Letná filmová škola

50 rokov filmovej nezávislosti LFŠ

Písmo: A- | A+

Ohliadnutie do vlastnej histórie, návrat filmárov i nové snímky a tvorcovia na obzore. Letná filmová škola (LFŠ) v Uherskom Hradišti otvorí uprostred leta svoj jubilejný 50. ročník. Konať sa bude od 26. 7. do 1. 8. a návštevníkom ponúkne nielen filmové lahôdky, ale aj hudobné zážitky, výstavy, rozsiahly sprievodný a odborný program, a, samozrejme, aj výnimočných hostí.

„Keď sme premýšľali, ako jubilejný ročník poňať, prvé rozhodnutie bolo, že základná koncepcia programu sa nezmení, len každú sekciu naplníme maximálne atraktívnym obsahom,“ približuje pre Film.sk programová riaditeľka Iva Hejlíčková a pokračuje: „Navyše sme zaradili sekciu Comeback, do ktorej sme pozvali zahraničných hostí, ktorí v minulosti LFŠ už navštívili. Teraz sa sem vrátia a premietnu svoj nový film a k nemu ešte jeden, ktorý by radi dali divákom.“ Divákov tak čakajú stretnutia s Fridrikom Thór Fridrikssonom, Pedrom Costom, Seanom Ellisom, Mohsenom Makhmalbafom alebo Petrom Stricklandom. Tento britský režisér si ako filmový darček vybral film zo Slovenska – Solanov Prípad Barnabáš Kos. Do tvorby programu sa tentokrát zapojili aj samotní obyvatelia Uherského Hradišťa. Hlasovaním v ankete si vybrali tituly, ktoré si počas podujatia môžu pozrieť v kine na Masarykovom námestí.  

Letná filmová škola predstaví napríklad retrospektívy venované Federicovi Fellinimu, Davidovi Lynchovi, Novému Hollywoodu, Jasudžirovi Ozuovi aj Chantal Akerman.  Všetky programové sekcie nájdete na Programové sekce 2024 – Letní filmová škola Uherské Hradiště (lfs.cz)

Spomienka na Jana Kačera i gesto k slovenskej kinematografii

S významným jubileom sa spája tiež ocenenie, ktoré organizátor festivalu, Asociácia českých filmových klubov, udelí výnimočným osobnostiam, čo zanechali hlbokú a trvalú stopu, nielen, v českom filme. „Tým prvým je Jiří Suchý, ktorého tvorivá dráha je natoľko komplexná, že ho nemožno označiť len za autora piesní a divadelných hier či za herca a režiséra. Jeho osobitá, hravá poetika prestupuje všetkými umeleckými odbormi a my sa veľmi tešíme na to, že diváci LFŠ budú mať príležitosť vidieť, okrem iného, jeho prvý celovečerný režijný počin – experimentálnu snímku Nevesta z roku 1970,“ prezrádza Hejlíčková. Druhým oceneným bude nedávno zosnulý Jan Kačer. „Odovzdanie druhej ceny je pre nás zahalené veľkým smútkom. S pánom Kačerom sme do poslednej chvíle pripravovali výber filmov a do Uherského Hradišťa sa veľmi tešil. Jeho herecké majstrovstvo si napriek tomu pripomenieme výberom filmov, ktoré si sám zvolil a cenu preberie jeho dcéra, herečka Adéla Kubačáková.“

V bohatom programe LFŠ sa zrkadlí aj blízkosť a previazanosť českej a slovenskej kinematografie.  Jeho súčasťou budú viaceré slovenské filmy a delegácie. „Na LFŠ pokladáme Slovensko akosi stále za našu súčasť, preto sa slovenské filmy spravidla objavujú v sekcii Česko/Slovenské novinky. Tento rok z noviniek uvedieme Emu a smrtihlavaVojnu policajtov. Tiež budeme premietať československé koprodukciie ako Manželia Stodolovci, Svetielka, Mord a ďalšie,“ menuje programová riaditeľka.

