Martin Palúch je filmový vedec, filmár aj pedagóg. Už niekoľko rokov pôsobí ako umelecký riaditeľ košického festivalu Art Film. Rozprávali sme sa nielen o jeho 32. ročníku, ktorý sa v Košiciach koná od 19. do 25. júna 2026, ale tiež o knihe Slovenský strihový film, ktorú nedávno vydal.
Tento rok je to už desať rokov odkedy sa festival Art Film presunul do Košíc. Ako by si zhodnotil túto dekádu?
Presun do Košíc bol logickým vyústením toho, že Trenčianske Teplice nemali na takýto festival dostatočné kapacity a priestory. Vedenie festivalu nakoniec rozhodlo a vybralo Košice, kam sa Art Film presunul. Počas tých desiatich rokov sme zažili aj ťažké skúšky. Art Film sa dvakrát nekonal – raz kvôli finančnej situácii a raz kvôli covidu. Ale košické publikum si na nás postupne zvykalo. Myslím si, že v Košiciach sme sa etablovali a máme to mesto veľmi radi. Má výbornú atmosféru aj výborné publikum, čo oceňujú najmä naši hostia a filmové delegácie.
Počas tých desiatich rokov vznikol prirodzený súzvuk medzi filmovými tvorcami a publikom. Filmy sú čoraz navštevovanejšie. Navyše, program sa snažíme formovať tak, aby sme doň zapojili aj regionálne štruktúry. Či už je to Filmová kancelária Košického kraja, kino Úsmev s jeho aktivitami, talkshow Milana Kolcuna… Takže do Košíc neprinášame len program povedzme „z Bratislavy“, ale v rámci sprievodných podujatí sa snažíme zapájať aj lokálne kultúrne komunity. V tomto zmysle si myslím, že po desiatich rokoch už nastala syntéza medzi festivalom a Košicami.
Je dôležité, aby bol Art Film aj platformou pre filmových profesionálov, napríklad v rámci industry programu?
Určite. Je to dobrá platforma. Okrem Filmovej kancelárie Košického kraja, čo je jediná krajská organizácia, ktorá dáva vratky za filmovanie, netreba zabúdať na to, že v Košiciach funguje aj stredná filmová škola. Zároveň je tam Technická univerzita s Fakultou umení, čo sú pre nás ďalší prirodzení partneri. A na Art Film, samozrejme, prichádza aj veľa tvorcov. Vďaka tomu môžeme vytvárať industry program. Viažeme ho napríklad na premiéry filmov a tvorcov, ktorí prídu, využívame aj prítomnosť osobností, ktoré dostanú buď Zlatú kameru alebo Hercovu misiu. Minulý rok sme zaznamenali veľký vzostup záujmu o masterclassy. V Košiciach naozaj funguje samostatná komunita filmových tvorcov, ktorí sú veľmi radi, keď majú možnosť stretnúť sa s takýmito uznávanými profesionálmi a masterclassy navštevujú. Či už sú to masterclassy o umelej inteligencii vo filme, o nových formátoch, o dramaturgii, o réžii a tak ďalej.
Dá sa povedať, aké typy filmov alebo tém budú tento rok rezonovať vo festivalovom programe?
Program postupne zverejňujeme. (https://aff.cinepass.sk/sk/movies/) Máme klasicky tri súťažné sekcie plus súťaž FIPRESCI. Výbery do súťaží robia programmeri tak, aby sa v nich objavil výber toho najaktuálnejšieho, čo je k dispozícii. Čo sa týka nejakého tematického zamerania, tento rok máme napríklad špecificky zameranú sekciu Vo svetle tieňov. Venuje sa ženským hrdinkám a príbehom žien. Názov sekcie odkazuje na to, že ženy často musia čeliť spoločensko-politickým tlakom, prispôsobovať sa pomerom a podobne. Zároveň však majú svoje predstavy o živote, túžby, rôzne vnútorné svety… Táto tematická sekcia sa skladá z pohľadu nových režisérov a režisérok z rôznych kútov sveta.
Festival sa každý rok venuje aj novým slovenským filmom. Čo musí spĺňať slovenský film, aby sa dostal do festivalového výberu a obstál v medzinárodnej konkurencii?
