Zuzana Gindl-Tatárová v polovici 80. rokov vstúpila do sveta filmu tvorivou spoluprácou so Štefanom Uhrom ako spoluscenáristka jeho filmu o Božene Slančíkovej Timrave Šiesta veta (1986). Dramaturgicky spolupracovala na filmoch ako Správca skanzenu, Sedím na konári a je mi dobre, Let asfaltového holuba alebo Neha, neskôr Kandidát, Čiara či Slúžka. Desiatkam ďalších filmov pomohla na svet ako národná zástupkyňa v európskom fonde na podporu kinematografie Eurimages. Pedagogicky pôsobila na FTF VŠMU a jej tzv. „veľkým seminárom“ prešla drvivá väčšina aktívnych filmárov a filmárok strednej a mladšej generácie. Bola aj prodekankou FTF VŠMU pre zahraničie a dvakrát bola vymenovaná za členku Rady AVF (2011 a 2021.) V rokoch 2002 – 2007 viedla Slovenskú filmovú a televíznu akadémiu, kde založila národné filmové ceny Slnko v sieti. Tento rok si sama prevzala Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre.
Viackrát si povedala, že k cinefilstvu si sa dostala už ako päťročná, keď teba a tvojho brata stará mama vodievala do bratislavského kina Čas. Aké boli tvoje najranejšie filmové zážitky a čo z nich v tebe zostalo dodnes?
Mojimi hrdinami boli vtedy Zikmund a Hanzelka a ich úžasná Tatra, alebo Frigo na mašine… Boli to odvážni a nezávislí hrdinovia. No babička nás nevodila len do kina Čas. Pravidelne sme chodili aj na detské predstavenia do „blchárne“, ako sme volali kino Mladosť. Bolo vždy plné malých Romákov z Podhradia a často sme si domov okrem filmových zážitkov doniesli aj blchy. Premietali sa tam hodne sovietske filmy ako Pruhovaná plavba, Človek obojživelník alebo Seriožka, Talankinov a Danelijov slávny debut z roku 1960. Malý hrdina beží po cestičke, potkne sa a spadne, a zrazu počuje, ako jeho srdce nahlas bije. Neskôr očarene zistí, že aj iní ľudia majú srdcia… Zjavná metafora, ktorú mohlo pochopiť a precítiť aj päťročné dieťa. Často som si potom prikladala ruku na srdce a zisťovala, či bije aj mne.
A čo neskôr?
Odmalička ma fascinoval Ejzenštejnov Krížnik Potemkin. Bývali sme blízko Pistoriho paláca, v ktorom bolo Leninovo múzeum. Pravidelne sa tam konali premietania pre školy, bol to zrejme jediný film, ktorý mali k dispozícii. Vždy, keď sme dostali echo, prebehli sme cez zadné dvory a ploty a vmiešali sme sa medzi ostatné deti. Slávna scéna z odeských schodov, po ktorých neúprosne pochodujú vojenské čižmy a pred nimi letí dolu opustený kočík, scéna, na ktorej sa učia filmoví strihači celého sveta, čo vlastne znamená Ejzenštejnova montáž, tá ma dlho mátala aj v snoch. Ak som tento ikonický film nevidela aspoň dvadsaťkrát, tak ani raz. Celé gymnázium som potom odsedela v kine Mladosť, tak tri-štyrikrát týždenne. Fungoval tam už výborný filmový klub a filmotéka, videla som tam najdôležitejšie filmy známych svetových režisérov, ale aj kompletnú históriu filmu.
Na strednú školu si chodila na Metodku, ktorá bola v 70. rokoch gymnáziom zameraným na jazyky a humanitné a spoločenskovedné predmety. Tvoj otec bol lekár a brat, ponovembrový politik, takisto vyštudoval medicínu a pracuje ako internista. Umenie k tebe teda prišlo po praslici?
Moja matka bola tiež lekárka… stala som sa čiernou ovcou rodiny. Hoci ako dieťa som netúžila po ničom inom, ako byť chirurgom. Športové zranenia, ktoré by mi v tom neskôr bránili a môj doslova nenásytný záujem o film a literatúru ma napokon priviedli na FAMU. Umelecké sklony mala skôr otcova mama, moja druhá stará mama, ktorá nám toho v detstve veľa vštepila: fotografovala, sochárčila, jej dom bol plný lexikónov a odborných časopisov vo viacerých jazykoch, rozsah jej vedomostí a záujem o svet boli v tej dobe neskutočné… dodnes mám doma jej malé plastiky. Jej najmladšia sestra Jolanthé, moja milovaná prateta, sa celý život živila maľovaním obrazov, bola maliarkou. Takže čosi z toho možno preskočilo na mňa po praslici.
