Igric 2026 Spisovateľ a scenárista Dušan Dušek, 2026. Foto: Miro Nôta

Igric 2026 ocení Dušana Dušeka aj Martina Gazíka

Písmo: A- | A+

V poradí už 37. udeľovanie audiovizuálnych cien Igric sa koná v piatok 18. septembra v bratislavskom Štúdiu L+S. Počas galavečera v réžii a produkcii Yvonne Vavrovej odovzdajú okrem Igricov aj tvorivé prémie, Cenu Jána Fajnora, Zvláštne uznanie poroty producentovi a tiež Ceny slovenskej filmovej kritiky. Už dnes sú však známe dve osobnosti, ktoré počas večera ocenia. Cenu Igric za celoživotný prínos audiovizuálnej tvorbe udelia scenáristovi, spisovateľovi, básnikovi a pedagógovi Dušanovi Dušekovi. A Únia slovenských televíznych tvorcov ocení kameramana Martina Gazíka.

Ceny Igric organizujú Slovenský filmový zväz, Únia slovenských televíznych tvorcov a Literárny fond. Jedným zo spoluorganizátorov je Slovenský filmový ústav.

Dušan Dušek sa ako scenárista podpísal napríklad pod snímky Ružové sny (1976) a Ja milujem, ty miluješ (1980) režiséra Dušana Hanáka, Sojky v hlave (1983) a Vlakári (1988) Juraja Lihosita či Krajinka (2000) režiséra Martina Šulíka.  Od roku 1993 vyučoval scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave, kde pôsobil aj ako vedúci Ateliéru scenáristickej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte. Svoje literárne diela publikoval od roku 1964 v rôznych periodikách. V roku 1972 debutoval zbierkou poviedok Strecha domu. Je autorom poézie a prózy pre dospelých, ako aj kníh pre deti. Od roku 2020 je členom Rady Slovenského filmového ústavu.

Prečítajte si rozhovor s Dušanom Dušekom.

Martin Gazík sa ako kameraman podieľal na mnohých snímkach. V celovečernom hranom filme pôsobil často ako asistent kamery či druhý kameraman. Takto sa podpísal napríklad pod filmy Ja milujem, ty miluješ (r, Dušan Hanák, 1980), Štvrtý rozmer (r. Dušan Trančík, 1983), Slané cukríky (r. Eva Štefankovičová, 1985), Kára plná bolesti (r. Stanislav Párnický, 1985), Neha (r. Martin Šulík, 1991) či Papierové hlavy (r. Dušan Hanák, 1995). Spolupracoval aj na filme Obrazy starého sveta (1972) a ďalších známych tituloch. Na vznik Hanákovho slávneho dokumentu spomína v snímke Róberta Šuláka Návraty k Obrazom starého sveta (2024). Za kamerou stál pri dokumentárnych filmoch Iva Brachtla Cestovateľ (1989), Desať nežných minút (1990) či Martina Slivku  …a na Zemi pokoj ľudu (1992), Sláva Bohu na výsosti (1992). Pôsobil aj v spravodajskom filme a často tiež nakrúcal dokumentárne filmy a portréty pre televíziu.

Ceny Igric sa udeľujú od roku 1967, počas normalizácie mali vynútenú prestávku. Ide o najstaršie filmové ceny na Slovensku.

Autor:

Spisovateľ a scenárista Dušan Dušek. Foto: Miro Nôta

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
recenzia Mesto otcov Tomáš Vravník ako syn a Vladimír Javorský ako otec vo filme Mesto otcov. Syne nesie otca na rukách. Foto: ARTILERIA

recenzia Mesto otcov

Nová komediálna dráma Zdeňka Tyca prináša nekompromisnú, punkom nabitú sondu do problematiky alkoholizmu, komplikovaných medziľudských vzťahov, hľadania vlastnej identity aj svojho miesta vo svete. Tridsaťročný Richard pracuje ako zvárač a žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, taktiež Richardom, bývalým učiteľom literatúry. Ich spolužitie sa napriek generačnému rozkolu javí ako harmonické, no vzťah oboch mužov definuje predovšetkým hodnotová priepasť. Kým starší z nich nachádza záľubu v klasickej hudbe Dvořáka a intelektuálnych drámach Bergmana, mladší miluje metal a jeho filmovými hrdinami sú Jean-Claude Van Damme a jemu podobní. Stret dvoch odlišných svetov však nepredstavuje jadro Richardovho konfliktu s realitou. Pod drsnou maskou sa totiž ukrýva človek, ktorý každodenne zápasí s tieňmi minulosti a ťaživou osamelosťou. Snímka výstižne reflektuje existenciálnu zacyklenosť generácie „Petrov Panov“ – dospelých mužov, ktorí sa kŕčovito držia barličiek vlastného chlapčenstva. Richardovo bytie je pevne ohraničené prácou vo fabrike, počúvaním tvrdej hudby, útekom do sveta komiksov a plagátmi polepenými stenami detskej izby. Okrem otca sa prakticky nestretáva s nikým a blízkych priateľov by divák v jeho živote hľadal márne. Jediným únikom sú pre neho občasné chvíle strávené s frajerkou Lenkou, ktorá sama vychováva malého syna. Richard si ale nedokáže predstaviť, že by sa mal na výchove chlapca podieľať. Tvrdí,...
Zobraziť všetky články