Záber z filmu Ach, milý Harry, ktorý uvedie Filmotéka.

Filmotéka pripomenie storočnice významných tvorcov aj podoby kinodabingu

Písmo: A- | A+

Filmotéka ako samostatná programová zložka Kina Lumière prináša filmy zo zbierok Slovenského filmového ústavu. Často ide o legendárne snímky, niekedy o raritné diela, vždy sú to však významné filmy z dejín slovenskej a svetovej kinematografie. Filmotéka opäť začína premietať v októbri a do konca roka ponúkne dva cykly zamerané na storočnice osobností kinematografie a na podoby slovenského kinodabingu. Od konca augusta beží tiež cyklus Lumière pod paľbou s dôrazom na odboj a Povstanie vo filme.

Storočnice významných osobností

Tento rok si pripomíname sté výročia narodenia viacerých významných filmových osobností,“ hovorí dramaturg Filmotéky Richard Kováčik, ktorý zostavil cyklus pod názvom Výročia 100. „Predovšetkým sme sa zamerali na herecké legendy Ladislava Chudíka a Jozefa Kronera. Pri oboch osobnostiach sme vybrali po štyri tituly, ktoré reprezentujú rôzne časové etapy ich bohatej hereckej kariéry od 50. po 80. roky minulého storočia. Snažili sme sa aj o zdôraznenie žánrovej pestrosti a výber známych aj menej známych filmov.

Osobnosť Ladislava Chudíka budú môcť diváci spoznať prostredníctvom jeho hereckých rolí už v októbri. Uvidia ho v úlohe ikonického Kapitána Dabača (1959) Paľa Bielika, v postave kapitána Jakubca vo filme Vrah zo záhrobia (1966) Andreja Lettricha aj v dvoch menej známych postavách v dielach Otakara Vávru, akými boli generál Ludvík Svoboda vo veľkofilme Sokolovo (1974) a Jan Amos Komenský v životopisnom filme Putování Jana Amose (1983). Filmy s Jozefom Kronerom ponúkne Filmotéka až v novembri. Kováčik však z jeho tvorby už teraz upozorňuje napríklad na bulharský životopisný príbeh Ty, ktorý si na nebesiach (1990) Doča Bodžakova. „Málokto vie, že práve za tento film sa Jozef Kroner v roku 1990 za svoj herecký výkon dostal do pätice najlepších európskych hercov v rámci Európskych filmových cien. Sériu filmov s Jozefom Kronerom doplnia ešte tri u nás takmer neznáme maďarské filmy z 80. rokov, ktoré nikdy neboli uvedené v našej klasickej kinodistribúcii.

Okrem slovenských hercov si Filmotéka v cykle Výročia 100 pripomenie aj českých i zahraničných tvorcov. „Z najvýraznejších českých tvorcov s rokom narodenia 1924 sme vybrali po tri tituly z tvorby Karla Kachyňu a Františka Vláčila. Ide opäť o významné filmy z rozpätia 60. až 80. rokov. Ako bonus z tvorby Karla Kachyňu budeme už v októbri uvádzať jeho nezabudnuteľnú Malú morskú vílu (1976) určenú aj detskému divákovi.“ Z ostatných „storočnicových“ osobností, ktoré si Filmotéka pripomenie do konca roka, za pozornosť stoja Franz Kafka, Josef Škvorecký, Marlon Brando, Oldřich Lipský, Truman Capote, Sidney Lumet a ešte v októbri Ladislav Ťažký a Marcello Mastroianni.

História slovenského kinodabingu

Cyklus nazvaný Podoby slovenského kinodabingudivákom priblíži tvorbu kolibského dabingového štúdia. Od polovice 50. rokov 20. storočia až do jeho zániku v roku 1991 vyrobilo slovenské znenie pre vyše 1 100 celovečerných a krátkometrážnych hraných, animovaných, dokumentárnych alebo propagačných filmov pre kiná i televíziu.