Necítila si – ako očividne všestranne zamerané dieťa – tlak študovať „niečo poriadne“? Prečo si si po gymnáziu vybrala práve scenáristiku?
Na Metodku som nastúpila v roku 1971, v časoch najtvrdšej normalizácie a čistiek. Pred prihláškami na gymnázium sa mi podarilo vyriešiť krajské kolo fyzikálnej olympiády, takže na školu som sa dostala bez skúšok z matematiky. Profesori možno čakali, že sa pustím tým smerom. No vždy záleží na učiteľoch, na ich charaktere a prístupe. Mnohé profesorky uprednostňovali deti prominentných straníckych funkcionárov, hoci výsledky či nadanie mnohých by bez protekcie vyzerali biedne. Zrejme si tak vylepšovali politický status rodiny. No práve literatúru nás učila profesorka Melánia Jančinová a tá u žiakov zásadne uprednostňovala nadanie a vlastný názor. Aj mňa riadne vytrápila na slohoch, kým som nepísala za seba. Prichytila ma raz v kine Mladosť, hoci som bola na maródke a nechodila som do školy. Pochopila, že Felliniho Sladký život tak skoro hrať nebudú a že som ho jednoducho potrebovala vidieť… Nasmerovala ma jediným možným smerom.
A prečo FAMU? Aj na VŠMU sa v tom čase už dala študovať scenáristika a dramaturgia, hoci samostatná Filmová a televízna fakulta ešte neexistovala.
V ten rok, keď som maturovala, neotvárali na VŠMU ročník. A hoci na FAMU prijímali skôr starších študentov, ktorí už mali za sebou nejaké životné skúsenosti, prihlásila som sa. Vo vedomostných testoch som skončila na druhom mieste, v literatúre a filme som bola naozaj doma. Ročník si vtedy vyberal Ivan Osvald. Mala som osemnásť rokov, no keď zistil, čo som to za samorast, dal mi prednosť a prijali ma. Môj najstarší spolužiak mal vtedy 27 rokov, jeden 26, dvaja 25 a posledný 24 rokov. Bola som totálny benjamín.
Ako sa v čase tvojho štúdia darilo Slovákom na FAMU?
Do prvého ročníka som nastúpila v roku 1975, keď bol za prezidenta zvolený Gustáv Husák. Normalizačný politik a k tomu Slovák! Medzi ľuďmi to vyvolalo riadnu nenávisť. Kto prehovoril na verejnosti po slovensky, nemal to v Prahe ľahké. Hoci v škole som rozprávala zásadne po slovensky, ak som sa ocitla niekde, kde ma nepoznali, prepla som radšej do češtiny. Bola som ešte nedovarené vajce, no ako dievčatá sme to mali predsa len o trochu ľahšie. Myslím, že aj vďaka slávnym bratislavským televíznym pondelkom nás vďaka mäkkej slovenčine všetci pokladali za Milky a Magdy Vášáryové…
No FAMU naozaj za veľa vďačím. Boli tam ukrytí skvelí ľudia, ktorých prepustili z divadiel či Barrandova. Prednášal nám Vladimír Bor (dramaturgická skupina Šebor-Bor pripravila všetky najdôležitejšie filmy československej novej vlny), alebo Zdeněk Bláha, dramaturg Vinohradského divadla, vďaka ktorému som pochopila základy dramaturgie. Napriek tej priškripnutej dobe nám škola dokázala poriadne rozšíriť obzory, prednášali nám aj také osobnosti ako Rossellini či Saura. Tie osobné stretnutia boli veľmi dôležité, bol to závan vzdialeného sveta, do ktorého by sme sa inak nedostali. FAMU vychovala veľa výborných slovenských filmárov a fotografov. Vybavila nás nielen praktickými skúsenosťami, ale aj širokým kultúrnym rozhľadom.
Ako sa ti po štúdiu v Prahe vracalo do Bratislavy?
Rozhodla som sa vrátiť na Slovensko napriek tomu, že som mala v Prahe osobné zázemie. S nejasnou predstavou, že treba pomôcť slovenskému filmu. A písať filmy, na ktoré by som aj ja šla ochotne do kina. Po otvorenom kultúrnom prostredí Prahy to nebolo veľmi jednoduché. Pomohlo mi, že som tu mala svojich starých priateľov, s ktorými sa priatelíme dodnes. Názorové línie v Prahe boli jasne oddelené, na Slovensku platilo skôr „čo sme si, to sme si“.
