátor festivalu, Asociácia českých filmových klubov, udelí výnimočným osobnostiam, čo zanechali hlbokú a trvalú stopu, nielen, v českom filme. „Tým prvým je Jiří Suchý, ktorého tvorivá dráha je natoľko komplexná, že ho nemožno označiť len za autora piesní a divadelných hier či za herca a režiséra. Jeho osobitá, hravá poetika prestupuje všetkými umeleckými odbormi a my sa veľmi tešíme na to, že diváci LFŠ budú mať príležitosť vidieť, okrem iného, jeho prvý celovečerný režijný počin – experimentálnu snímku Nevesta z roku 1970,“ prezrádza Hejlíčková. Druhým oceneným bude nedávno zosnulý Jan Kačer. „Odovzdanie druhej ceny je pre nás zahalené veľkým smútkom. S pánom Kačerom sme do poslednej chvíle pripravovali výber filmov a do Uherského Hradišťa sa veľmi tešil. Jeho herecké majstrovstvo si napriek tomu pripomenieme výberom filmov, ktoré si sám zvolil a cenu preberie jeho dcéra, herečka Adéla Kubačáková.“

V bohatom programe LFŠ sa zrkadlí aj blízkosť a previazanosť českej a slovenskej kinematografie.  Jeho súčasťou budú viaceré slovenské filmy a delegácie. „Na LFŠ pokladáme Slovensko akosi stále za našu súčasť, preto sa slovenské filmy spravidla objavujú v sekcii Česko/Slovenské novinky. Tento rok z noviniek uvedieme Emu a smrtihlavaVojnu policajtov. Tiež budeme premietať československé koprodukciie ako Manželia Stodolovci, Svetielka, Mord a ďalšie,“ menuje programová riaditeľka.

História LFŠ z osobného pohľadu

To, že Letná filmová škola oslavuje kontinuálnych 50 rokov fungovania je podľa jej riaditeľky Radany Korenej výnimočné. „Nie je u nás veľa filmových akcií, ktoré sa pyšnia tak dlhou kontinuálnou, neprerušovanou históriou. Za tú dlhú dobu prešla LFŠ mimoriadnym vývojom. Od uzatvorenej akcie pre pár desiatok či stoviek návštevníkov s jedným kinom až po akciu, ktorá je naozaj svojbytným filmovým festivalom s bohatým odborným a sprievodným programom pre všetky vekové skupiny, deťmi počínajúc a seniormi končiac. Pre filmových odborníkov či filmových fajnšmekrov, rovnako ako aj pre tých, ktorí majú skrátka radi skvelé filmy,“ hovorí pre Film.sk. Podľa nej to, že je LFŠ stále nezávislým festivalom bez vlastníka im umožňuje tvoriť program podľa ich preferencií, bez tlaku, so zameraním na filmovú históriu i súčasnosť, s dôrazom na výnimočnosť a kvalitu všetkých projekcií. Dôležitým elementom je pre nich blízkosť programových hostí s návštevníkmi, či už vo forme odborných diskusií k sekciám, dlhých debát po projekciách alebo úvodov k filmom. „To našim návštevníkom už celé roky povyšuje každú projekciu na skutočne komplexný obohacujúci filmový zážitok, a tým je LFŠ určite iste mimoriadna.“