Pre nové slovenské filmy máme sekciu Slovenská sezóna. V minulosti ukazovala to najzaujímavejšie zo slovenskej tvorby za posledný rok a pol. Časom sa sekcia transformovala a uvádza len slovenské premiéry. V rámci našich možností a stratégií producentov sa snažíme vypichnúť to najkvalitnejšie, čo sa v danom časovom období vyskytne. Je jedno, či ide o animovaný, dokumentárny alebo hraný film.
Okrem toho, že film musí mať na Art Filme prvé uvedenie na Slovensku, musí byť, samozrejme, zaujímavý, či už spracovaním alebo témou. Častokrát k nám chodia už filmy s oceneniami zo zahraničných festivalov. S prvým slovenským uvedením súvisí aj to, že k filmu príde delegácia, čo je pre festival aj publikum super.
Okrem toho, ak sa domáce filmy hodia do niektorej z našich medzinárodných súťaží, snažíme sa ich tam zaradiť a aj takto šíriť povedomie o slovenskom filme, zasadiť domáce diela do medzinárodných kontextov. Napríklad vlani v súťaži uspel rakúsko-slovenský film Perla. Získal zvláštne uznanie pre herečku Rebeku Polákovú a zároveň Cenu FIPRESCI. Modrého anjela za najlepší krátky film si zase odniesla Spoveď Rebeky Bizubovej. Snažíme sa, aby bola slovenská tvorba zastúpená naprieč súťažnými sekciami. To je náš cieľ a vždy sme radi, keď sa nájde vhodný titul, ktorý dokáže obstáť vo svetovej konkurencii, ktorá je oveľa vyššia.
Okrem slovenských noviniek uvádza IFF Art Film aj slovenské klasiky. V spolupráci so Slovenským filmovým ústavom pripravuje sekciu Rodinné filmové striebro a spolupracujete aj na výbere filmov v sekcii Cena Milana Lasicu. Čo táto spolupráca prinesie na festivale tento rok?
Spoluprácu so Slovenským filmovým ústavom si veľmi ceníme. Sme veľmi radi, že sa nám každý rok podarí zostaviť sekciu z novo digitálne zreštaurovaných diel a tiež ponúknuť špecifický výber zo slovenskej krátkometrážnej klasiky. Tento rok uvedieme opäť viacero snímok. Napríklad prvú slovenskú detektívku Muž, ktorý sa nevrátil (1959) od Petra Solana alebo slovenský hudobný film F. T. na cestách (1988) od Dušana Rapoša, zložený z originálnych hudobných klipov slovenských popových ikon. Ale nebude chýbať ani film o himalájskej expedícii s názvom Kangchejunga (1981) od Jána Piroha. Ďalej krátke filmy spojené s druhou svetovou vojnou od Paľa Bielika, Jána Kadára alebo Ruda Urca. A tiež dve filmové pocty hereckej osobnosti Vlada Müllera, tohtoročného laureáta Ceny Milana Lasicu, filmy Smrť šitá na mieru (1979) a Signum laudis (1980) od Martina Hollého.
Ako sa podľa teba mení úloha umeleckého riaditeľa festivalu v čase, keď je relatívne silná jednak konkurencia festivalov, jednak dostupnosť rôznych filmov online?
Festival je vždy špecifická udalosť – pokiaľ ide o festival, ktorý si kladie tie najvyššie nároky. V našom programe sa objavujú najmä filmy, ktoré nie sú na online platformách, neboli na Slovensku uvedené a nikto ich nemohol nikde vidieť. To znamená, že ide vyslovene o nové filmy, ktoré sa, ak vôbec, do distribúcie dostávajú až v neskoršom období po našom festivale. Alebo sú to víťazi najprestížnejších festivalov.
Úlohou umeleckého riaditeľa je nájsť na danej časovej osi – v našom prípade je to čas medzi festivalmi v Cannes a v Karlových Varoch – tie najprestížnejšie tituly, ktoré si môžeme dovoliť získať, spraviť si absolútny prehľad, čo je aktuálne a nové, čo je kvalitné a z toho potom vychádzame. Úlohou umeleckého riaditeľa je zabezpečiť bezkonkurenčný program, ktorý je natoľko originálny, že nekopíruje žiadne vzory ani nevychádza z rôznych online platforiem.
Komplikuje vám situáciu to, že chvíľku po vás sú Karlove Vary a niektorí tvorcovia si „šetria“ filmy tam?
