Hlavnú za strih filmu Invalid udelila medzinárodná porota Matejovi Benešovi. FOTO: Šimon Lupták

Hlavnú cenu strihačov získal Matej Beneš za Invalida

Písmo: A- | A+

Asociácia slovenských filmových strihačov opäť odovzdávala svoju prestížnu cenu.

Ceny pre slovenských filmových strihačov sú rozdané. V bratislavskom kine Lumiére sa 3. decembra 2024 stretli odborníci z brandže i fanúšikovia dobrého filmu na 4. ročníku udeľovania ocenení pre strih za filmy nakrútené v rokoch 2022 a 2023.

O víťazoch spomedzi 56 prihlásených filmov rozhodla medzinárodná porota, ktorej predsedal bruselský strihač a pedagóg filmového strihu Patrick Geeraerts. Spolu s kolegami Zuzanou Cséplő, Katarzynou Bonieckou, Adamom Brothánkom a Františkom Krähenbielom ocenili najlepších strihačov v šiestich kategóriách (hlavná cena, cena za strih hraného, dokumentárneho, krátkeho, študentského filmu a cena za strih v televíznej audiovizuálnej tvorbe).

Záber z filmu invalid. Foto: Cinemart
Záber z víťazného filmu Invalid. Foto: Cinemart

Hlavnú cenu udelila porota v tomto zložení Matejovi Benešovi za jeho prácu na filme Invalid režiséra Jonáša Karáska. Vyzdvihla jeho „funkčný, trefný, miestami až „vtipný“ strih, ktorý ženie dej dopredu, ktorémupomáha dramaturgia a spôsob „rozprávania“ udalostí.“ Film mal vynikajúcu návštevnosť v slovenských kinách a získal aj osem ocenení Slnko v sieti, vrátane strihu.

Udelené ocenenia za strih v jednotlivých kategóriách:

  • Televízna audiovizuálna tvorba
    Tomáš Holocsy: #annaismissing (seriál)
  • Krátky film
    Marek Káľovský: Oči plné piesku
  • Študentský film
    Viktória Wallnerová: Ja ešte nechcem odísť
  • Dokumentárny film
    Ivan Ostrochovský, Pavol Pekarčík, Martin Piga: Svetloplachosť
  • Hraný film
    Matej Beneš: Invalid
  • Hlavná cena ASFS
    Matej Beneš: Invalid

Cenu in memoriam za celoživotné dielo získal Roman Varga, jeden z najvýraznejších strihačov svojej generácie a v celej histórii slovenskej kinematografie. V roku 1982 absolvoval odbor strihová skladba na FAMU v Prahe. Spolupracoval na mnohých hraných aj dokumentárnych filmoch s úspešnými režisérmi, ako sú Eduard Grečner, Martin Šulík či Vladimír Balco.

Cenu in memoriam pre strihača Romana Vargu prevzala jeho manželka Ivana Vargová. FOTO: Šimon Lupták
Cenu in memoriam pre strihača Romana Vargu prevzala jeho manželka Ivana Vargová. FOTO: Šimon Lupták

Jeho prvým dôležitým počinom bola práca na celovečernom hranom filme Pasodoble pre troch Vlada Balca. Ďalej spolupracoval s Jurajom Lihositom, Jánom Pirohom, Vladimírom Štricom, Mirom Šindelkom, Ľubomírom Fifíkom, Jurajom Lehotským a mnohými ďalšími.

Okrem aktívnej činnosti bol Roman Varga aj pedagógom, na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU pôsobil od jej vzniku. Neskôr prednášal na Katedre dokumentárnej tvorby Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici ako jej zakladajúci pedagóg.

Záber z filmu Passodoble pre troch. FOTO: SFÚ
Záber z filmu Passodoble pre troch. FOTO: SFÚ
Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Pozerajte sa… a budú vás bolieť ruky

