Záber z filmu V hodine dvanástej

Existujú aj menej známe filmy o Povstaní a odboji. Poznáte ich?

Písmo: A- | A+

Vlčie diery, Kapitán Dabač, Pieseň o sivom holubovi, Zvony pre bosých, Polnočná omša či Keby som mal pušku – to sú notoricky známe filmy, ktoré sa každoročne premietajú či vysielajú pri oslavách Slovenského národného povstania. Kino Lumière sa rozhodlo inak a 80. výročie SNP si pripomenie menej známymi snímkami o Povstaní a odboji v rozsiahlom štvormesačnom cykle nazvanom Lumière pod paľbou, ktorý sa začne presne v deň výročia 29. augusta a potrvá do 19. decembra. 

V dejinách slovenskej kinematografie predstavuje povstanie domáceho odboja počas druhej svetovej vojny jednu z najdôležitejších národných tém. „Slovenský filmový ústav spravuje vo svojom filmovom archíve množstvo hraných, dokumentárnych, historických či spravodajských filmov, ktoré filmové štúdiá na Kolibe pravidelne produkovali pri príležitosti výročných osláv SNP. Kino Lumière sa tak nevyhnutne stalo miestom pripomínania tejto významnej historickej udalosti prostredníctvom rôzne ideologicky (ne)zafarbených filmových príbehov alebo dokumentárnej, resp. spravodajskej reflexie boja proti fašizmu,“ hovorí Martin Kaňuch, člen programovej rady Kina Lumière a koordinátor prehliadky Lumière pod paľbou.

Jej základnou ideou je podľa slov filmovej historičky Evy Vžentekovej, autorky a dramaturgičky celého projektu, „oživiť menej hrané, vôbec nehrané či zabudnuté filmy.“ Je to príležitosť „bližšie sa prizrieť existujúcim filmom, aké zámery mali ich tvorcovia a čo o týchto udalostiach chceli vypovedať.“ Prehliadku Lumière pod paľbou tak tvoria vzácne diela z obdobia Slovenského štátu, ktoré sa z filmovej kópie zahrajú po veľmi dlhej dobe, hrané filmy známych tvorcov zo 70. rokov i vybrané dokumentárne svedectvá od 60. rokov po súčasnosť. Do konca roka sa uskutoční spolu sedemnásť projekcií hraných aj dokumentárnych, dlhometrážnych i krátkych filmov.

V povstaleckej slovenskej kinematografii, a to napriek predchádzajúcej zvýšenej politickej pozornosti, možno vidieť dve tvorivé línie, občas i hybridné. Jednu, viac či menej oficiálnu, oslavnú, zjednodušujúcu, propagandistickú, druhú polemickú, úvahovejšiu, historicky ukotvenejšiu, ktorá sa v rámci možností snaží vojsť do rozvírených spoločenských dejov a človeka uprostred nich,“ myslí si Vženteková. Prehliadku otvorí film V hodine dvanástej (1958) režisérskej dvojice Jozef Medveď a Andrej Lettrich nepriamo inšpirovaný skutočnou udalosťou zajatia desiatich povstalcov jednotkou SS a ich uväznenia v Banskej Bystrici.

V programe je aj dráma o dileme medzi službou okupantom a rezistenciou Človek na moste (1972) Jána Lacka a tiež diptych o armádnom odbojárovi, disidentovi a nakoniec povstalcovi Ľudovítovi Kukorellim Život na úteku (1975) a Choď a nelúč sa (1979) Jozefa Režuchu. Obraz občianskeho konfliktu prerastajúceho do osobného revanšu zobrazuje Súkromná vojna (1977) Martina Hollého a pohľad na kritickú situáciu v dedine počas prechodu frontov ponúkne film Veľká noc a veľký deň (1974) Štefana Uhra. Uvedený bude aj umelecky a výpovedne veľmi hodnotný a neprávom zabudnutý Uhrov film s ironickým názvom Zlaté časy (1978) či sčasti ideologizovaná komédia Cnostný Metod (1979) Jána Lacka.