Riaditeľka Radana Korená sa pre Film.sk vyjadrila k výročiu festivalu aj zo svojho vlastného uhla pohľadu: „Keď sa pozriem na históriu môjho pôsobenia v pozícii riaditeľky či zástupkyne riaditeľa, vnímam také tri svoje osobné vývojové míľniky. Tým prvým bolo vôbec prevzatie festivalu v roku 2008 s obrovskými dlhmi, súdnymi spormi a následne niekoľkými krízovými stabilizačnými rokmi v rozpočtovom minime. Bol to čas obrovského náporu nielen na nervy,“ vracia sa do náročného no i transformačného obdobia. „Tým druhým bola, po zvolení do pozície predsedníčky Rady AČFK a riaditeľky LFŠ v roku 2010, moja osobná kríza manažérskej riadiacej pozície. Viesť zrazu taký kolos bola pre mňa obrovská výzva, a kým som osobnostne zosilnela, naučila som sa delegovať a rozdeľovať s dôverou kompetencie mojim kolegom, hovoriť a ustáť si ,nieʻ s rešpektom a úctou – trvalo to niekoľko rokov a paradoxne mi k tomu pomohol zlomený členok tesne pred jedným ročníkom,“ spomína s úsmevom. Podľa nej byť dobrým šéfom a nastaviť si organizačnú štruktúru tak, aby bola funkčná pre všetkých, bol proces. V skorších obdobiach bola LFŠ punkovou akciou, čo sa však kvôli dlhom a kríze nedalo udržať. „Takže sa dá povedať, že sa celá organizácie stavala znovu od piky a trúfam si povedať, že to sa mi skutočne vydarilo. LFŠ je dnes veľmi silnou akciou a najväčším pokladom v nej sú úžasní ľudia – tí, ktorí ju pripravujú i tí, ktorí ju navštevujú. Toto všetko sa zúročilo v tom treťom míľniku, ktorý bolo obdobie koronavírusu.“ Letná filmová škola ako jediná dokázala usporiadať oba covidové ročníky vo fyzickej podobe. „Okrem veľkého šťastia mala na to vplyv absolútna zohranosť, vysoká profesionalita a schopnosť ustať rýchle a nečakané zmeny. Po tejto zaťažkávajúcej skúške si trúfam tvrdiť, že je Letná filmová škola krásne usadenou sebavedomou akciou, ktorá je pre nás, ktorí ju organizujeme i pre tých, ktorí na ňu opakovane cestujú, skutočnou srdcovkou.“

Atmosféra na Letnej filmovej škole. FOTO: Denisa Albaniová / LFŠ

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Pozerajte sa… a budú vás bolieť ruky

Charakteristike roku 1976 ako obdobia „upevňovania normalizačného režimu s dominanciou hegemónie komunistickej strany na čele s Gustávom Husákom“ vybrané týždenníky plne zodpovedajú. Je – v tom období – samozrejmé, že atmosféru pred blížiacim sa zjazdom vládnucej strany bolo treba podporiť monotematickými žurnálmi (č. 7 o dejinách hnutia z archívov, č. 9 a 11 o záväzkoch) či reportážami z krajských konferencií KSS (č. 12). Ale absolútna prevaha šotov z priemyselných závodov, ktorú prezentovala šestica (aj) renomovaných režisérov, je predsa nečakaná: nová cementáreň na Záhorí, nová pórobetónka v Zemianskych Kostolanoch (Tvf č. 3), nábytkáreň Mier v Topoľčanoch (č. 4), mostáreň Brezno a CHZJD v Bratislave (č. 5), vagónka Poprad a nový závod vo Svite (č. 6), Trikota Vrbové, Odevné závody Trenčín (č. 10), Elektrosvit Nové Zámky (č. 11). Žiadne novinky zo zahraničia, len kde-tu „pozdrav“ z krajiny Sovietov. Aj ten výsostne politického charakteru, súvisel s XXV. zjazdom komunistov (č. 8). Výnimkou sú v tom istom čísle karikatúry známeho a populárneho herca a operného speváka Františka Zvaríka: Maľované na scenári a reportáž z festivalu politickej piesne v Martine, na ktorom boli (prekvapivo?) úspešní Karol Duchoň a Marcela Lajferová. Ceny za rozhlasovú dramatickú tvorbu udelil Literárny fond režisérovi Jozefovi Dánayovi a hercom Ctiborovi Filčíkovi a Štefanovi Kvietikovi. Na Filmovej jari na dedine potom uviedli film Zora Záhona Tetované časom. A aby ani hudobníci v hanbe nezostali, zostavu...
Zvony pre bosých Ivan Rajniak a Vlado Müller vo filme Zvony pre bosých. Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš, Anton Podstraský

