Potopa Mar del Plata Záber z filmu Potopa. Foto: Silverart/Marek Maky Molnár

Potopa Martina Gondu vznikala šesť rokov. Najskôr ju uvidia v Južnej Amerike

Písmo: A- | A+

Slovenský film Potopa debutujúceho režiséra Martina Gondu uvedú v medzinárodnej súťaži 40. ročníka Festivalu Internacional de Cine de Mar del Plata v Argentíne. Ide o jediný latinskoamerický filmový festival kategórie „A“. Koná sa od roku 1954. Slovenský film tu prvýkrát a zatiaľ naposledy ocenili pred desiatimi rokmi. Cenu za najlepšiu réžiu si vtedy odniesol Ivan Ostrochovský za film Koza. Tento rok sa na festival v Mar del Plata „vráti“ v úlohe jedného z koproducentov snímky Olma Omerzu Nevďačné bytosti. Film sa stretne s Gondovou Potopou v hlavnej súťaži.

Prestížny festival v Mar del Plata patrí medzi 15 festivalov kategórie „A“ uznaných Medzinárodnou federáciou filmových producentov (FIAPF). V hlavnej súťaži sa každoročne objavujú nové talenty i etablovaní autori z celého sveta. Festival sa koná od 6. do 16. novembra 2025. Potopa tu má svetovú premiéru 7. novembra. Do slovenských kín príde o mesiac neskôr – 4. decembra. Rozpráva príbeh zo socialistického Československa 80. rokov.

Pätnásťročná Mara túži po kariére pilotky a po tom, že opustí dedinský život. Jej otec Alexander, rusínsky roľník a vdovec, však trvá na tom, aby zostala doma a pokračovala v práci na rodnej pôde. Keď ich dolinu čaká zatopenie pre výstavbu vodnej nádrže Starina, obaja sa musia vyrovnať so stratou domova a rodinného dedičstva. Zároveň hľadajú cestu k vzájomnému zmiereniu. Potopa sa odohráva na pozadí reálnych udalostí spojených s výstavbou vodárenskej nádrže Starina. Budovali ju v rokoch 1981 až 1987 v blízkosti mesta Snina na východe Slovenska. Jej výstavba pohltila obce Starina, Zvala, Smolník, Veľká Poľana, Ruské, Dara a Ostrožnica, kde žili obyvatelia prevažne rusínskej národnosti.

Príspevok do kolektívnej pamäti

Na východnom Slovensku sa odohrával aj dej úspešného študentského filmu Martina Gondu Pura Vida, ktorý mal svetovú premiéru v sekcii Cinéfondation na festivale v Cannes.

„Vždy ma zaujímali miesta, kde kedysi pulzoval život a dnes sú prázdne. Ako chlapca ma fascinoval pocit, že aj miesto, kde žijem, je nestále a raz tu už nebude. So zánikom spoločenstiev a kultúry sú previazané aj moje spomienky. Potopa je pre mňa príspevkom do kolektívnej pamäti, malý dielik v skladačke toho, čo si chceme uchovať v spomienkach,“ hovorí Martin Gonda.

Podľa producenta Tomáša Giča zo spoločnosti Silverart ide o mimoriadne poctivý a dôsledne vyvíjaný projekt. „Scenár prešiel viacerými medzinárodnými workshopmi. Keďže sme chceli zachovať autentickosť prostredia, väčšina hercov pochádza priamo z rusínskej komunity. Podobne ako v jeho predchádzajúcich filmoch, režisér kombinuje profesionálnych hercov s nehercami,“ povedal Gič.

Viacerých protagonistov tvorcovia našli medzi profesionálnymi hercami z rusínskeho Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove. Napríklad Jozefa Pantlikáša (postava Marinho otca), Vladimíra Čemu, Jevgenija Libezňuka, Igora Lattu, Svetlanu Škovranovú, Vladimíru Štefánikovú a mnoho ďalších. Predstaviteľka Mary, Sára Chripáková, bola počas nakrúcania gymnazistkou. Ako neherečka prešla pod vedením Martina Gondu trojmesačnou prípravou spolu s Katarínou Babejovou, predstaviteľkou Marinej kamarátky Kate.

 „Na filme sme začali pracovať v roku 2019. Počas nasledujúcich rokov vznikal scenár, ktorý sme cizelovali aj na vývojových workshopoch, financovali sme projekt a hľadali preň partnerov, a pripravovali sme film s kľúčovým kreatívnym tímom. Samotné nakrúcanie prebehlo v septembri a októbri 2023 v širšom regióne severovýchodného Slovenska, v obciach a mestách Medzilaborce, Čertižné, Snina, Humenné či Košice,“ uviedla producentka Katarína Krnáčová.

Film vznikol v produkcii spoločnosti Silverart (Katarína Krnáčová, Tomáš Gič) a v koprodukcii ďalších troch krajín: Česko (Viktor Schwarcz, Cineart TV Prague), Poľsko (Izabela Igel, Harine Films) a Belgicko (Henry Gillet, Y-House Films – tento rok získal Oscara za najlepší krátky hraný film).

Autor:

Záber z filmu Potopa. Foto: Silverart/Marek Maky Molnár

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
recenzia Mesto otcov Tomáš Vravník ako syn a Vladimír Javorský ako otec vo filme Mesto otcov. Syne nesie otca na rukách. Foto: ARTILERIA

recenzia Mesto otcov

Nová komediálna dráma Zdeňka Tyca prináša nekompromisnú, punkom nabitú sondu do problematiky alkoholizmu, komplikovaných medziľudských vzťahov, hľadania vlastnej identity aj svojho miesta vo svete. Tridsaťročný Richard pracuje ako zvárač a žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, taktiež Richardom, bývalým učiteľom literatúry. Ich spolužitie sa napriek generačnému rozkolu javí ako harmonické, no vzťah oboch mužov definuje predovšetkým hodnotová priepasť. Kým starší z nich nachádza záľubu v klasickej hudbe Dvořáka a intelektuálnych drámach Bergmana, mladší miluje metal a jeho filmovými hrdinami sú Jean-Claude Van Damme a jemu podobní. Stret dvoch odlišných svetov však nepredstavuje jadro Richardovho konfliktu s realitou. Pod drsnou maskou sa totiž ukrýva človek, ktorý každodenne zápasí s tieňmi minulosti a ťaživou osamelosťou. Snímka výstižne reflektuje existenciálnu zacyklenosť generácie „Petrov Panov“ – dospelých mužov, ktorí sa kŕčovito držia barličiek vlastného chlapčenstva. Richardovo bytie je pevne ohraničené prácou vo fabrike, počúvaním tvrdej hudby, útekom do sveta komiksov a plagátmi polepenými stenami detskej izby. Okrem otca sa prakticky nestretáva s nikým a blízkych priateľov by divák v jeho živote hľadal márne. Jediným únikom sú pre neho občasné chvíle strávené s frajerkou Lenkou, ktorá sama vychováva malého syna. Richard si ale nedokáže predstaviť, že by sa mal na výchove chlapca podieľať. Tvrdí,...
Zobraziť všetky články