Čo vás zaujalo na divadelnej hre britského dramatika Arnolda Weskera, ktorá film inšpirovala?

Hru som objavil v čase svojich divadelných štúdií v Londýne. Pracoval som v kuchyni, aby som si pomohol pri splácaní školného.

Aha, tak vás niekde vo filme „nájdeme“?

Áno, som prítomný v niektorých charakteroch a niektorých momentoch, určite v postave mexického dievčaťa, ktoré sa príde do reštaurácie pýtať na prácu. Je nová a vykoľajená celou tou mašinériou, ktorá sa javí spočiatku ako nepriateľská, rýchla, hlučná. Takto tá práca v reštaurácii a neskôr v bare ostala v mojej pamäti a vždy som s tým chcel niečo podniknúť. Na hre, na tomto materiáli ma zaujímalo, že sa autor nesnažil prostredie „glamourizovať“, nejako ho vylepšovať a zatraktívňovať, skôr naopak. So snahou vidieť ho ako reprezentáciu stravovacieho priemyslu, kde sa kladie dôraz na kvantitu, nie na kvalitu, som sa stotožnil. Je to priemerná reštaurácia, zbavená lesku toho, čo často vidíme v médiách. Cez toto prostredie, tento mikrokozmos, som chcel povedať čosi viac o modernom svete.

A jeho charakteristika dvoma slovami?

Neskorý kapitalizmus.

Presne nato som pri sledovaní vášho filmu myslela. Sledujeme v ňom skupinu ľudí, ktorí sú podriadení nejakej hierarchizácii, musia poslúchať a musia slúžiť. Je v tom čosi odhumanizované, a to nechcem použiť slovo nehumánne, lebo by to bolo príliš. Rozmýšľala som, čo presne takýto pocit vyvoláva…

Bude to tlakom, ktorý symbolizuje ten prístroj na lístky a jeho mechanický, opakujúci sa zvuk. Preto ho Pedro na konci symbolicky zničí. Ten pulz je zároveň výzvou na neustálu produkciu v priemyselnej kuchyni. Je to systém, do ktorého ste hodení, a musíte pracovať aby ste zarábali peniaze, aby ste prežili. A potom jeden deň odídete a nemáte nič, žiadne zážitky a dojmy, pretože ste len tvrdo pracovali.

Až by sa chcelo trochu zopakovať to, čo nám vtĺkali do hláv komunisti, že ide o kapitalistický útlak a vykorisťovanie, ale do takých ideologických šablón sa tento film, našťastie, nedostal. Možno aj preto, že majiteľ reštaurácie, a teda ten kapitalista, nie je beloch, ale Iránec. K akému posunu došlo, keď si takto v role bohatého vlastníka vymenili miesto biely muž s emigrantom? Kto je tu utláčaný a kto utlačovateľ?

Áno, to je časť toho, čo som chcel vo filme preskúmať. Pri písaní to bolo také zaujímavé cvičenie.

Ale prečo práve Iránec?

Chcel som, aby bol moslim. Pôvodne sme chceli Araba, ale pri kastingu sme našli iránskeho herca, a tak som si povedal, nech je to Iránec. Má to byť niekto scestovaný, adaptovaný na západný svet, ale s hlbokými koreňmi vo svojej vlastnej kultúre. A on takémuto profilu vyhovoval.

Bolo to takto aj v divadelnej hre?

V hre jeho pôvod nie je presne určený, ale je to cudzinec, emigrant s nešpecifikovaným pozadím. A to bolo veľmi múdre rozhodnutie, lebo inak by, samozrejme, vzniklo klišé. A súčasný svet už takto nefunguje. Iste, existuje stále „biela“ nadvláda a prevaha , ale všetko je už oveľa komplikovanejšie. Je to skrátka kapitalista a kapitalizmus je vždy kapitalizmom, ten nemá žiadnu národnosť.

Tak ako nemajú žiadnu národnosť ani peniaze…

Áno a je to rovnaké ako napríklad s rasizmom. Aj preto bola pre mňa dôležitá scéna, v ktorej Mexičan hovorí o svojom ideáli, bielej žene. Rasizmus môže prísť od kohokoľvek, ľudí akejkoľvek farby pleti.

Pre nás, ktorí sa na svet pozeráme „bielou optikou“, je šokujúce zistenie nielen to, ako napríklad Arabi v Emirátoch pohŕdajú pakistanskými gastarbeitrami alebo ako sa Číňania pozerajú na černochov, ale aj niečo, čo by sme mohli nazvať autorasizmom – ako všetci nebieli túžia byť bielymi napriek akejkoľvek hrdej verbalizácii vlastného pôvodu.

Zároveň je jasné, že nikto nebol systematickejší v presadzovaní rasizmu ako belosi. Ak však pripustíme aj ďalšie jeho prejavy, celý problém sa javí oveľa komplikovanejším.

Témy vykorisťovania, tlaku a útlaku rezonujú aj vaším filmom, hoci jeho tematické spektrum je oveľa širšie. Vieme, že emigrácia Mexičanov do USA je dnes veľký politický i sociálny problém. Ako sa reflektuje v mexických filmoch?