Podľa Vžentekovej „sú odvrátenou stranou povstaleckej tematiky snímky, ktoré sa snažili oživiť reálie, príbehy a postavy mimo odboja a priniesť kritický, ale v rámci okolností vierohodný obraz z dejín vytesňovaného Slovenského štátu. Takými sú v programe prehliadky psychologicko-spoločenské drámy Námestie svätej Alžbety (1965) Vlada Bahnu a Sýkorka (1989) Pavla Gejdoša a žánrovo exkluzívna historická satira Naši pred bránami (1970) Ľudovíta Filana. Bonusom prehliadky bude snímka Nedodržaný sľub (2009) Jiřího Chlumského, nakrútená už v iných spoločensko-ekonomických podmienkach a prechádzajúca celým vojnovým obdobím prostredníctvom postavy prenasledovaného židovského mladíka.

Prehliadku filmov obohatia dva tematicky analogické celovečerné dokumenty Návrat do horiaceho domu (2014) Anny Gruskovej a Ako som sa stala partizánkou (2021) Very Lackovej v dramaturgickom výbere filmovej historičky Evy Filovej. Krátku tvorbu zastúpi žurnál spoločnosti Nástup z obdobia Slovenského štátu a dobové dokumenty Trvalé svetlá (1940) Ivana J. Kovačeviča, V bielom raji (1943) Eugena Mateíčku a Na ostrove kormoránov (1944/46) Paľa Bielika, ktoré vybrala filmová historička Petra Hanáková. Súčasťou prehliadky budú aj dve pásma predtým prevažne trezorových krátkych filmov Nedokončená kronika (1967), Povstaleckí letci (1974) a stredometrážnych dokumentov Maličká ríša (1964) a Generáli (1969) v dramaturgii ich uznávaného tvorcu či spolutvorcu Rudolfa Urca. Premietne sa tiež dokument o Ľudovítovi Kukorellim Monológy (1964) režisérov Martina Slivku a Miloslava Kubíka, ktorý sa venuje pôsobeniu partizánskej brigády Čapajev na východnom Slovensku a nejasnostiam okolo smrti jedného z jej veliteľov Ľudovíta Kukorelliho.

Eva Vženteková hovorí, že „niektoré snímky sú umelecky zdatnejšie, iné menej. Ale väčšina vybraných filmov sa pri zobrazovaní protifašistickej rezistencie, ozbrojeného boja a obdobia Slovenského štátu, v lone ktorého domáci odboj vznikol, aspoň čiastočne snažila odokryť historické alebo sociálno-psychologické okolnosti dramatickej vojnovej doby. Uvádzané filmy zároveň vypovedajú nielen o dobe, ktorú sa snažia zobraziť, ale aj o dobe, v ktorej vznikli a ktorej boli viac či menej poplatné. Prísny pohľad dnes zmierňuje nielen nemalý časový či osobný odstup, ale aj potreba prekročiť čiernobiele schémy videnia a rozplietať hodnoty domáceho filmového archívu.“ Podľa nej je zámerom prehliadky predovšetkým „upozorniť na diela, ktoré pohľad na povstalecké udalosti a situáciu danej doby aspoň čiastočne historizujú, nepriateľa nevnímajú ako monolit a vlastné pozície podrobujú kritickejšiemu náhľadu v mene lepšieho poznania vlastnej minulosti“.

Záber z filmu V hodine dvanástej. FOTO: archív SFÚ / Milan Kordoš

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z dokumentu Zuzany Piussi Pachová stopa. Foto: Filmtopia

Nový film Zuzany Piussi sleduje pachovú stopu

Slová páchateľ a páchnuť majú identický slovný základ. Vyplýva z toho priamy dôkaz pred súdom? Podľa nového dokumentu Zuzany Piussi to v našich končinách znamená viac ako v ostatnom civilizovanom svete, kde sa pachová identifikácia osôb v pojednávaní pred súdom nepripúšťa. Film Pachová stopa prichádza do slovenských kín 6. februára 2025.  Dlhodobé pochybnosti V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa bežnou súčasťou policajnej aj súdnej praxe stala pachová stopa identifikovaná psom. Vo vtedajšom Československu metódu prevzali zo Sovietskeho zväzu, kde ju aj pôvodne uviedli do praxe. Následne bola rozpracovaná v tajnej službe východného Nemecka.  Na základe tejto skúsenosti z minulosti môže byť v Českej republike aj na Slovensku človek dodnes uznaný za vinného a odsúdený na základe pachovej identifikácie. Hoci sa tento dôkaz berie ako nepriamy, prax je podľa režisérky Zuzany Piussi iná.  Vo svojom dokumente si kladie otázku, či je pes na rozdiel od človeka skutočne nestranný. Odhaľuje osobné príbehy ľudí odsúdených na základe tejto metódy, ktorá sa v odborných kruhoch podľa jej informácií dlhodobo spochybňuje.  Veľa prípadov Autorka dokumentov ako Nemoc tretej moci, Ukradnutý štát či Očista pracuje tentoraz so skúsenosťou, že sovietska metóda pachovej stopy využíva nespornú citlivosť a schopnosť psov identifikovať určité látky aj v stopovom množstve. V mnohých prípadoch má svoju relevanciu, problém však nastáva, keď sa v justícii povýši do...
Táňa Pauhofová a Vojtěch Vodochodský vo filme Vlny.