História LFŠ z osobného pohľadu

To, že Letná filmová škola oslavuje kontinuálnych 50 rokov fungovania je podľa jej riaditeľky Radany Korenej výnimočné. „Nie je u nás veľa filmových akcií, ktoré sa pyšnia tak dlhou kontinuálnou, neprerušovanou históriou. Za tú dlhú dobu prešla LFŠ mimoriadnym vývojom. Od uzatvorenej akcie pre pár desiatok či stoviek návštevníkov s jedným kinom až po akciu, ktorá je naozaj svojbytným filmovým festivalom s bohatým odborným a sprievodným programom pre všetky vekové skupiny, deťmi počínajúc a seniormi končiac. Pre filmových odborníkov či filmových fajnšmekrov, rovnako ako aj pre tých, ktorí majú skrátka radi skvelé filmy,“ hovorí pre Film.sk. Podľa nej to, že je LFŠ stále nezávislým festivalom bez vlastníka im umožňuje tvoriť program podľa ich preferencií, bez tlaku, so zameraním na filmovú históriu i súčasnosť, s dôrazom na výnimočnosť a kvalitu všetkých projekcií. Dôležitým elementom je pre nich blízkosť programových hostí s návštevníkmi, či už vo forme odborných diskusií k sekciám, dlhých debát po projekciách alebo úvodov k filmom. „To našim návštevníkom už celé roky povyšuje každú projekciu na skutočne komplexný obohacujúci filmový zážitok, a tým je LFŠ určite iste mimoriadna.“

Riaditeľka Radana Korená sa pre Film.sk vyjadrila k výročiu festivalu aj zo svojho vlastného uhla pohľadu: „Keď sa pozriem na históriu môjho pôsobenia v pozícii riaditeľky či zástupkyne riaditeľa, vnímam také tri svoje osobné vývojové míľniky. Tým prvým bolo vôbec prevzatie festivalu v roku 2008 s obrovskými dlhmi, súdnymi spormi a následne niekoľkými krízovými stabilizačnými rokmi v rozpočtovom minime. Bol to čas obrovského náporu nielen na nervy,“ vracia sa do náročného no i transformačného obdobia. „Tým druhým bola, po zvolení do pozície predsedníčky Rady AČFK a riaditeľky LFŠ v roku 2010, moja osobná kríza manažérskej riadiacej pozície. Viesť zrazu taký kolos bola pre mňa obrovská výzva, a kým som osobnostne zosilnela, naučila som sa delegovať a rozdeľovať s dôverou kompetencie mojim kolegom, hovoriť a ustáť si ,nieʻ s rešpektom a úctou – trvalo to niekoľko rokov a paradoxne mi k tomu pomohol zlomený členok tesne pred jedným ročníkom,“ spomína s úsmevom. Podľa nej byť dobrým šéfom a nastaviť si organizačnú štruktúru tak, aby bola funkčná pre všetkých, bol proces. V skorších obdobiach bola LFŠ punkovou akciou, čo sa však kvôli dlhom a kríze nedalo udržať. „Takže sa dá povedať, že sa celá organizácie stavala znovu od piky a trúfam si povedať, že to sa mi skutočne vydarilo. LFŠ je dnes veľmi silnou akciou a najväčším pokladom v nej sú úžasní ľudia – tí, ktorí ju pripravujú i tí, ktorí ju navštevujú. Toto všetko sa zúročilo v tom treťom míľniku, ktorý bolo obdobie koronavírusu.“ Letná filmová škola ako jediná dokázala usporiadať oba covidové ročníky vo fyzickej podobe. „Okrem veľkého šťastia mala na to vplyv absolútna zohranosť, vysoká profesionalita a schopnosť ustať rýchle a nečakané zmeny. Po tejto zaťažkávajúcej skúške si trúfam tvrdiť, že je Letná filmová škola krásne usadenou sebavedomou akciou, ktorá je pre nás, ktorí ju organizujeme i pre tých, ktorí na ňu opakovane cestujú, skutočnou srdcovkou.“

Atmosféra na Letnej filmovej škole. FOTO: Denisa Albaniová / LFŠ

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1974: Normalizácia ako z učebnice

Je leto roku 1974, v sálach nie je klimatizácia, tak potrebujete trochu schladiť. Vžite sa do roly návštevníka kina, ktorému pred každým premietaním filmu, čo si vybral, naservírujú desať minút propagandy. (Ak vám to evokuje v súčasnosti nanútené dlhé minúty reklám pred každým filmom v cineplexoch, uvažujete správne.) Pretože sa blížia oslavy tridsiateho výročia SNP, polovica týždenníkov v každom párnom čísle túto historickú udalosť pripomína Dá sa konštatovať, že spravodajcovia svoju úlohu dramaturgicky zvládli. Štyria rôzni autori (Mikuláš Fodor, Marcela Plítková, Rudolf Ferko a Igor Dobiš) v monotematických vydaniach oboznamujú diváka s jeho prípravami, priebehom i povstaleckého súčasnosťou kraja. Menej spokojní môžeme byť s realizáciou tohto projektu. Často opakované archívne zábery bojov, stereotypné spomienky účastníkov vyzdvihujúcich partizánskych veliteľov, najmä sovietskych, či patetická oslava súčasnosti v kraji, v ktorom „na nepoznanie sa zmenila tvár, kde bieda mala odveké právo“. Tú novú tvár reprezentovali závody v Žiari nad Hronom, Biotika v Slovenskej Ľupči, Podpolianske strojárne v Detve, nová škola v Nemeckej či hotel na Donovaloch. Vari najúspešnejšia bola Marcela Plítková (TvF č. 30) originálnou reportážou zo Sklabine, „prvého oslobodeného územia Československa v auguste 1944“. Tu 11. augusta založili prvý partizánsky štáb, vyhlásili Revolučný národný výbor a nad jeho sídlom vyvesili československú vlajku. Na to všetko spomínajú autentickí účastníci a svedkovia. Nie že by šlo o neznáme fakty, ale...
Mačacia odysea.