Kino Lumière v rámci Filmotéky už v minulosti často premietalo slovensky alebo česky dabované kópie z éry Koliby a Barrandova, nachádzajúce sa v zbierkach Slovenského filmového ústavu,“ hovorí dramaturg Filmotéky Jaroslav Procházka. „Keď ma generálny riaditeľ SFÚ Peter Dubecký oslovil s ponukou podieľať sa na dramaturgii Filmotéky, napadlo mi, že by možno pre určitý segment fanúšikov archívnych filmov mohol byť zaujímavý detailnejší pohľad na tvorbu niekdajšieho kolibského dabingového štúdia. Filmy s kolibskými kinodabingami nie je možné mimo kinoprojekcie inde zhliadnuť a pre bežnú divácku obec sú prakticky neznáme. Z dochovaných titulov sa iba zanedbateľné množstvo občas ešte hrá v televízii; na nosičoch domáceho kina alebo na VOD platformách sa prakticky nevyskytujú.

Pri výbere filmov sa Procházka riadil predovšetkým kvalitou samotného dabingu. „Vo výsledku teda nejde o akúsi chronológiu dejín slovenského kinodabingu, skôr o prezentáciu kvalitných alebo inak zaujímavých či pozoruhodných dabingových prác jednotlivých režisérov slovenského znenia. Tie v mnohých prípadoch dokázali viac než úspešne konkurovať tzv. českej dabingovej škole.

V októbrovej časti cyklu dominujú snímky z 80. rokov. Ide o éru, keď podľa Procházku bola žánrová rozmanitosť slovensky dabovaných titulov pre kiná najpestrejšia pre všetky vekové kategórie. Premietnu sa štyri filmy. Pri komédii Ach, milý Harry! (r. Jean Girault, 1980), ktorej hrdinom je súkromný detektív Harry App v podaní populárneho komika Dietera Hallervordena, siahla režisérka slovenského znenia Alžbeta Domastová po ostrieľanom dabingovom profesionálovi Stanovi Dančiakovi. Dobrodružná honba za pokladom amerického lietadla zrúteného počas II. svetovej vojny Súboj o poklad Yankee Zephyra(r. David Hemmings, 1981) pobaví v slovenskom znení vtipnými hláškami a ironickými dialógmi od Dušana Institorisa. Tie na potreby dabingu upravil režisér Miroslav Horňák. Do úst hlavných hrdinov ich vložili Ján Kroner, Vlado Kostovič, Deana Horváthová a Peter Mikulík.

Diváci uvidia aj britskú adaptáciu známeho detektívneho románu Agathy Christie Zlo pod slnkom (r. Guy Hamilton, 1982), v nej detektív Poirot v podaní legendárneho Petra Ustinova prehovorí hlasom Petra Debnára v réžii Miroslava Horňáka.

Procházka vy v októbri rád špeciálne upozornil na poľskú satiru Maskot (r. Stanisław Bareja, 1980). Film sa v slovenskom znení režiséra Miroslava Horňáka pýši hviezdnym obsadením. Postavy nahovorili napríklad Marián Labuda, Michal Dočolomanský alebo Miro Noga. Hovorí, že „ide o nadčasový film, ktorý má čo povedať aj dnešným divákom. Slovenský dabing s ním spojený je doslova unikátny a po remeselnej stránke nadmieru podarený. Spolu s dabingom dobrodružného filmu Súboj o poklad Yankee Zephyra sú zároveň exemplárnym príkladom toho, kam sa kolibský kinodabing od svojich prvopočiatkov v druhej polovici 50. rokov za vyše dvadsať rokov svojej existencie kvalitatívne posunul. Dalo by sa povedať, že 80. roky boli pre monopolný slovenský kinodabing akýmsi predčasným tvorivým vrcholom.