nový pohľad Zvony pre bosých

Dráma Stanislava Barabáša búra ideologické mýty o vojne a nefalšuje jej krutosť. Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Zvony pre bosých (1965) režiséra Stanislava Barabáša. Šesťdesiate roky priniesli „odmäk“ vo vývoji československej kinematografie, čo sa prejavilo v slobodnejšom a odvážnejšom umeleckom vyjadrení slovenských tvorcov. Tento zlatý vek slovenského filmu ukázal, ako veľmi sa tematika druhej svetovej vojny a partizánov vyvinula oproti schematickým stvárneniam heroického idealizmu socialistického realizmu. Režisér Stanislav Barabáš to predznamenal poviedkovým filmom Pieseň o sivom holubovi (1961), ktorý rozbil filmovú formu na mozaikovité rozprávanie a ukázal vojnu cez detskú optiku. Ešte ho síce zaťažili aspekty „oficiálneho“ a ideologického výkladu SNP, no práve vďaka detskej interpretácií sa tieto prvky zjemnili. Výraznejší odklon ukázal filmom Zvony pre bosých (1965) – podľa predlohy a scenára Ivana Bukovčana. Radikálne búra ideologické vznešené mýty o vojne a predstavuje nefalšovaný a surový pohľad na jej krutosť. Sleduje osudy dvoch partizánov Staška (Ivan Rajniak) a Ondreja (Vlado Müller) na sklonku druhej svetovej vojny, ako v zasnežených horách zajmú mladého nemeckého vojaka Hansa (Axel Dietrich). Záber z filmu Stanislava Barabáša Zvony pre bosých. Foto: FPÚ Vtáčiky zvonia na smrť Úloha zvonov v histórii tradične spĺňala funkcie večných oznamovateľov významných udalostí...
Záber z filmu Najhorší človek na svete. Foto: ASFK

Zásadné filmy Scarlett Čanakyovej

Ako študentku ju zrazilo k zemi Topenie po číslach. A v Truffautovej tvorbe ju baví „ženský gén“. Dokonalosť našla u Charlieho Kaufmana. Ak mám vymenovať moje zásadné ergo naj filmy, okamžite sa zaseknem ako náš priateľ pri silvestrovskej Activity. Na otázku Aká je tvoja najobľúbenejšia kniha – v tom strese z výberu, požadujúceho dokonalosť – odpovedal: „Macko Pu“. Takže som sa rozhodla voľne asociovať, pretože viem, že keď tento text dopíšem, už o hodinu mi napadne množstvo iných titulov, ktoré v ňom mali byť. Nechá sa viesť, desiť aj dojímať V prvom ročníku na scenáristike ma zrazilo k zemi Greenawayove Topenie po číslach. Pamätám si ten pocit, ako som sedela vydesená a zaskočená a zároveň som zo seba vystúpila v oslobodzujúcom poznaní, že v tvorbe je možné všetko. V intenzite pocitu sa mu vyrovnal hádam len Sloní muž. V dráme Davida Lyncha sa hlavný hrdina, ktorého celý život týrali a šikanovali pre vzhľad, rozhodne odísť z tohto sveta v momente, keď zažije pocit šťastia a už ho nechce stratiť. Milujem Felliniho Amarcord pre jeho vtipný i krásno-smutný pohľad na detstvo. Viscontiho Súmrak bohov, jedinečnú ságu o ambíciách a zrode zla, ktorá by potrebovala väčší priestor než týchto pár vymedzených riadkov. Truffautovu Ženu od susedov som videla hádam desaťkrát, a to aj napriek poznámke môjho obľúbeného profesora, že ide o také to „ženské...
Zobraziť všetky články