Na Kolibe práve doslova vyhádzali starú dramaturgiu spolu s generálnym riaditeľom, začali prijímať nových ľudí. Každý sa bál každého, nás nových podozrievali zo spolupráce. Nestál za mnou ani manžel, ani otec alebo milenec, boli to priveľmi neisté časy. A nepríjemne konkurenčné. Kolegovia v dramaturgickej skupine na mňa hneď na začiatku prichystali podraz, no našli sa tam aj skvelí ľudia, ako bol starý pán Krška, uznávaný kameraman, skúsený ekonóm a produkčný Vladimír Zimmer alebo Peter Jaroš, autor Tisícročnej včely. V lektoráte sa chvíľu udržal aj Rudo Sloboda, naše vzácne priateľstvo pretrvalo až do jeho smrti.
na 25. festivale českých a slovenských filmov v Bratislave v roku 1987. Foto: archív ZGT
Revolučný rok 1989 ťa zastihol takisto na Kolibe. Čo pre teba znamenal?
Priniesol závan slobody, no pre Kolibčanov znamenal svojím spôsobom neistotu. Nebolo jasné, čo bude nasledovať po zmene režimu a zrušení štátneho monopolu na nakrúcanie 35 mm filmov, dokedy bude fungovať finančná podpora štátu. Vznikli tri nové skupiny, no pretrvali iba rok. V každej z nich sa ocitol film v mojej dramaturgii. Tematicky obstáli aj v „novej dobe“, nemusela som začínať od nuly. Skoro posledné financie sa mi podarilo vybojovať na Šulíkov debut Neha. Bolo mi jasné, že v neistej dobe, ktorá prichádza, potrebuje mať za sebou film, o ktorý sa bude môcť neskôr oprieť.
Bol to môj posledný kolibský film. Najprv tvorivých pracovníkov vyhádzali z Koliby, neskôr ju „v mene národa“ sprivatizovali za päť peňazí Mečiarovci. Slovenskí filmári tak prišli o profesionálne zázemie aj tvorivé podhubie. Lebo noví majitelia ako prvé rozbili laboratóriá a Dom zvuku, nechceli pokračovať v nakrúcaní filmov, prahli po rozsiahlych pozemkoch, na ktorých sa kedysi natáčali exteriéry. Teraz ich za milióny rozpredávajú na nové vily a hotely. Spomínam to opakovane, no treba si zapamätať, prečo sa slovenský film dostal v „slobodných časoch“ na kolená. Zachránila ho napokon digitalizácia a založenie samostatnej Filmovej a televíznej fakulty.
Aj ty si v tom čase dostala ponuku pôsobiť na VŠMU.
Začalo sa to celkom nevinne. Keď za mnou v decembri 1989 – po pešom pochode do Hainburgu, ktorý sme organizovali ako prvý slobodný krok za hranice železnej opony – prišli študenti z VŠMU a ťahali ma na školu ako prorektorku, odmietla som. Bola som príliš nezávislý človek, nepotrebovala som žiadne funkcie. Vďaka kolibskej dramaturgii som uprostred revolučnej vravy mala práce až nad hlavu. Prehovárali ma, či by som ich teda neprišla aspoň učiť. Aj to som najprv odmietla, no spýtali sa ma, či to pre mňa nie je výzva. Isteže bola… Napokon som kapitulovala.
Zaviazala som sa, že tam zostanem dva-tri roky, napíšem sylaby a vrátim sa k nakrúcaniu filmov. Hneď od februára 1990 som začala učiť, možno vďaka tomu som sa na škole nakoniec udržala. Konkurzy na nových pedagógov prebehli totiž až v septembri 1990 a zdalo sa, že pre mnohých kandidátov to bola veľmi prestížna záležitosť, prednášať na VŠMU. Jarný čas sme využili na sformovanie ôsmich katedier samostatnej filmovej fakulty, ktorá vznikla doslova na zelenej lúke. A namiesto troch som zostala na škole plných 30 rokov. Za tie roky ma študenti veľa naučili, úplne mi zmenili život. A Koliba sa medzitým rozpadla.
Krátko po otvorení hraníc si bola jednou z prvých držiteliek prestížneho Fulbrightovho štipendia a vycestovala si do USA. Čo ti tieto dokorán otvorené dvere priniesli?