Filmotéka ako alternatíva distribučnej ponuky

V októbri si každoročne pripomíname Svetový deň audiovizuálneho dedičstva. Jeho zámerom je zvýšiť povedomie o dôležitosti a naliehavosti ochrany audiovizuálneho dedičstva. Slovenský filmový ústav preto 27. októbra uvedie vo Filmotéke špeciálny dvojprogram. Premietne sa snímka Obrazy starého sveta (1972) Dušana Hanáka, svojho času zakázaný film a dnes jeden z najhranejších klasických titulov v zahraničí, s jeho krátkym filmom Omša (1967). Druhý program ponúkne Hanákov krátky film Zanechať stopu (1970) spolu s filmom Návraty k Obrazom starého sveta (2024). Režíroval ho debutujúci Róbert Šulák. Film je poctou tvorbe Dušana Hanáka, ktorý v ňom objasňuje pozadie vzniku svojho úspešného celovečerného dokumentu.

Podstatou Filmotéky je, že prináša divákom, väčšinou na pôvodných 35 mm kópiách, predovšetkým tituly z fondov Národného filmového archívu SFÚ. Diváci tak majú šancu dostať sa alebo vracať k zaujímavým starším filmom. Tento princíp môže byť alternatívou alebo doplnením súčasnej distribučnej ponuky v bežných kinách. Problematické však môže byť odhadovať to, o čo sa súčasný divák môže zaujímať,“ zamýšľa sa Richard Kováčik.

Distribučná ponuka je v súčasnosti presýtená. A fakt je, že kiná už nehrajú pre filmových fanúšikov takú výraznú úlohu ako ešte v nedávnej minulosti. Vieme, že je to predovšetkým dvomi drsnými ,coronovými‘ zásahmi do fungovania kín a aj s tým súvisiacim výraznejším posilnením televíznych ponúk, ako aj prudko sa rozširujúcou ponukou VOD platforiem. Aj preto môže byť ponuka Filmotéky prínosná pre rôzne generácie. Napríklad nostalgická funkcia pre staršie generácie a alternatívne možnosti pre mladšie generácie zaujímajúce sa o nie vždy dostupné pohľady do filmovej histórie. Prinášať klasické filmy má preto určite význam aj v súčasnosti,“uzatvára Kováčik.

Záber z filmu Ach, milý Harry!, ktorý uvedie Filmotéka. FOTO: archív SFÚ

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Agata Novinski. Foto: Miro Nôta

rozhovor Agata Novinski

„Prajem si, aby sme sa nevzdali, neboli ticho a trpezlivo, dôsledne bojovali za slobodnú kultúru na Slovensku,“ reaguje na dianie v slovenskej kultúre Agata Novinski. V brandži sa pohybuje už roky, ako producentka však na filmovej scéne práve debutuje novým slovenským koprodukčným animovaným filmom Keď život chutí.  Do hĺbky animovanej tvorby ju vtiahol príbeh Bena, bystrého chlapca v puberte, ktorému veľmi chutí jesť. Dedičné gény však spôsobujú, že to je na ňom vidno, a čo čert nechcel, ešte sa aj zaľúbil do najočarujúcejšieho dievčaťa v triede.  Bábkový animák českej režisérky Kristiny Dufkovej zasvietil už na viacerých medzinárodných festivaloch a zbiera významné ocenenia vrátane dvoch nominácií na tohtoročné Európske filmové ceny. Vďaka úspechu vo francúzskom Annecy získal dokonca vstupenku do oscarových nominácií. Do slovenských kín príde 30. januára 2025. Ako ste sa dostali k produkcii tohto filmu? V prípravnej fáze režisérka Kristina Dufková a producentka vývoja Veronika Sabová oslovili Michala Novinského na spoluprácu na hudbe k filmu. Michal si prečítal scenár, pozrel výtvarné návrhy a bol projektom očarený natoľko, že prišiel s návrhom, či by sa spoločnosť NOVINSKI nemohla zároveň stať aj koproducentom filmu. Oslovil mňa, či by som mu s tým producentsky nepomohla, a tak som sa po rokoch vrátila k profesii, ktorú som študovala.  Čo vás presvedčilo?  Ako píšeme v stručnej anotácii k filmu, Keď...
Fotografia z filmu Vlny

Vlny sú o krok bližšie k oscarovej nominácii. Kto im konkuruje?

