Aj na 98. ročníku cien americkej filmovej akadémie Oscar 2026 udelia tri sošky tvorcom krátkych filmov. Víťazov spoznáme 16. marca, slávnostný ceremoniál sa začne o jednej v noci stredoeurópskeho času.
O filmy nominované na Oscara v kategóriách krátkometrážnych filmov sa nezaujímam iba preto, že som strihal americký krátky hraný film Most (r. Bobby Garabedian, 2003), natočený v Prahe s českými hercami, ktorý bol pred rokmi nominovaný na Oscara. Môj záujem o krátkometrážne filmy sa totiž zrodil už počas štúdia dokumentárnej tvorby na VŠMU. Nielen z „prinútenia“ pretože to bol cieľ môjho štúdia, alebo ako z núdze cnosť, pretože krátky film urobíte ľahšie a lacnejšie ako film celovečerný. Vždy som obdivoval poviedku ako literárnu formu oproti rozsiahlemu románu a vo filme sa tento fenomén v mojich očiach prejavil práve ako krátky film.
Je úctyhodné, že Americká filmová akadémia si stále považuje za dôležité udeľovať ceny aj v krátkej metráži, čo je v ich prípade do 40 minút. Navyše plejáda filmových festivalov, ktoré práve krátku formu preferujú, je obrovská a pokrýva nielen základné rody filmu ako je dokument, animovaný film, hraný film, ale aj art- a arsfilmy, teda umelecké filmy, filmy o umení (čo nie je to isté), o vede, experimentálne, avantgardné, tematicky zamerané na šport, prírodné krásy, horolezectvo, poľnohospodárstvo, ekológiu, cestopisné filmy, populárno-vedecké filmy, nevraviac o hudobných klipoch a reklame, výchovné, účelové, technologické a industriálne, propagandistické filmy, a promo filmy. Plus všetky ich možné kombinácie.
Posledných 25 rokov sledujem krátke filmy nominované na Oscara. Umelecké kvality a produkčné hodnoty takýchto filmov sú premenlivé. Sú roky úrodnejšie, ale aj suchšie. Tohtoročnú úrodu tých pätnástich nominovaných filmov, piatich v každej z troch krátkometrážnych kategórii, hodnotím ako výnimočne chutnú a príjemne rôznorodú.
Najlepší krátky animovaný film
V tejto kategórii nominovali filmy z Kanady – Dievča, ktoré plakalo perly (The Girl Who Cried Pearls, r. Chris Lavis, Maciek Szczerbowski), Francúzska – Motýlik (Butterfly, r. Florence Miailhe), Írska – Plán do penzie (Retirement Plan, r. John Kelly), USA – Večne zelený (Forevergreen, r. Nathan Engelhardt, Jeremy Spears) a koprodukcia Izrael/Cyprus/Rusko – Tri sestry (The Tree Sisters, r. Konstantin Bronzit). Nájdeme medzi nimi klasickú dvojrozmernú, kreslenú, aj bábkovú animáciu, ktorá je digitálne spracovávaná, ale vidno, že výtvarné návrhy nie sú produktom umelej inteligencie, ale predstavujú originálne umelecké artefakty.
Hádam najzaujímavejším filmom po stránke umeleckej, ale aj z hľadiska uchopenia témy a príbehu je Motýlik. Názov referuje k plaveckému štýlu a film poeticky, výsostne vizuálne, rozpráva príbeh francúzsko-židovského plavca. Volal sa Alfred Nakache a súťažil na Berlínskej olympiáde v roku 1936 v nacistickom Nemecku. Neskôr ho s rodinou odvliekli do koncentračného tábora, kde jeho manželku Paule a dcéru Annie popravili. On, týraný a zosmiešňovaný nacistickými dozorcami, prežil a vrátil sa naspäť na povojnové olympiády. Motýlik je originálny aj v tom, že ide o premaľovávanú animáciu, kde hlavná náročnosť je v schopnosti animátora pracovať len s jedným obrazom, zvyčajne tabuľou skla, na ktorú sú nanášané farby.
