Návraty k Obrazom sú viac ako len film o filme

Chcel vedieť viac. Pýtal sa, až kým nemal pocit, že získal odpovede na svoje otázky. Z rozprávania Dušana Hanáka, vyznaní zahraničných i domácich historikov a filmárov, aj bohatého pôvodného obrazového materiálu skomponoval režisér a scenárista Róbert Šulák hodinový dokument Návraty k Obrazom starého sveta (2024). V pondelok 27. apríla ho uvedie Kino Lumière. Následne premietne aj samotné Obrazy starého sveta. Oba filmy sú tiež dostupné na spoločnom blu-ray nosiči, ktorý vydal Slovenský filmový ústav.

Ako vôbec prišiel Hanákov unikátny dokumentárny film na svet? Na aké tvorivé i spoločenské prekážky jeho autor v čase tuhej normalizácie narážal? Aké ústupky vyžadovali súdruhovia od autora, aby sa film dostal z trezora, kam ho preventívne zatvorili ešte pred premiérou? Spomienky režiséra najlepšieho slovenského dokumentu 20. storočia ponúkajú jedinečný pohľad do zákulisia jeho vzniku. To, čo sa odohrávalo za scénou, pripomína napínavý dramatický príbeh.

Prečo je tam toľko škaredých ľudí?

Na začiatku tvorivého dobrodružstva boli fotografie Martina Martinčeka, ktoré zakúpila Československá televízia Bratislava. Nevedela si s nimi rady, tak oslovila normalizátormi zakázaného režiséra. Scenára, ktorý Hanák ponúkol, sa ale súdruhovia zľakli. Našiel sa predsa len jeden odvážny, a tak sa mohlo začať nakrúcať. Z Martinčekových fotografií si vybral piatich hrdinov, k nim pridal ďalších päť svojráznych postáv, ktorých objavil sám režisér. Mimochodom, jedným z nich bol aj vnuk Pavla Országha Hviezdoslava, starý mládenec so svojráznym zmyslom pre humor. Štáb musel byť malý a pripravený improvizovať.

Prečo je tam toľko škaredých ľudí? Musíte vyhodiť čo najviac toho iracionálneho! „Iracionalita bola nepriateľom toho systému,“ spomína Hanák. Nápad – nafilmujte našich typických dôchodcov, ktorí sú radi, že sú v starobinci – bola zasa podmienka, ktorá mohla vyslobodiť Obrazy z trezoru. Pre režiséra to nebola schodná cesta, takže mreže ostali v platnosti.

O čom je život?

V hodinovom dokumentárnom filme Návraty k Obrazom starého sveta sa prelína niekoľko rovín. Jednu z nosných línií formujú spomienky Dušana Hanáka. Druhú tvorí vizuál, na slová nadväzujú sekvencie z pôvodného dokumentu, občas ich dopĺňajú fotografie, ktoré zaznamenávali proces nakrúcania. Voľné asociácie vytvárajú prepojením slova a vizuálu jemné pradivo poetických obrazov.

Ich hĺbku znásobuje tretia rovina, ktorú utvárajú hodnotiace súdy zahraničných i domácich osobností zo sveta filmovej tvorby. Napríklad: „Je to fascinujúci a hlboký film. Hovorí o veľmi dôležitých veciach, napríklad o čom je život,“ konštatuje Mehelli Modi, zakladateľ britského vydavateľstva Second Run. „Je to pozoruhodná štúdia života ľudí, ktorých opisuje ako pozostatok starého sveta, no pôsobia súčasne,“ hovorí filmový vedec a historik Peter Hames. „Nad celým filmom sa vznáša smrť. Nielen nad postavami, ale aj na konkrétnym spôsobom života. A napriek všetkému je pozitívny,“ pridáva filmový vedec a režisér Daniel Bird.

Azda netušenou prípravou na Obrazy starého sveta boli pre Hanáka, ktorého vždy zaujímali ľudia žijúci na okraji spoločnosti, no vnútorne vyrovnaní so svojím osudom – a hlavne slobodní – dva krátke filmy. Vizuálne nesmierne silná Omša (1967), v ktorej reflektoval moc viery cez pohľad do kostola, zaplneného starými ľuďmi a deťmi, v ktorom slúžil adventnú omšu staručký kňaz. A s formou trochu experimentujúci portrét starého hrnčiara v televíznom dokumente Zanechať stopu (1970). V Návrate preto nechýbajú ani ukážky z nich spojené s Hanákovými reminiscenciami.

Obrazom a slovám z prelínajúcich sa vrstiev filmového rozprávania pridáva ďalší rozmer najmä monumentálna hudba Georga Friedricha Händela.

Vizuálna esej o ľudskej duši

Hravosť, ľudskosť, vyrovnanie sa s osudom, život prežitý v harmónii so sebou samým, iracionalita, konečnosť života, večnosť. Kategórie, ktoré nenápadne a bez silných slov vystupujú zo Šulákovho dokumentu Návraty k Obrazom starého sveta. Pretože Hanákove Obrazy starého sveta boli a navždy ostanú najmä reflexiou o človečenstve, o sile viery, o ľudskosti. Návraty mali byť filmom o filme, sú však mimoriadne pôsobivou vizuálnou esejou o ľudskej duši. O tom, čo človeka presahuje. O tom, čo sa „nenosilo“ v čase vzniku originálneho Hanákovho dokumentu a čo sa, žiaľ, v poslednom čase akosi „prestáva nosiť“ v súčasnosti.