Americká Akadémia filmových umení a vied, ktorej členovia o nomináciách rozhodujú, zverejnila v utorok 17. 12. takzvané shortlisty – užšie výbery filmov v desiatich kategóriách. Z týchto výberov vzídu pätice snímok, ktoré nakoniec 17. 1. získajú oscarovú nomináciu. Držiteľov cien vyhlási akadémia 2. 3. Slovenským zástupcom v boji o Oscara v kategórii medzinárodných filmov bola vojnová dráma režisérky Ivety Grófovej Ema a Smrtihlav. Medzi filmy na shortliste sa neprebojovala. Film Vlny sa inšpiroval skutočným príbehom skupiny novinárov z medzinárodnej redakcie Československého rozhlasu, ktorí sú odhodlaní prinášať nezávislé správy za každú cenu – aj po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. V českých a slovenských kinách už Vlny do nedele 15. 12. videlo spolu milión divákov – 825 882 v Česku a 174 238 na Slovensku. V Česku sú Vlny podľa návštevnosti aktuálne tretím najúspešnejším českým filmom od roku 1991 a deviatym najúspešnejším filmom vôbec. Na Slovensku sú podľa počtu divákov najúspešnejším českým filmom v ére samostatnosti. Producentkou filmu je Monika Kristl zo spoločnosti Dawson Films. Za Slovensko film produkovala Wanda Adamík Hrycová so spoločnosťou Wandal Production a Vlny vznikli aj v koprodukcii s RTVS. Zo slovenských tvorcov sa na filme podieľali tiež kameraman Martin Žiaran či kostýmová výtvarníčka Katarína Štrbová Bieliková a vo Vlnách účinkujú aj Táňa Pauhofová, Tomáš Maštalír, Jevgenij Ivanovič Libezňuk alebo Michaela Majerníková....
Václav Polák / Zdroj: SFÚ

Václav Polák

Václav Polák roky úspešne dokumentoval slovenskú kinematografiu. Do štúdií na bratislavskej Kolibe prišiel na konci šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia a začal pracovať pod vedením skúsenej fotografky Zuzany Mináčovej. Rovno ho poslali do terénu. V tých dňoch práve prebiehalo natáčanie dnes už kultovej drámy z vysokohorského prostredia Medená veža (1970). Podľa Polákovych slov to bola veľmi ťažká práca, ktorú však vyvážila prítomnosť významných osobností slovenskej kinematografie, ako napríklad režisér Hollý či kameraman Karol Krška. Nakrúcanie filmu prebiehalo v náročných podmienkach a dokonca sa celá jeho výroba predlžovala. „Hovorili mi, aké dôležité je vybrať si správne prostredie. Nachodil som sa, než som si vybral také, o akých mi režisér básnil. A nie je ľahké urobiť snímky napríklad tak, aby sa zdôraznila výška, respektíve hĺbka priestoru,“ spomínal v minulosti pre Film.sk. V kolibských ateliéroch existovalo v tomto čase aj špeciálne oddelenie, ktoré sa zameriavalo na fotodokumentáciu a propagačné materiály k filmom a aj viacerým filmovým podujatiam. Polák sa v sedemdesiatych rokoch dostal aj k fotografovaniu pri nakrúcaní ďalšieho kultového filmu – Ružové sny (1976) Dušana Hanáka, ktorý rozpráva príbeh poštára Jakuba a mladej rómskej dievčiny Jolanky. Je podpísaný aj pod fotografiami k snímke Jána Piroha Sagarmatha (1988). Pri spomienkach na toto nakrúcanie Václav Polák uvádza, že mal prvýkrát v živote možnosť voľne a blízko sa pohybovať v rómskych osadách. Obyvatelia si...
Zobraziť všetky články