Be2Can – hejtujme a oslavujme, v kine sa to smie 

Mačka je samotárske zviera, ale keď jej domov zničí povodeň, nájde útočisko na lodi obývanej rôznymi zvieracími druhmi, s ktorými sa musí spojiť, hoci sú celkom odlišné ako ona. Zdá sa totiž, že starý svet, plný pozostatkov ľudskej prítomnosti, sa končí. Na osamelej lodi, ktorá sa plaví mystickou zaplavenou krajinou, sa zvierací pasažieri vyrovnávajú s výzvami a nebezpečenstvami nového sveta. Divácky vďačný rodinný animák? Áno. Volá sa Mačacia odysea a bude otváracím filmom 11. ročníka jesennej filmovej prehliadky Be2Can, ktorá sa začína 9. 9.  V pätách pixaroviek Pre organizátorov festivalu je práve Mačacia odysea dôkazom, že kvalitné animované filmy už nie sú len výsadou disneyovských štúdií a východná Európa im plnohodnotne konkuruje. Film lotyšsko-francúzsko-belgickej produkcie režíroval Gints Zilbalodis a bude aj národným kandidátom Lotyšska na nadchádzajúceho Oscara v kategórii medzinárodný film.  Prestížnu súťažnú prehliadku Be2Can v podobe najčerstvejších noviniek z festivalov v Berlíne, Benátkach a Cannes prináša opäť distribučná spoločnosť Film Europe v duchu otvorenej platformy pre dôstojnú prezentáciu kvalitného filmu. Tento rok to bude v premiére jedenásť filmov rozličných žánrov a provokatívnych štýlov z dielne zaujímavých režisérskych osobností, k tomu inšpiratívne diskusie naživo aj online, zážitkové premietanie či workshop.  https://youtu.be/pXwV_xyZQ74?si=p-cemUnuR8Rlv66J Trailer k filmu Mačacia odysea, ktorý otvorí tohtoročný festival Be2Can. Špióni filmového biznisu Organizátori prehliadky dlhodobo prežívajú rušné a náročné obdobie – program zostavujú...
Záber z filmu Ema a smrtihlav.

recenzia Ema a smrtihlav

Film Ema a smrtihlav nakrútila Iveta Grófová podľa rovnomennej novely Petra Krištúfka. Vychádzala zo scenára, ktorý pre predčasnú smrť nestihol spisovateľ a režisér realizovať. Krištúfek v knihách ako Dom hluchého alebo Atlas zabúdania formou kroniky, dokumentárnej montáže a miešania fikcie s históriou sprostredkúval kolektívnu pamäť Slovenska a genius loci strednej Európy. Iveta Grófová zase vo filmoch Až do mesta Aš a Piata loď preukázala tak vnímavosť pre dospievajúce protagonistky a prácu s neprofesionálnymi či detskými herečkami a hercami, ako aj schopnosť kreatívne prepojiť sociálnu realitu s jej zvnútorneným obrazom. Spojenie týchto dvoch, na prvý pohľad odlišných talentov sa na adaptáciu útlej novely inšpirovanej skutočnými udalosťami ukázalo ako prekvapujúco dobrá voľba. Hlavný hrdina knihy i filmu Šimon, syn Čecha a Židovky, sa počas vojny ukrýva v chlieve u rodinnej známej maďarského pôvodu v Podunajských Biskupiciach a utieka sa do paralelného sveta, kde dievča z reklamy v časopise ohrozuje zlovestný muž so znakom lebky na vojenskej uniforme. Novela vychádzala z perspektívy chlapca a jeho fantazijnej projekcie reality. Grófovej filmová adaptácia sa zamerala na perspektívu maďarskej vdovy Mariky, ktorá manévruje medzi nástrahami doby: statusom osamelej ženy a cudzinky v štáte budovanom na jednotnom etnickom princípe, túžbou prežiť a pocitom zodpovednosti za cudzie dieťa. Autorsky sa vpisovať do cudzej látky je neľahká úloha. Grófová sa s ňou vyrovnala poctivo: okrem zmeny rozprávačskej perspektívy z ukrývaného...
Zobraziť všetky články