Hranice sme fakticky otvorili peším pochodom do Hainburgu na Deň ľudských práv 10. decembra 1989. V ten deň odstúpil z postu prezidenta Gustáv Husák, ktorý tvrdil, že hranice nie sú žiadne korzo. Uvedomila som si, že ak sa chcem naplno venovať prednášaniu v tomto náhle otvorenom svete a celistvo učiť dramaturgiu a scenáristiku, musím študentom ponúknuť aj remeslo z tej druhej strany železnej opony, najmä z veľkých amerických štúdií, ktorých filmy začali v tom čase úspešne valcovať naše kiná. Hrubo povedané, hollywoodsku kuchyňu. Chcela som im ukázať, čo sa v Hollywoode nakrúca a ako sa také filmové rozprávanie skladá. Preto som si zažiadala o Fulbrighta.
V Spojených štátoch som sčasti prednášala a sčasti sa učila a dávala dohromady materiál o trojaktovej hollywoodskej štruktúre pre svoju doktorskú prácu. Pojednávala o filmovom umení a populárnej kultúre. Koniec koncov, poznáš to aj sama: svet sa ti otvorí, mnohé sa naučíš, mnohé pochopíš, získaš odstup a už nikdy sa nevrátiš domov taká ako predtým. Prednášala som neskôr po celom svete, od Austrálie až po Juhoafrickú republiku, a vždy som sa vracala domov o čosi bohatšia. A mohla som sa o to nanovo deliť s mojimi poslucháčmi.
Pre študentov tvoj veľký tvorivo-kritický seminár znamenal veľa. Ja som naň chodila dokonca aj potom, čo som ho už mala absolvovaný – jednak pre mňa znamenal objavovanie filmov, o ktorých existencii som netušila, jednak si nás tlačila mimo komfortnej zóny tým, že si nás nútila filmy analyzovať bezprostredne po projekcii a verejne, pred ostatnými. Pre mňa to bol skvelý spôsob, ako zistiť, čo sú ostatné študentky a študenti zač, ako myslia, aký majú vkus, citlivosť, hodnoty.
Chcela som vám pomôcť v osobnostnom raste. Pomôcť vám vytvoriť si vlastné názory. Pretože to bolo to, čo v tejto krajine za socializmu zmizlo. Dokázať si svoj postoj obhájiť pomocou jasných argumentov a zároveň tolerovať, že niekto druhý môže mať názor opačný. Počúvať, neskákať si do reči… spoznať ostatných, s ktorými raz budete spolupracovať. Veľký seminár, ako si ho študenti neskôr nazvali, mi v tom pomáhal. Bohužiaľ, časom som si všimla, že študenti strácajú záujem o spoločenské dianie. A už vonkoncom sa nestarajú o to, čo sa deje v širšom svete. Preto som vám okrem dramaturgickej analýzy filmov ponúkala aj filozofické, historické, sociálne či politické kontexty… kam ma film práve pustil. Rozprávala som vám o všetkom, čo zaujímavého som videla alebo čítala, alebo o čom som doma ráno debatovala s manželom novinárom. Chcela som, aby ste získali potrebný prehľad a vnútornú hierarchiu hodnôt. Bez toho nikto skutočne dobrý film nenakrúti.
V polovici 90. rokov panovala na VŠMU tvorivá a tolerantná atmosféra, hoci v spoločnosti vládlo napätie, polarizácia i mafiánske praktiky. Koliba skončila sprivatizovaná, televízia fungovala najmä ako hlásna trúba mečiarovskej propagandy a ministerstvo školstva ovládané SNS na VŠMU útočilo a hádzalo jej polená pod nohy. V tom čase si bola prodekankou pre zahraničie a už si mala veľa zahraničných kontaktov. Zároveň si fungovanie školy vnímala veľmi zblízka. Ako si na toto obdobie spomínaš?
Nikdy som nechcela byť pedagógom. A už vôbec nie prodekankou pre zahraničie. Po návrate z Ameriky ma opäť raz niekto prehovoril, aby som to zahraničie vzala. Neboli ľudia… Tak som sa do toho pustila. A keďže vďaka hlbokej averzii Mečiarovej vlády voči nám neboli ani peniaze – nasypali ich do zakladania „svojej“ Akadémie umení v Banskej Bystrici –, písala som kvantá projektov a grantov. O rozpočte na zahraničnú činnosť som mohla iba snívať. Prvé VHS kazety ročníkových filmov, ktoré som sa rozhodla posielať na študentské festivaly, som balila sama na kolene do umelohmotnej bublinkovej fólie, ktorou bol chránený nábytok objednaný do dekanovej pracovne. Prelepovala som staré obálky, aby ich bolo v čom odoslať. Ak neboli peniaze na poštovné, chodila som od ambasády k ambasáde a žiadala jednotlivé zastupiteľstvá, aby nám vyšli v ústrety a posielali naše zásielky na svoje festivaly diplomatickou poštou.