Je to dosť komplexná záležitosť, lebo Mexičania odchádzajú za prácou a peniaze, ktoré prinesú domov, tvoria značnú časť mexického HDP. Takže začína sa to ako ekonomický problém a postupne sa z migrácie stáva problém spoločenský, lebo muži odchádzajú a doma ostávajú len ženy a deti bez ochrany, čím sú vystavené moci drogových kartelov, ktoré s touto skutočnosťou hneď pracujú. Stávajú sa v istom zmysle rukojemníkmi. Na tento problém sa nabaľujú ďalšie a celé je to ako snehová guľa. Ľudia v USA často nemajú legálny status a po rokoch sa ani nemajú kam vracať a nepatria už nikam. Aby to nebolo jednoduché, rovnaký problém sa opakuje na južnej hranici Mexika, kde zase my čelíme prúdu utečencov z Guatemaly. Pred niekoľkými týždňami tam polícia zastrelila asi šesť osôb, pokúšajúcich sa ilegálne prejsť hranicu. Zaujať nejaký postoj k celej tejto situácii vo filme je veľmi zložité.

Vráťme sa teda k vášmu filmu. Zdá sa, že téma jedla, kuchárov a reštaurácií dosť intenzívne rezonuje, spomeniem za všetky populárny seriál Medveď alebo film o Julii Child s Meryl Streep, ktorý Američanom predstavil francúzsku kuchyňu. Odráža všeobecnú pozornosť na jedlo, v televízii sa neustále pečie, varí a vypráža, ľudia si na sociálnych sieťach fotia reštauračné zážitky. Niekedy sa zdá, že ďalej sa už ísť nedá. Je to fenomén, ktorý vás nejako inšpiroval?

Zachytáva, ako som už povedal, odvrátenú stránku stravovacieho priemyslu. Reštaurácia, kde sa odohráva dej môjho filmu, je miesto, kam chodí stredná trieda, žiadna úroveň michelinských hviezd, je to taký reštauračný priemer, niečo medzi fast foodom a luxusným podnikom.

No v našom priestore sa takto veľmi nejaví, klienti reštaurácie si doprajú homárov a najrôznejšie druhy morských plodov.

V tom je ten háčik. Tá reštaurácia sa volá Červený homár a je to reťazec. Strednej triede predkladá tento druh jedla a umožňuje im, aby sa cítili privilegovane, ale kvalitou sa to jedlo odlišuje.

Váš film je obdivuhodný nielen obsahovou mnohovrstevnosťou, vypovedá o priestore, dobe i ľuďoch, ale má presnú dramaturgiu, štruktúru, napätie a akúsi vnútornú energiu a výbušný rytmus. Ostatne, ako mnoho mexických filmov. Naviac sa odohráva v jednom uzavretom priestore a divák nemá ani na chvíľu pocit, že ho inšpirovala divadelná hra. Pracovali ste vedome s týmto energetickým nábojom?

Pri vytváraní štruktúry som kládol väčší dôraz na muzikálny rytmus než dramatický. Vysoké tempo smerujúce k vrcholu, potom adagio, spomalenie a uvoľnenie.

Mexická kinematografia má a aj v minulosti mala vysoké renomé, svetových tvorcov vrátane režisérov, hercov, kameramanov. Čo je za týmto úspechom? Dobré filmové školstvo alebo niečo iné?

Je to kombinácia niekoľkých faktorov. Máme dve národné školy a dostať sa tam je naozaj ťažké. Na jednej z nich, na CCC (Centro de Capacitación Cinematográfica) v Mexico City, učím. Druhá, kde študoval aj Alfonso Cuarón, je súčasťou univerzity a potom existuje celá sieť malých súkromných škôl. Vplyv má aj fakt, že v Mexiku točia od 70. rokov aj veľké americké produkcie, točil sa tu napríklad Titanic, s vysokými nárokmi na podmienky natáčania. To vytvorilo výkonný profesionálny priemysel a tiež možnosti uplatnenia vo filmových profesiách.

Takéto silné produkčné zázemie má aj Česko s Barrandovom a zahraničnými produkciami. To však negarantuje kvalitu obsahu a dobre vystavané príbehy. Kam na ne chodia mexickí filmári?

Chce to predovšetkým kvalitný vývoj scenárov, do ktorého tiež treba investovať. To s kvalitou našich filmov nepochybne súvisí. Čo sa týka obsahu, musím priznať, že veľká časť príbehov pojednáva o násilí spôsobenom prítomnosťou drogových kartelov. Je stále súčasťou našich životov a jeho prítomnosť, priebeh i dôsledky tvoria veľmi dramatické príbehy. Sú to drámy týkajúce sa reálnych životov. Súvisia s tým i zmiznutia, strácajú sa ľudia, a dnes už táto téma vytvorila samostatný žáner.

Na čom ďalšom pracujete?

Bude to western odohrávajúci sa v roku 1846 počas americko-mexickej vojny, v ktorej sme stratili veľkú časť územia – Texas, Kaliforniu, Nové Mexiko, Arizonu. Ten príbeh však nie je o vojne, je to istý druh road movie rámcovaný týmto dobovým kontextom.