Slnko v sieti 2024: 14 nominácií pre Vlny, 12 pre Emu a smrtihlava

Slovenská filmová a televízna akadémia zverejnila nominácie na Slnko v sieti za rok 2024. O nomináciách rozhodli v hlasovaní jej členky a členovia. Česko-slovenská historická dráma Vlny režiséra Jiřího Mádla získala 14 nominácií, o dve nominácie menej má dráma z druhej svetovej vojny režisérky Ivety Grófovej Ema a smrtihlav. Sedem nominácií získala vojnová dráma režiséra Miloslava Luthera Spiaci účet. Všetky tri snímky sú nominované aj na cenu za najlepší hraný film. Na Slnko v sieti za réžiu sú nominovaní Iveta Grófová, Jiří Mádl a Peter Kerekes za dokument Wishing on a Star. Snímka má celkovo štyri nominácie. V kategórii dokumentárnych filmov jej konkurujú Architektúra ČSSR 58 – 89 (r. Jan Zajíček) a Prezidentka (r. Marek Šulík). Slnko v sieti za najlepšiu animovanú snímku môže získať buď celovečerný koprodukčný film Keď život chutí (r. Kristina Dufková) alebo jedna z krátkych snímok Ahoj leto (r. Martin Smatana, Veronika Zacharová) a Free the Chickens (r. Matúš Vizár). V kategórii najlepší filmový scenár je nominovaná štvorica filmov. O sošku sa uchádzajú Iveta Grófová a Peter Krištúfek (in memoriam)  s Emou a smrtihlavom, Jiří Mádl (Vlny), Peter Kerekes (Wishing on a Star) a Petr Jarchovský (Keď život chutí ). Keď život chutí má aj tretiu nomináciu – za hudbu (Michal Novinski. Tri nominácie má tiež Smršť režiséra Petra Bebjaka, po dve nominácie získali...
Záber z filmu ČERNÁK. Foto: PubRes

recenzia ČERNÁK

Vravím si, že ak mainstreamové diváctvo dospeje k takejto interpretácii pokračovania príbehu o mafiánskom bosovi, režisérovi Jakubovi Kronerovi a scenáristovi Mirovi Šifrovi sa podarilo nájsť správnu odpoveď na kritiku voči filmovému portrétovaniu skutočného zločinca v čase, keď žiada o podmienečné prepustenie. V recenzii prvej časti MIKI som filmu vyčítala nekonzistentné stvárnenie skutočného protagonistu a epizodické rozprávanie, ktoré ilustrovalo známe fakty zo života Mikuláša Černáka. Je potešujúce, že druhá časť ČERNÁK na tieto neduhy trpí v oveľa menšej miere. Bez ohľadu na kritické výhrady sa MIKI stal rekordérom návštevnosti roka 2024 – pozrelo si ho 390-tisíc divákov a diváčok. Ponechajme bokom, že ak by išlo o gangsterku o fiktívnom mafiánovi a nie o príbeh inšpirovaný skutočnými osobami a udalosťami, dozaista by nevyvolala toľko kontroverzie a sotva by vzbudila taký záujem publika. A vynechajme tiež úvahu o tom, či je rozdelenie filmu na dve časti a zároveň spracovanie vo forme minisérie producentskou stratégiou, ktorá ctí princíp hodnoty za peniaze, alebo ide o maximálnu exploatáciou jedinej látky. Druhý diel totiž prichádza do kín v čase rastúcej spoločensko-politickej nestability. A v recepčnom poli nachádza diváctvo scitlivené na obraz bezvládia, chaosu a prerastania politickej moci organizovaným zločinom. Hoci sa viaže na obdobie spred vyše dvadsiatich rokov, rezonuje s dnešnou realitou a nedôverou v štát. Ak dokáže žánrovou formou demaskovať ich korene, nezaškodí sa tejto kolektívnej (seba)reflexii podrobiť...
Zobraziť všetky články