Filmy na veľký seminár som si vozila sama na káričke. Boli to grunderské časy, no nechýbalo nám nadšenie posúvať sa ďalej. Založila som festivalové oddelenie, neskôr som od priateľov programátorov získala starší počítač a VIP adresu zadarmo. Prestali sme používať fax, všetko sa zjednodušilo a zmenilo. Boli sme zrazu online, stali sme sa súčasťou veľkého sveta. Naši študenti sa pravidelne zúčastňovali svetových festivalov, školské vitríny sa začali plniť prestížnymi cenami. Budovali sme si dôstojné a rovnocenné partnerstvá, založené na dodržiavaní dohôd a termínov. Vďaka Sorosovmu centru súčasného umenia (SCCA) a jeho podpore v 90. rokoch školské filmy dokázali suplovať aj oficiálnu slovenskú kinematografiu a reprezentovať našu krajinu v zahraničí.
Zmenila sa škola vstupom Slovenska do EÚ? Z postu prodekanky si síce o čosi neskôr, v septembri 2010, odišla, zato si však od roku 2004 bola osem rokov vo výkonnom výbore GEECTu, európskej „podmnožiny“ významnej medzinárodnej asociácie vysokých filmových a televíznych škôl CILECT. Čo ti priniesla skúsenosť z exekutívy v GEECTe?
Po vstupe Slovenska do Európskej únie sa náš styk so zahraničím ešte viac zjednodušil a urýchlil. Súviselo to aj s nástupom novej generácie pedagógov a doktorandov, ktorí boli jazykovo lepšie vybavení. Na základe osobných kontaktov sme uzavreli zmluvy s mnohými zahraničnými školami a postupne sme sa zapojili do európskeho projektu Erasmus, do študentských a pedagogických mobilít, aj do viacerých projektov programu MEDIA. Jeden z nich, kooperáciu s London Film School a La Fémis v Paríži (Teachers’ Networking) som garantovala celých deväť rokov. Našej fakulte to prinieslo nielen prestíž, ale aj potrebné financovanie nových projektov.
S malou skupinou študentov som zorganizovala prvú medzinárodnú konferenciu Schools’ Best Kept Secrets (Rodinné striebro filmových škôl), ktorá sa v CILECTe stala synonymom modernej platformy, v rámci ktorej si učitelia svetových filmových škôl mohli vymieňať svoje skúsenosti, ako vlastne učiť umelecké predmety a viesť citlivé egá svojich študentov. Finančná podpora z GEECTu pomohla odštartovať aj Visegrad Film Forum, ktoré vytvorilo tvorivý priestor plný diskusií, premietaní a masterclassov pre väčšinu stredoeurópskych filmových škôl.
Aby toho nebolo málo, v roku 2002 si sa stala prezidentkou SFTA, ktorá od roku 2004 odovzdáva národné filmové ceny Slnko v sieti. Do roku 2016 iba bienálne, od roku 2017, keď sa už celkom jednoznačne prejavili pozitívne účinky fungovania AVF, sa odovzdávajú každoročne. Tento rok ich tak udelili pätnástykrát.
No jo. Zdá sa, že som bola riadne rozbehnutá! V tej dobe kraľovali obrazovkám nablýskané televízne show, kde sa udeľovali ceny vo všetkom možnom. Vedela som, že vďaka národnej cene sa ukáže, že aj slovenský film má hodnotu, že má nárok na spoločenské ocenenie rovnako ako televízne či iné diela. A chcela som, aby sa to dostalo do televízneho prenosu, pretože to, čo u nás ľudia nevidia v televízii, to neexistuje. Dúfala som, že tak získame záujem divákov o domáci film. Tú cenu som vyškrabala doslova zo zeme a napriek dosť úbohým a nepríjemným polenám pod nohy. Ale to je na dlhé rozprávanie… Nazvala som ju po prvom filme československej novej vlny Slnko v sieti režiséra Štefana Uhra z roku 1962. Bola to moja hommage skvelému režisérovi, s ktorým som nepretržite spolupracovala sedem rokov.