Charakteristike roku 1976 ako obdobia „upevňovania normalizačného režimu s dominanciou hegemónie komunistickej strany na čele s Gustávom Husákom“ vybrané týždenníky plne zodpovedajú. Je – v tom období – samozrejmé, že atmosféru pred blížiacim sa zjazdom vládnucej strany bolo treba podporiť monotematickými žurnálmi (č. 7 o dejinách hnutia z archívov, č. 9 a 11 o záväzkoch) či reportážami z krajských konferencií KSS (č. 12). Ale absolútna prevaha šotov z priemyselných závodov, ktorú prezentovala šestica (aj) renomovaných režisérov, je predsa nečakaná: nová cementáreň na Záhorí, nová pórobetónka v Zemianskych Kostolanoch (Tvf č. 3), nábytkáreň Mier v Topoľčanoch (č. 4), mostáreň Brezno a CHZJD v Bratislave (č. 5), vagónka Poprad a nový závod vo Svite (č. 6), Trikota Vrbové, Odevné závody Trenčín (č. 10), Elektrosvit Nové Zámky (č. 11). Žiadne novinky zo zahraničia, len kde-tu „pozdrav“ z krajiny Sovietov. Aj ten výsostne politického charakteru, súvisel s XXV. zjazdom komunistov (č. 8). Výnimkou sú v tom istom čísle karikatúry známeho a populárneho herca a operného speváka Františka Zvaríka: Maľované na scenári a reportáž z festivalu politickej piesne v Martine, na ktorom boli (prekvapivo?) úspešní Karol Duchoň a Marcela Lajferová. Ceny za rozhlasovú dramatickú tvorbu udelil Literárny fond režisérovi Jozefovi Dánayovi a hercom Ctiborovi Filčíkovi a Štefanovi Kvietikovi. Na Filmovej jari na dedine potom uviedli film Zora Záhona Tetované časom. A aby ani hudobníci v hanbe nezostali, zostavu...
Zvony pre bosých Ivan Rajniak a Vlado Müller vo filme Zvony pre bosých. Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš, Anton Podstraský

nový pohľad Zvony pre bosých

Dráma Stanislava Barabáša búra ideologické mýty o vojne a nefalšuje jej krutosť. Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Zvony pre bosých (1965) režiséra Stanislava Barabáša. Šesťdesiate roky priniesli „odmäk“ vo vývoji československej kinematografie, čo sa prejavilo v slobodnejšom a odvážnejšom umeleckom vyjadrení slovenských tvorcov. Tento zlatý vek slovenského filmu ukázal, ako veľmi sa tematika druhej svetovej vojny a partizánov vyvinula oproti schematickým stvárneniam heroického idealizmu socialistického realizmu. Režisér Stanislav Barabáš to predznamenal poviedkovým filmom Pieseň o sivom holubovi (1961), ktorý rozbil filmovú formu na mozaikovité rozprávanie a ukázal vojnu cez detskú optiku. Ešte ho síce zaťažili aspekty „oficiálneho“ a ideologického výkladu SNP, no práve vďaka detskej interpretácií sa tieto prvky zjemnili. Výraznejší odklon ukázal filmom Zvony pre bosých (1965) – podľa predlohy a scenára Ivana Bukovčana. Radikálne búra ideologické vznešené mýty o vojne a predstavuje nefalšovaný a surový pohľad na jej krutosť. Sleduje osudy dvoch partizánov Staška (Ivan Rajniak) a Ondreja (Vlado Müller) na sklonku druhej svetovej vojny, ako v zasnežených horách zajmú mladého nemeckého vojaka Hansa (Axel Dietrich). Záber z filmu Stanislava Barabáša Zvony pre bosých. Foto: FPÚ Vtáčiky zvonia na smrť Úloha zvonov v histórii tradične spĺňala funkcie večných oznamovateľov významných udalostí...
Záber z filmu Najhorší človek na svete. Foto: ASFK

Zásadné filmy Scarlett Čanakyovej

Ako študentku ju zrazilo k zemi Topenie po číslach. A v Truffautovej tvorbe ju baví „ženský gén“. Dokonalosť našla u Charlieho Kaufmana. Ak mám vymenovať moje zásadné ergo naj filmy, okamžite sa zaseknem ako náš priateľ pri silvestrovskej Activity. Na otázku Aká je tvoja najobľúbenejšia kniha – v tom strese z výberu, požadujúceho dokonalosť – odpovedal: „Macko Pu“. Takže som sa rozhodla voľne asociovať, pretože viem, že keď tento text dopíšem, už o hodinu mi napadne množstvo iných titulov, ktoré v ňom mali byť. Nechá sa viesť, desiť aj dojímať V prvom ročníku na scenáristike ma zrazilo k zemi Greenawayove Topenie po číslach. Pamätám si ten pocit, ako som sedela vydesená a zaskočená a zároveň som zo seba vystúpila v oslobodzujúcom poznaní, že v tvorbe je možné všetko. V intenzite pocitu sa mu vyrovnal hádam len Sloní muž. V dráme Davida Lyncha sa hlavný hrdina, ktorého celý život týrali a šikanovali pre vzhľad, rozhodne odísť z tohto sveta v momente, keď zažije pocit šťastia a už ho nechce stratiť. Milujem Felliniho Amarcord pre jeho vtipný i krásno-smutný pohľad na detstvo. Viscontiho Súmrak bohov, jedinečnú ságu o ambíciách a zrode zla, ktorá by potrebovala väčší priestor než týchto pár vymedzených riadkov. Truffautovu Ženu od susedov som videla hádam desaťkrát, a to aj napriek poznámke môjho obľúbeného profesora, že ide o také to „ženské...
Zobraziť všetky články