Výsledný filmový tvar – o tom, kto to bol, ako sa volal, kedy bol s celou rodinou odvlečený do koncentráku, sa dozvieme až v záverečných titulkoch filmu. V tejto neobvyklej interpretácii vystupujú do popredia neverbálne kvality vlastné animovanému filmovému rodu ako výtvarnosť, farba, symbolika. Okrem tohto zjavného favorita určite stojí za zmienku film Plán do penzie, írska jednoduchá dvojrozmerná kreslená existenciálna komédia o človeku na prahu penzie, ako si predstavuje svoj život od tohto momentu. Veci banálne i jedinečné sa tu vtipne striedajú, ako zoznam túžob, ktoré majú zakončiť cestu životom tohto človeka.
Najlepší krátky hraný film
V tejto kategórii sa predstavujú Izrael – Mäsiarova škvrna (Butcher’s Stain, r. Meyer Levinson-Blount), dvoma filmami USA – Menštruačno-historická dráma Jane Austen (Jane Austen’s Period Drama, r. Julia Aks, Steve Pinder) a Speváci (r. Sam A. Davis), Veľká Británia – Dorotin priateľ (A Friend of Dorothy, r. Lee Knight) a Francúzsko/USA – Dvaja ľudia, ktorí si vymieňajú sliny (Two People Exchanging Saliva, r. Natalie Musteata, Alexandre Singh).
Žánrovo a esteticky sú tieto filmy utešene rozdielne, čo naznačujú aj ich názvy. Konverzačná komédia historickej absurdity, dobrosrdečný anglický humor, vtipno-smutná spevácka súťaž z krčmy na motívy poviedky I. S. Turgeneva, dráma z izraelskej samoobsluhy, a utopická komédia-absurdita, kde najväčším tabu je bozk.
Expresívny 36-minútový čiernobiely film Dvaja ľudia, ktorí si vymieňajú sliny nás privádza do prostredia blízkej budúcnosti, kde už neexistujú peniaze a ľudia si kupujú veci za facky, presnejšie, každá nakúpená vec má hodnotu faciek, ktoré uštedrí predavač nakupujúcemu po nákupe. Navyše, bozk je hrdelný zločin. Už len pri počutí slova bozk sa ľudia trasú strachom. Zubná pasta sa predáva ako droga na čiernom trhu. Znakom akceptácie nových sociálno-politických noriem je totiž nepríjemný pach vychádzajúci z úst. Hygiena chrupu je deviácia. Film je vo francúzštine a jej sonorická kvalita spolu s čiernobielou škálou obrazu nám pripomína filmy francúzskej novej vlny zo 60-tych rokov. Vo svojej vysoko estetizovanej forme odľudštenej spoločnosti – istotne zarezonuje ako Alphaville od prívržencov Jeana-Luca Godarda.
Z ostatných štyroch filmov sú americkí Speváci prekvapivou, mierne melancholickou komédiou z prostredia obyčajnej krčmy, kde sa udeje súťaž medzi štamgastami o najlepšieho speváka večera. Absolútne profesionálne zrealizovaný film s vynikajúcimi predstaviteľmi najrôznejšieho speváckeho umenia. Máme pocit, akoby sme s nimi sedeli pri pohári piva. Z môjho pohľadu a z pohľadu na záverečné titulky je zrejmé, že to je profesionálna produkcia so stovkami mien na výplatnej listine. Možno o rok uvidíme tento film vo forme celovečerného debutu, v analogickom vývine histórie amerického filmu Whiplash (r. Damien Chazelle, 2013), ktorý zasvietil ako krátky hraný film (cena poroty filmového festivalu Sundance) a potom, ako ešte lepší celovečerný film v roku 2014.