Prvú národnú filmovú cenu Slnko v sieti sme v roku 2004 venovali Jurajovi Herzovi za mimoriadny prínos k jeho jubileu, v roku 2006 sme už ceny odovzdávali vo všetkých kategóriách. Potom som jej organizáciu už prenechala druhým. Českí kolegovia si ťažkali, že majú „obyčejného Českého lva, no ti Slováci, ti mají Slunce v síti!“ Jasné, že v tom názve bola ukrytá ohromná metafora! A vidíš, dnes sa slávnostné odovzdávanie národných filmových cien nedostalo ani do verejnoprávnej televízie.
Ako sa podľa teba zmenila slovenská audiovízia za posledné dve desaťročia, keď jej podpora nadobudla systémový a predvídateľný charakter? Ako sa menilo vnímanie slovenských filmov na európskej úrovni?
Spomínala som už, že nášmu filmu pomohla na nohy digitalizácia filmovej tvorby. Už sme nepotrebovali rozbité laboratóriá a metre drahej suroviny, aby sa dalo nakrúcať. No rozhodujúcim a určujúcim krokom bolo vytvorenie Audiovizuálneho fondu a predtým vstup Slovenska do medzinárodných fondov ako MEDIA či Eurimages. Vďaka kontinuálnej podpore našich filmových projektov sme mohli vstupovať do koprodukčných vzťahov a medzinárodnej distribúcie. Z kvantity sa pomaly, ale iste rodila kvalita a obnovený záujem domácich divákov. Už nikto nad naším filmom nemával len tak rukou… Najmä keď naše filmy začali nosiť prestížne ceny z áčkových festivalov a premiérovali v Rotterdame, Berlíne, Cannes či Benátkach.
Pôsobila si na slovenskú kinematografiu nielen cez priamu pedagogickú činnosť alebo cez dramaturgickú prácu na konkrétnych projektoch, ale pôsobíš aj cez to, čo by som nazvala kultúrnou politikou alebo, presnejšie, kultúrnou diplomaciou. Od roku 2005 zastupuješ Slovensko vo fonde Eurimages. Za toto obdobie z neho získalo podporu množstvo slovenských filmov – Slovensko tak z fondu získava viac než doňho prispieva.
Po našom vstupe do Európskej únie boli na nás naši európski partneri dosť zvedaví. A zo začiatku aj veľmi prajní. V súťaži o podporu z fondov boli sily dosť vyrovnané, preto o každý projekt zvlášť bolo treba bojovať a snažiť sa ho čo najlepšie obhájiť. Od nášho vstupu do Eurimages v roku 1996 bolo podporených 79 slovenských koprodukčných projektov za skoro 20 miliónov eur, z toho 12 projektov pred mojím nástupom. Mnohí producenti pokladali za samozrejmosť, keď ich projekt „prešiel“ a dostal podporu. Opak bol pravdou. Odkedy už naše projekty neobhajujeme osobne, ale hodnotia ich takzvaní „objektívni“ externí experti, vidno, ako dramaticky klesol počet tých podporených. Tak ako celý svet, aj prostredie medzinárodných fondov začalo byť nesmierne konkurenčné. Počet žiadostí narastá a financie zostávajú rovnako nízke.
Vravíš, že procesy hodnotenia filmových projektov v Eurimages sa v posledných rokoch zmenili. Akú pozíciu v ňom dnes teda majú národní zástupcovia a ako hodnotíš fungovanie spomenutých expertov?
Vždy tvrdo zdôrazňujem slová „takzvaní objektívni“ experti,lebo väčšina z nich je zo západnej alebo škandinávskej Európy a treba pripustiť, že tento nový systém hodnotenia podlieha nielen ich vkusu, ale aj národným záujmom. Ak sa v hodnotiacej skupine 17-20 projektov dostane podpora tak piatim šiestim, všetko je jasné. Navyše, ak také Francúzsko platí ročné členské vo výške štyroch miliónov Eur a my tak 350-tisíc, niet sa čomu vlastne čudovať. Solidarita vymizla. Napriek tomu sa snažím pomáhať našim producentom s prípravou povinných materiálov, pokiaľ o to stoja, čítam a opravujem scenáre pripravené do súťaže.
No najviac zo všetkého: veľmi otvorene diskutujem na pôde Eurimages a Pilot Series o nekalých praktikách niektorých expertov,