Samozrejme, komplikuje, ale to je úplne prirodzené. Jednoducho, náš festival má určitú veľkosť a koná sa v čase medzi takýmito dvomi „valcami“ áčkových festivalov. Vždy sa snažíme na Art Film priniesť aj nejaké tituly z Cannes, čo je každý rok naozaj nadľudská práca. Zároveň nás ovplyvňujú Karlove Vary, ktoré sa – svojím spôsobom – snažia o rovnako atraktívny program ako my, tiež chcú mať najnovšie filmy a premiéry. Častokrát sa tak stane, že hoci majú napríklad slovenskí tvorcovia film hotový, nepodarí sa nám ho získať, lebo ho chcú premiérovať na veľkom festivale v zahraničí. Je to stratégia tvorcov, ktorú rešpektujeme a chápeme.
Okrem toho, že si umelecký riaditeľ Art Filmu, vedieš tiež Ústav divadelnej a filmovej vedy CVU na SAV aj Katedru filmovej dokumentárnej tvorby na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Nedávno ti vyšla kniha o strihovom filme, konali sa Dni archívneho filmu, ktoré organizuješ, teraz na Dni slovenského filmu si vystúpil s príspevkom… Kedy to všetko stíhaš?
Výhodou je, že všetky tieto línie alebo pozície sú navzájom prepojené. Spája ich film – či už je to filmový výskum, filmová pedagogika alebo organizácia podujatí. Kniha mi nevychádza každý rok, Dni archívneho filmu sa konajú každé dva roky a snažíme sa na ne do Banskej Bystrice priniesť veľké medzinárodné mená. Musím to všetko stíhať a zladiť, nie je to jednoduché a uvidíme, ako dlho mi to ešte vydrží.
Pristavil by som sa pri knihe Slovenský strihový film. Prečo strihový film? Začal si sa o strihový film zaujímať v súvislosti s prípravou tvojej snímky Odpočítavanie – posledný film Ivana Palúcha (2022), alebo ťa tento formát zaujímal už predtým?
Trochu som sa oň zaujímal už predtým, ale vtedy som ešte nemal v hlave ideu venovať sa mu viac. Potom sme pripravovali môj strihový film Odpočítavanie…, kde som testoval, čo táto forma znesie a trochu som experimentoval s časovými rovinami. Ovplyvnilo ma aj to, keď som videl geniálny film Dámy a páni, finálna verzia (2012) Györgya Pálfiho, tiež mám rád filmy Gustava Deutscha, Sergeja Loznicu… Takže tá myšlienka sa pomaly rodila. Začal som sa venovať svetovému strihovému filmu, ale prenikal mi do toho aj slovenský, začal som robiť analýzy… Myšlienka na knihu vznikla aj z iniciatívy Martina Kaňucha zo Slovenského filmového ústavu, Marián Hausner z archívu SFÚ poskytol filmy ako študijný materiál, a tak sa moja pozornosť preliala na slovenský strihový film a vznikla z toho kniha.
Strihová forma sa neustále objavuje aj na festivaloch, s archívnymi materiálmi pracujú najrôznejšie snímky. Postupne som sa začal zaujímať o spôsoby používania archívov vo filme. Existuje napríklad vynikajúca kniha Filmy plodia filmy od Jaya Leydu z roku 1964, ktorá sa vyslovene venuje strihovému filmu. Jeho pôvod viaže na film Esfir Šubovej Pád dynastie Romanovcov (1927). Strihový film má svoj vývoj, svoje dejiny, svoju históriu – jeho tradíciu majú na národnej úrovni vlastne všetky krajiny. Všímal som si, koľko filmov z našej minulosti reinterpretuje históriu na základe rôznych tlakov, vplyvov a toho, ako sa naše dejiny vyvíjali. Nielen v dlhometrážnej, ale aj v krátkometrážnej slovenskej tvorbe je množstvo takýchto filmov. A v súčasnosti tiež množstvo filmárov pracuje s archívom.
V knihe sleduješ aj ideologické zmeny a posuny v strihovom filme podľa potrieb tej-ktorej vládnej garnitúry. Dajú sa dejiny strihového filmu čítať aj ako dejiny istej manipulácie obrazom?
Svojím spôsobom sú to alternatívne dejiny slovenskej kinematografie, ale aj slovenskej ideológie