Najlepší krátky dokumentárny film
Posledná kategória nominácií takisto prekvapuje rôznorodosťou a kreativitou v uhle spoločensko-politického pohľadu. Oscara 2026 získa buď kanadsko-čilský film – Perfektná zvláštnosť (Perfectly a Strangeness, r. Alison McAlpine), jeden z amerických filmov Diabol má plné ruky práce (r. Geeta Gandbhir, Christalyn Hampton) a Všetky prázdne izby (All the Empty Rooms, r. Joshua Seftel), americko-ukrajinská snímka Vyzbrojený len fotoaparátom: Život a smrť Brenta Renauda (r. Brent Renaud, Craig Renaud) alebo americko-izraelsko-britský film Deti už viac nie sú: Boli a sú preč (Children No More: Were and Are Gone, r. Hilla Medalia).
Tematicky tieto filmy zachycujú najhorúcejšie témy nášho globálneho sveta, odrážajú vojnové konflikty, referujú o podobe ľudských obetí. Jeden deň z pohľadu jedinej osoby bezpečnostnej ochranky na interrupčnej klinike v Atlante, reportáž/portrét fotografa z frontovej línie na Ukrajine, esej o prázdnych izbách detí zabitých počas strieľania na školách, dokument o Izraelčanoch, ktorí demonštrujú v tichom proteste držiac fotografie zabitých detí v Gaze počas drsných slovných útokov okoloidúcich Izraelčanov. A posledný film ako paradox – vtipná vizuálna esej bez jediného slova. Počas jedného dňa sleduje tri somáre žijúce na opustenom astronomickom observatóriu, sa stáva akousi dokumentárnou existenciálnou komédiou našej civilizácie.
Tému, ktorá asi najviac rezonuje v USA v celom diváckom spektre spracúva film Všetky prázdne izby. Známy moderátor CBS Steve Hartman a jeho spolupracovník, fotograf Lou Bopp, už roky navštevujú izby detí, obetí masového zabíjania na amerických školách a dokumentujú ich. Typickým americkým zvykom je zachovávať izby po deťoch, ktoré odídu študovať na vysoké školy nedotknuté. V prípade detí zabitých počas masových vražedných útokov sa z týchto izieb stávajú akési časovo zakonzervované mementá. Posvätné izby, ktoré rodičom pomáhajú prekonávať stratu, bolestnú a nekončiacu traumu. Vo filme sledujeme tri takéto prípady, kedy bol ľudský život nezmyselne prerušený, čo zanecháva ťažkú stopu na rodičoch a súrodencoch zabitých detí.
Ďalším filmom, ktorý stojí za zmienku je americko-ukrajinská koprodukcia o americkom fotografovi, kameramanovi a dokumentaristovi Brentovi Renaudovi. Zabili ho na rusko-ukrajinskom fronte počas nakrúcania hneď v prvom mesiaci tohto vojenského konfliktu. Dozvedáme sa o bratoch Renaudovcoch, ktorí chodia spolu po svete s filmovým štábom. Jeden z nich, Brent, je po útoku na ich vozidlo ťažko ranený a umiera. Druhý, Craig, nakrúca svojho zosnulého brata a transport tela domov do štátu Arkansas. Dumá, čo by jeho brat robil, ak by sa to stalo jemu. Rozjíma a vraví: „Toto by určite chcel, aby som ho nakrúcal aj v takomto stave.“
Oscarové kraťasy v kinách
Vďaka snahe spoločnosti Roadside Attractions, ktorá vyriešila licenčné práva všetkých 15 nominovaných krátkych filmov, majú možnosť diváci v USA a Kanade vidieť tieto filmy v kinách v troch samostatných programoch v múzeách a filmových a kultúrnych inštitúciách. V Európe by sa mali premietať pod značkou ShortsTV alebo Ocarové kraťasy. Odporúčam, choďte si ich pozrieť, stoja za videnie. Je mi ľúto, že som nemohol spomenúť mená všetkých tvorcov – kameramanov, scenáristov, producentov, strihačov a istotne aj hercov, ktorí stoja za týmito filmami. Dúfam, že mi to prepáčia, choďte si ich pozrieť a prečítať v titulkoch na záver filmov do kina.
Kompletný zoznam oscarových nominácií nájdete tu.
